V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Veľký piatok, 1.Pt, 1. 18 - 19

" Veď viete, že zo svojho márneho, po otcoch zdedeného spôsobu života, ste boli vykúpení nie porušiteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista ako bezchybného a nepoškvrneného Baránka."
Bol raz jeden chlapec, ktorý mal veľmi ťažkú povahu. Vedel ľahko vzbĺknuť - bol prchký a výbušný.
Jedného dňa mu dal otec sáčok s klincami - so slovami, že vždy, keď sa na niekoho nahnevá, má zatĺcť do plota okolo ich dvora jeden klinec.
V prvý deň zatĺkol chlapec 38 klincov.
Postupom času pochopil že je oveľa ľahšie kontrolovať svoj hnev ako zatĺkať klince. PO niekoľkých týždňoch raz večer povedal svojmu otcovi, že tento deň sa na nikoho nenahneval.
Otec mu odvetil: "To je veľmi pekné. Odteraz každý deň, keď sa na nikoho nenahneváš, jeden klinec z plota vytiahni."
PO nejakom čase oznámil chlapec otcovi, že vytiahol všetky klince.
Vtedy ho otec vzal za ruku, priviedol ho k plotu a riekol mu: "Synček môj, to všetko je veľmi dobré, lenže, pozri sa: v plote sú samé diery. Drevo už nikdy nebude také ako predtým. Keď niekomu povieš niečo v hneve, spôsobíš mu rany podobné týmto dieram. A akokoľvek sa budeš ospravedlňovať, rany zostanú.
Bratia a sestry,
Veľký piatok je sviatok, ktorý neoslavujeme, ale ho svätíme. Význam tohto sviatku siaha k najhlbšej, najcitlivejšej podstate nášho bytia.
Kríž, na ktorý sa dal pribiť nevinný Kristus namiesto nás, je viac ako symbol.
Je miestom, na ktorom znejú výkriky, výčitky, modlitby... a aj ticho tu má svoju výpovednú hodnotu. Boh, ktorý nás stretáva pri kríži, nie je vysoko. Nečaká nás na druhom svete.
Boh je v Kristu so mnou na zemi. Je Bohom, ktorý z utrpenia nevycúva. Veľmi dobre
chápe, že si s ním ľudia nevedia poradiť, že sa s ním konfrontovať nechcú, že stále radšej unikajú.
Niekoľkí jednotlivci, ktorí pod golgotským krížom, alebo na kríži ostali, majú na aktuálne dianie rozličné názory. Sledujú rôzne zámery.
Jedni čakajú na to, kedy Ježiš zomrie, iní na to, že ešte urobí nejaký zázrak - a pár bezmocných, spoločensky bezvýznamných žien dáva už najavo iba súcit.
Ježiš na kríži dokonáva dielo vykúpenia. Za nich - za všetkých - i za nás.
Vie, že takýto koniec - ktorý podnecuje žiarlivosť, zrada a posadnutosť odstrániť človeka, ktorý stavia zrkadlo- nie je v tomto svete taký výnimočný.
Kríž, v ktorom sa človek ocitne zhodou okolností i plánovane, / náhle, či nespravodlivo, je výsledkom nevraživosti, ale aj našich hraníc a našej zraniteľnosti.
Ježiš Kristus prišiel na zem kvôli ľuďom - kvôli každému človeku, ktorý vo svojej
bezmocnosti iba tlčie.
Ak si so svojou biedou nevie poradiť, ak sa so svojou vinou nevie vysporiadať, dvíha päste k Bohu - vŕši sa na iných, ubližuje aj samému sebe.
Dnes sme aj my pozvaní pod Ježišov kríž, aby sme skúmali, s čím všetkým od kríža utekáme - alebo akí pri ňom ostávame stáť.
Ježiša nedonútila umierať moc duchovná, ani politická. Tá bola iba prostriedkom. // Na kríž viedla Ježiša iba láska - držalo Ho na ňom rozhodnutie / priniesť obeť, zniesť na sebe všetku vinu sveta.
Pod Kristovým krížom už nejde o to, kto je ako vinný. Tu sme všetci zranení rovnako. Niekedy až tak, že tú prítomnosť umierajúceho Krista nedokážeme zniesť a utečieme včas. Ďaleko.
Boh ide za nami až do krajnosti. Ide za nami aj vtedy, keď o Neho vôbec nestojíme, keď sa Ho pokúšame obviniť, alebo umlčať. Znesie všetko. Našu bezmocnosť a našu vinu.
Prináša obeť, z ktorej nám plynie milosť. Nič viac. Iba milosť. No táto milosť nie je lacnou milosťou.
Nestačí ju len prijať a žiť tak, ako by jej nebolo - tak ako predtým. Pri kríži, kde Ježiš všetko stráca a my všetko získavame, sa nedá nevidieť, koľko bolesti, pohŕdania a týrania Krista stála. Ak tu vidím Lásku, ktorá sa za mňa modlí, ak v Ňom spoznám Lásku, ktorá sama na seba dopustí takúto hrôzu kvôli mne, nemôže to mnou nehýbať. Nemôžem nevidieť bolesť, ktorú spôsobujem - i ktorú znášam.
