Veľký piatok, Lukáš 23, 33 - 37
Keď prišli na miesto, ktoré sa menuje Lebka , tam Ho ukrižovali, aj tých zločincov, jedného sprava a druhého zľava. Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Oni si však delili Jeho rúcha a hádzali (o ne) lós. A ľud stál a pozeral sa. Uškľabovali sa aj poprední mužovia a hovorili: Iných zachraňoval; nech zachráni seba, ak je On Pomazaný Boží, ten vyvolený. Posmievali sa Mu aj vojaci, keď prichádzali a podávali Mu ocot; a hovorili: Ak si kráľ židovský, zachráň sa! (Lukáš 23, 33 - 37)
Pri ukrižovaní Ježiša Krista sa stretla na Golgote celá zbierka ľudských typov. Vojaci, ktorí ukrižovali Ježiša a potom si delili Ježišove šaty; ľud, ktorý tam stál a pozeral sa; úradní predstavitelia, ktorí sa vysmievali z Ježiša; zločinci ukrižovaní s Ježišom a mnohí ďalší. Uprostred nich Ježiš, pribitý na kríž, sa modlí: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia." Za koho sa modlí? Za všetkých, ktorí sa spomínajú v prečítanom odseku, aj za ostatných, ktorí zohrali smutné úlohy pri Ježišovom procese a ukrižovaní.
Prosbu o odpustenie odôvodňuje slovami: "Nevedia, čo robia." To je veľmi smutné konštatovanie: Človek robí niečo, vkladá do toho svoj rozum, emócie, vášne, ale nevie, čo v skutočnosti robí. Akoby bol figúrkou, ktorú na šachovnici potíska cudzia ruka. Oni sú presvedčení, že robia niečo dobré, že slúžia spravodlivej veci, ale Ježiš jasne vidí, ako veľmi sa títo ľudia mýlia, že sú načisto zaslepení, že robia niečo zlé, a nevedia, čo robia. Keď si toto uvedomíme, nadobúda táto modlitba okamžite veľmi široké pole pôsobnosti. Lebo ľudí, ktorí nevedia, čo robia, bolo vždy mnoho, je i dnes mnoho, a Pán Ježiš na kríži sa i za tých modlí: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia." A kedykoľvek aj o nás platí, že nevieme, čo robíme, modlí sa túto modlitbu aj za nás.
Túto modlitbu o odpustenie by mohol niekto pochopiť celkom nesprávne, akoby Ježiš chcel povedať: No, čo už s nimi, nevedia, čo činia, čo ťa po nich, Otče, nechaj ich tak. Ale toto vôbec nie je zmysel Ježišovej modlitby. Takto pochopená modlitba by znamenala súhlas s existujúcim zlom. Ježiš však nikdy nesúhlasil s existujúcim zlom a neschvaľoval ho, a odpustenie nikdy nestaval do služby zla. A tak jeho prosba o odpustenie musí znamenať niečo celkom iné.
Odpustenie je hrubá čiara za hriešnou minulosťou, aby človek mohol začať žiť celkom novým spôsobom. Odpustenie je predpokladom nového života. Bez nového života by odpustenie bolo fraškou. Po odpustení musí nasledovať nový život. Takto musíme chápať aj Ježišovu modlitbu o odpustenie, ktorú povedal na kríži. Modliac sa o odpustenie, modlí sa Ježiš o to, aby sa všetkým týmto otvorili oči, aby si jasne - a zrejme aj s hrôzou - uvedomili, čo robia, aby sa po takomto poznaní rozišli so svojím doterajším úbohým životom a začali žiť na celkom novej úrovni.
Prosí za svojich katov, ako aj za všetkých ľudí dnes, ktorí natoľko otupeli, že utrpenie, ktoré spôsobujú druhým, sa ich už ani nedotkne. Takýchto necitlivcov je dnes veľmi mnoho. Aj o sebe si musíme položiť otázku, či občas medzi nich nepatríme aj my, keď necitlivo spôsobujeme bolesť druhému človeku, a keď nám ani nenapadne, aby sme sa zamysleli nad tým, čo ten človek trpí. Kto akokoľvek týra, ponižuje druhých, o tom platia Ježišove slová, že nevie, čo robí. Kto sa tak správa, ten súčasne hrozne ponižuje seba, klesá hlboko na podľudskú úroveň, a vôbec si to neuvedomuje. Pohľad na kríž, na ktorom Ježiš aj pre tento typ ľudí prosí o odpustenie a otvorenie očí, by mal každého prebudiť zo smrteľného sebaklamného spánku.
Prosí za vojakov, ktorí si pod krížom delia Ježišove šaty, ako aj za všetkých, ktorí majú zmysel iba pre hmotné veci, ale pre duchovné hodnoty sú úplne slepí. Pre tento typ ľudí má Ježiš iba cenu hmotných hodnôt, ktoré prostredníctvom neho môžu získať. Strašne tým ponižujú Ježiša, strašne tým ponižujú seba. Mnoho je takých aj dnes, a neraz sme aj my v podobnom pokušení. Prosiac o odpustenie, prosí Ježiš pre nich o otvorenie očí, aby títo ľudia pochopili, aby sme my pochopili, pre aký vysoký duchovný a mravný štandard stvoril Boh človeka.
