Veľký piatok, Marek 15, 20b - 22
"Potom ho viedli, aby Ho ukrižovali. Akýsi Šimon Kyrenejský, otec Alexandrov a Rúfov, vracal sa z poľa a šiel práve tade; toho prinútili, aby Mu niesol kríž. A viedli Ho na miesto Golgotu, čo v preklade znamená Lebečné miesto." (Marek 15, 20b - 22)
Bratia a sestry!
Vo veľkosti udalosti, ktorá sa stala- Syn Boží zomiera na kríži, si niekedy nepovšimneme ľudí, ktorí Ho v posledné hodiny Jeho života sprevádzali, videli a počuli sme výpovede Ježišových najbližších. Ale neboli jediný.
V príbehu o utrpení Ježiša Krista je zmienka o mužovi, ktorý zvyčajne stojí na okraji deja. Zostáva skoro nepovšimnutý. Muž, ktorý pracoval na poli. Mal tiež svoj plán dňa, ktorý žil. Na poli vykonal svoju dennú prácu. Pracoval tam každodenne. A keď sa vracal z poľa, možno že už boli jeho myšlienky pri tých, ktorí ho čakali doma. Alebo nad tým, že prichádza deň, kedy si odpočinie. A práve vtedy bol jeho sled plánov prekazený.
"Hej, ty tam! Prichádzaš práve vhod!" tak počul nejakých pár vojakov, ktorí aj v daný deň viedli ľudí na smrť. A kričali práve na neho. "Poď, nes tomuto kríž! Lebo ináč tu budeme do večera!" predtým než si to stihol premyslieť, mal rameno z kríža už na pleciach a jeho cesta viedla v smere, v ktorom vôbec nechcel ísť, práve na Golgotu. Miesto za Jeruzalemom. A niesol kríž iného človeka. Toho, ktorý neskôr zomrel uprostred dvoch zločincov.
Neskutočné. Iná cesta, ako si predstavoval. Ale pod bremenom kríža, v pochybnostiach a v otázkach - Prečo práve ja? Čo som urobil? Ako som sa sem vlastne dostal? - v tomto všetkom je Šimonovi Kyrenejskému darované stretnutie so Synom Božím. Rímsky stotník po ukrižovaní povedal o Ňom: v pravde, tento človek bol Božím Synom." Viac už nie je rozprávané o nejakom Šimonovi Kyrenejskom, ktorý Pánovi niesol kríž, ktorého cesta doslovne bola jedného dňa skrze kríž. Ale Ježiš Kristus mal veľkých nasledovníkov. Napríklad tento nosič kríža Šimon. Cez storočia , až do dnešných dní. Každý má tak niesť svoj kríž. Jeden menší, jeden väčší. Jeden len tak, že si to sotva uvedomuje, iný tak, že sa pod bremenom skoro zlomí. Vidíme to na sebe. Každý máme radosti, ale i dni, ktoré by sme nechceli zopakovať. Každý sa s niečím boríme. Rany, choroby, sklamania, nezhody s milujúcimi ľuďmi, opustenosť. "prečo práve ja? Čo som komu urobil?" Na takéto otázku vie dať málokto z ľudí správnu odpoveď. Možno že neskôr. Možno že neskôr spoznáme, čo tento kríž spôsobil v našich životoch. Ako nás z bezvýchodiskovej situácie života, v ťažkých bojoch vyformoval, ako začínam pod vplyvom golgotského kríža vnímať svet. Celkom ináč rozumieme teraz životu a dôležitým otázkam v ňom.
Vo svetle Ježišovej smrti a následného zmŕtvychvstania vidíme, že každý človek má tú istú hodnotu v Božích očiach. Áno, a tie Božie plány sú lepšie ako tie naše naplánované udalosti.
Náš pohľad na ukrižovaného Krista má nám pripomínať dielo, ktoré za nás Ježiš urobil. On, nevinný zomrel na kríži. Ale po troch dňoch vstal z mŕtvych. A tak nám doniesol večný život. Lebo tí, ktorí v Neho uveria, nebudú zatratení.
Božia láska sa stáva s nami ľuďmi zvlášť zrozumiteľnou. Ako? Práve tým, že Hospodin nenaloží na nás viac, ako dokážeme uniesť. Svoje hriechy a viny a zlé myšlienky môžeme odložiť. Práve v tento deň. Máme tú vymoženosť zabudnúť na ne. V daroch svätej večere totiž prijímame skrze posvätené elementy odpustenie všetkých našich hriechov. Pán Boh odpúšťa a zabúda na to, čoho sme sa dopustili. Boh je milostivý k nám, hriešnym ľuďom. Dáva nám to poznávať v každej chvíli. Vo chvíľach, kedy zažívame potešenie. Hriechy nás dokážu zotročiť. Stávame sa zamotanými do siete vlastných lží. Preto je potrebné zbaviť sa tohto nánosu hriechov. Viďme pred sebou Ježiša, ktorý trpel za nás na kríži, kde v bolestiach dokončil pozemský život. Viďme, že v týchto bolestiach vzišla pre nás nádej na náš nový život. Je to krásne vedieť, že aj keď máme problémy a zdá sa nám, že sme opustený, nie je tomu tak. Syn Boží nás tak miloval, že položil svoj život pre Teba, pre mňa brat, sestra. Preto ďakujme Hospodinovi za milosť, že nás neopúšťa, nezanedbáva nás, ale stará sa o nás, ako láskavý Otec. Pripravuje pre nás budúcnosť, v ktorej mene nám aj odpúšťa. Cítime to tak i v tento čas? Ľudská tvár Boha vlhne chladným potom. Na celom tele cíti únavu, úzkosť a túžbu po pokoji. Či nesľúbil, že vytrpí, čo treba, až do konca? A vtom momente sa pozerá na ľudí ešte nežnejšie, miluje predsa nás, tých, ktorí opúšťa, ba aj tých, ktorí mu pripravujú smrť. A z hĺbky duše ako víťazný spev mu vystupujú slová, ktoré nikdy nezabudneme. Slová, ktoré nie sú modlitbou človeka k Bohu, ale Boha k Bohu. Slová odpustenia tým, ktorí mu ublížili, ale aj tým, ktorí Ho milujú: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!
Amen
Jarmila Petrulová
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