Tu mi je jasné, že je jedno, ako sa voči mne vyjadrujú ľudia - nech sú akokoľvek mocní. V kríži a pod krížom mi je jasné, že za seba,
za svoju vieru, za svoje postoje nesiem zodpovednosť pred Bohom.
Tu nie je podstatné, že okolo mňa sú ľudia, ktorí hrešia, nechajú si odpustiť a hrešia ďalej. V blízkosti Boha, ktorý za mňa trpí a umiera, ide o mňa. Som zodpovedný sám za seba.
Tu nie sú umývadlá, kde by som si tak ako Pilát od špiny, na ktorej sa vedome či nevedome podieľam, umyl ruky. Tu nie sú dôležité uznesenia grémií, či sa človek svojimi postojmi rúha - alebo ostáva osamelým, nepochopeným, no nepodplatiteľným / hlasom na púšti.
Čo s nami robí, bratia a sestry, ak počúvame, alebo si doma čítame z evanjelií pašiový príbeh? My už vieme viac ako to, že Ježiš umiera.
Vieme o tme a zemetrasení, ktoré nastalo, akoby pod krížom plakal aj Boh sám.
Vieme o ľuďoch, ktorí sa po celej dráme vracali domov a bili sa v prsia, aby sami seba uistili o tom, že si za žiadnych okolností nedajú vziať "svoju vieru" a že svoj pohľad na veci nikdy nezmenia...
Kedysi i dnes sa rovnako zanietene bijú v prsia najmä tí, ktorí nepotrebujú Krista, lebo sa ospravedlňujú sami. Dodnes so sebaistotou rozhodujú o údele slabších, chudobnejších a
aj dravosť či bezcitnosť podoprú presvedčením, že tak to musí byť.
Ten skutočný Boh, Kristus na kríži, bratia a sestry, je však nádej všetkých, ktorých umlčali, ponížili a ubili ľudia. Boh v Ježišovi na kríži za nás a s nami hovorí a mlčí.
Tento obraz kríža, Krista na kríži je aktuálny.
Nech sa akokoľvek snažíme, nech sa modlíme, nech sa na Boha spoliehame, aj my pocítime hranice, otázky a výčitky, či robíme dosť, či robíme to správne.
A tak - ako ten malý chlapec - raz v zlosti, inokedy zo sklamania tlčieme klince a... vyberáme klince.
V každom prípade však nemôžeme nevidieť to množstvo zranenia a neistôt. Tie diery v plote. Diery v Kristovom tele a v našej duši.
Boh odpúšťa. Chce len, aby sme si uvedomili cenu tohto odpustenia. Chce len, aby sme vedeli, že pár strieborniakov, ktoré dostaneme za zradu, za lokajstvo alebo vzdanie sa viery, nebudeme môcť minúť. Budú nás páliť. Nedá sa za ne kúpiť šťastie. Ani zmierenie ani pokoj. Nedá sa nimi nadobudnúť skutočný život.
Dá sa nimi iba prežívať.
My sme však boli vykúpení drahou Kristovou krvou.
Jeho rany nás uzdravujú. Smieme mať dôveru, že on zahojí, zocelí všetky traumy, ktoré nás ochromili a znižovali kvalitu nášho života. Nedajme sa presvedčiť, že spôsob života, ktorý sme zdedili, podmienky, do ktorých sme sa narodili, okolnosti, ktoré rešpektujeme, na ktoré sme si zvykli, je to, čo nám udá hranice, z ktorých sa nikdy nevymaníme.
Boh hovorí, Iz 43,25 Ja, ja zotieram tvoje priestupky kvôli sebe samému, a na tvoje hriechy nebudem spomínať.
To je láska, akú nepoznáme. To je láska, ktorá dokáže očistiť svedomie a vrátiť nám do
života radosť a pokoj.
Jediné, čo pri kríži platí, je láska. Ona určí, čo hovoriť a kedy radšej mlčať. Láska, ktorá sa ma nevzdáva a dá mi istotu, že ma posilní, ak zakolíšem.
Voči tejto Láske nemôžem ostať ľahostajný. Bol by som trápnym, keby som Bohu, ktorý všetko pozná, čosi predstieral. Bolo by mi beda, keby som Ho klamal.
Nie, prísť a vyznať vinu nestačí. Skutočné pokánie, skutočná ľútosť žiada obnovu. Zmenu. Lásku.
Náboženský inštinkt dnešného človeka pátra dnes iba po tom, kde dostať milosť čo najlacnejšie. A tak sa rád spoľahne na milosť, ktorá pôsobí všetko automaticky - sama. Bez vyznania hriechov, bez nasledovania, bez kríža.
V tomto svete však kríže ostanú. Nik z nás tu nedokáže ostať čistým. Môžeme sa však naučiť Boha počúvať. Aj keď kladie otázky, ktoré nás usvedčujú z toho, čo sme urobili zle alebo neurobili vôbec. Aj keď na nás dopúšťa utrpenie, ktorému nerozumieme a ktoré nás iba desí.
Jeho milosť, Jeho evanjelium je pre nás pripravené ako dar. Stačí oň iba žiadať.
To sú dvere, na ktoré treba tĺcť. Dovtedy, kým sa pred nami neotvoria. Vchádza sa nimi k odpusteniu, k láske, ktorá všetko znáša a všetko pretrpí. Vchádza sa nimi k životu.

Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.