Prosí za ľudí vo vysokom mocenskom postavení, ktorí stoja pod krížom a cynicky sa vysmievajú z Ježiša a z jeho činov pomáhajúcej, zachraňujúcej lásky. Lásku a spravodlivosť pokladajú zrejme za naivnosť, ktorou sa podľa nich človek nesmie dať brzdiť. Bezohľadnosť, ignorovanie mravných noriem - to je podľa nich cesta k úspešnej kariére. Ježiš pozerá na nich z kríža a prosí, aby im Pán Boh otvoril oči, lebo nevedia, čo činia. Ježiš vie, čo robia, vie, že vedú do záhuby zverený im ľud a vedú do záhuby samých seba. Lebo nič, čo je vybudované na bezohľadnosti, na podvode a lži, na šliapaní práva a spravodlivosti, nemá trvalú platnosť. Odsúdi to súd dejín, ktorý je Božím súdom, odsúdi to eschatologický súd, ktorý je definitívnym Božím súdom. Ježiš prosí pre všetkých týchto ľudí o odpustenie, nie aby mohli pokračovať vo svojich deštruktívnych praktikách, ale aby sa im otvorili oči, aby urobili radikálne pokánie, aby objavili celkom nové alternatívy vládnutia, založené na pravde, práve, spravodlivosti.
Ježiš prosí za ľud, ktorý tam stojí a pozerá sa. Ľud v priebehu Ježišovho procesu a ukrižovania, zástupy, masy - to je osobitná a veľmi smutná kapitola. Na dva veľmi smutné javy v tejto súvislosti upozorňujú evanjeliá. Prvý z nich je ľahká manipulovateľnosť. Ľud mal rozhodnúť, komu má Pilát udeliť veľkonočnú amnestiu, či zločincovi Barabášovi, či Ježišovi. Keby si boli zachovali čo len trochu zdravého rozumu a citu pre ľudskosť, boli by hlasovali za Ježiša. Lenže oni boli zmanipulovaní; evanjelium výslovne poznamenáva, že veľkňazi spracovali masy v tom zmysle, aby si žiadali zločinca Barabáša. Masy sa dali spracovať a urobili to, čo bolo proti zdravému rozumu a proti citu pre ľudskosť. Ježiš to všetko veľmi dobre vedel, veď bol svedkom toho, a bolo mu z toho náramne smutno. Smutno nie predovšetkým preto, že to jeho priviedlo na smrť - jeho smrť na kríži má ešte iný rozmer než iba historický, ale smutno z toho, že je možné, aby si prefíkaní manipulátori urobili z ľudí, zo zástupov, z más povoľné nástroje svojich špinavých plánov. Preto sa modlí za tieto masy: Otče, odpusť im, veď títo ľudia nevedia, čo robia. Otče odpusť im a otvor im oči, aby sa spamätali, aby si uvedomili dôstojnosť, ktorou si ich obdaril, aby sa nedali ponížiť na bezduché čísla. Takto sa modlil Ježiš za masy, a jeho modlitba z veľkopiatkovej Golgoty znie cez veky, a my by sme museli byť načisto hluchí, ak by sme ju nepočuli a neuvedomili si jej naliehavú aktuálnosť.
Ľahká manipulovateľnosť más je jedna smutná vec, ale nie jediná. Na druhú upozorňuje náš text v hrozne smutnej vete: "A ľud stál a díval sa." Hrôza na nás dýcha z tejto pasivity, z tejto nečinnosti. Deje sa zločin, veľký zločin, a ľud tam stojí a díva sa, nezasiahne, neprotestuje. A keby to bolo len ten jeden raz, ale táto pasivita, nečinnosť zoči-voči zlu sa tiahne dejinami. Jej prejavy sa dajú pozorovať v dávnej i nedávnej minulosti. A Ježiš na kríži sa za tento pasívny ľud modlí: Otče, odpusť im, veď títo ľudia nevedia, čo robia svojím mlčaním, nečinnosťou, pasivitou. Otvor im oči, aby si uvedomili, že kto sa nečinne prizerá na páchané zlo, stáva sa jeho spolupáchateľom, ukáž im, že človek je až vtedy skutočným človekom, keď sa aktívne postaví proti zlu na stranu dobra. Či necítime, že je to modlitba za každého jedného z nás?
Ježišova modlitba o odpustenie sa týka aj každého jedného z nás. To otvorenie očí nedeje sa úderom čarovného prútika, ale tak, že si sadneme k nohám Veľkého Učiteľa z Nazareta a zahĺbime sa do toho, čo nám o ňom zachovali evanjeliá. Svoje učenie pokladal za také dôležité, že bol ochotný dať sa zaň ukrižovať. Ale z kríža volá a kričí na nás, aby sme nezostávali donekonečna pri svojich starých, primitívnych postojoch, keď nám on priniesol celkom novú koncepciu a štýl života - aj individuálneho aj spoločenského. Pán Boh je ochotný odpustiť nám všetko, čo sme urobili v nevedomosti, ale len za predpokladu, že sme po tejto hrubej čiare za minulosťou ochotní začať žiť celkom novým spôsobom. Že si dáme otvoriť a každodenne otvárať oči; že nebudeme spôsobovať utrpenie druhým ľuďom; že nebudeme hľadať iba hmotné veci a nepovýšime ich na svojho boha, ale túžiť budeme predovšetkým po duchovných hodnotách; že sa nedáme zmanipulovať a ponížiť na úbohé figúrky, ale zachováme si za všetkých okolností Bohom nám darovaný zdravý rozum a cit pre ľudskosť; že sa nebudeme nečinne prizerať na zlo, ale aktívne sa postavíme za všetko dobré. - Veľký piatok a kríž - to nie je tichá záhradka nábožného pokoja, ale Kristov hlas do najhorúcejších problémov každej doby - aj našej doby. Takto prežívajme Veľký piatok, takto pozerajme na kríž Kristov. Každý pohľad na kríž nech nám odteraz všetko toto pripomína.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
