V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Zelený štvrtok, Matúš 26, 47 - 56

Milí bratia, milé sestry,
Zelený štvrtok svätíme ako pamiatku ustanovenia Večere Pánovej. Vo väčšine kostolov je obraz Večere Pánovej súčasťou oltára - a rovnako ako kríž nám kladie pred oči posledné udalosti Ježiša Krista v ľudskom tele.
Voči nim bývame citliví. Posledné dni, posledné slová našich drahých pred smrťou majú moc hovoriť nám do duše i do svedomia
veci, ktoré by sme za iných okolností...neprijali.
Na Ježišovom príbehu sledujeme utrpenie nielen ako diváci. Sme súčasťou deja. V rozličných situáciách a v rôznych postavách. Tento príbeh je o Ježišovi a o nás. Kde v ňom stojíme?
Po poslednej Večeri s učeníkmi sa Ježiš vzdialil. Od slávnosti, spomienok na záchranu z egyptského zajatia prichádza do samoty, lebo vie, že proces Božej záchrany sa musí aktualizovať.
Vie, že vina si žiada obeť. Vie, že svätý Boh sa nikdy nezmieri s tým, aby bolo Jeho stvorenstvo zotročené, pokrivené v charakteroch a v slepej poslušnosti manipulované drzými, samozvanými strážcami zákona.
Tak ako viedol Izraelcov po púšti, tak do nej vedie aj svojho Syna. No tu, v tej prázdnote - je s Ním. Celý život je Ježiš vystavený ľuďom, okolnostiam.
Nemá v tomto svete nič z toho, na čom si ľudia zvyknú zakladať. Má len svoje poslanie a pár blízkych ľudí, ktorí s Ním kráčajú. Aj s nimi to nie je také jednoduché.
Jediné, k čomu sa neprestajne utieka - je kontakt s Otcom. On Mu dáva silu.
PO všetkom, čo Ježiš v mene Božom urobil, po uzdraveniach, krieseniach, po strhujúcich príbehoch, ktorými sa ľuďom snažil Boha priblížiť, teraz vidí, že sa Jeho pozemská cesta
napĺňa. Bude musieť odísť. Bude musieť byť vydaný do rúk tým, ktorí si myslia, že rozhodujú o všetkom. O ľuďoch i o Bohu.
Zbožní Židia nechcú Ježiša odstrániť na verejnosti. Chcú to urobiť hlavne nenápadne.
To je to diabolské, to zničujúce, čo sa v podobe hada už na prvých stránkach Biblie plazí k človeku a hovorí: Toto že povedal Boh? Nejedzte zo stromu? Nie, vy nezomriete, naopak - budete ako Boh, budete vedieť, čo je dobré a čo je zlé!
Budete ako Boh! To človeka opantáva a vedie ... k neľudskosti. Človek o Boha prestáva stáť, prestáva komunikovať, nechá sa od Neho oddeliť.
Už sa Ho iba bojí. Už od Neho iba uteká, iba sa vyhovára a vinu, ktorú neznesie, posúva na iného.
No Boh napriek tomu za človekom stále kráča. Aj za takým vzdorovitým, aj za takým zroneným a zúfalým.
Nevedie Ho túžba po pomste. Boha vždy vedie k človeku iba láska. Táto láska dáva človeku priestor. Priestor na to, aby sa vyjadril, aby sa s Ním znova spojil.
Boh sa unikajúceho človeka pýta: Kde si? Kto Ti oznámil, že si nahý?
Človek už vie, že Bohu nemá čo povedať. Výhovorky sú trápne. Preto nehovorí nič. Zmôže sa len na výčitky a hľadanie vinníkov. On zodpovednosť nenesie. On chce byť čistý.
Boh však stále hovorí. Stále človeka hľadá. Preto posiela aj vlastného Syna. Neušetril Ho. Vydal napospas ľuďom a podmienkam, ktoré sme tu vytvorili.
Kým Ježiš vyhovuje, má okolo Neho kto kričať "Hosana!". No ak sa vzpiera robiť to, čo ľudia obdivujú, aj do toho celkom úzkeho kruhu najbližších sa vplazia pochybnosti. Ako had.
Judáš, zaslepený vidinou niekoľkých strieborniakov a určite aj odovzdanou dôverou duchovnej elite - Ježišovo zatknutie naplánuje.
Koľko takýto diabolských plánov už zmarilo nádeje a pripravilo siete aj nám, bratia a sestry? Aj my poznáme okolnosti, v ktorých je láskavosť a dobrá vôľa vysmiata, znevážená, kde človek vyzerá ako úbožiak, ktorý sa stále nenaučil, že takto to v tomto svete vyzerá, že tu / to takto chodí!
Keď sa Ježiš posilní v modlitbe, stretáva Judáša a zástup, ktorý drží vo svojich rukách nástroje moci - meče a kyje.
Judáš na Ježiša nevytiahol zbraň.
On ho pobozkal. On vedel, že sa Bohu patrí dať najavo lásku. No Ježiš túto dôvernosť prehliadol. Tu už netreba hrať divadlo. Už je všetko jasné.
Ani vtedy sa Ježiš neobracia na Judáša s výčitkou a hrozbou. Nie. Kladie mu otázku: Priateľ môj, čo si prišiel? Kde to si? Načo si tu? Vieš to aspoň Ty sám? Čo Ťa vedie k takýmto trápnym výstupom? Prečo si sa nebúril, keď som ťa dávno sklamal? Načo tá pretvárka? Priateľ môj, čo si prišiel?
Judáš mlčí. Čo sa dá na to povedať?
S Ježišom je však aj duchaplný Peter. No jeho duchaplnosť sa zas obmedzuje na výboj agresivity - on bude svojho Pána brániť! On to zachráni!
Aj my sme, bratia a sestry, pred posmievačmi či násilníkmi často v situácii, v ktorej si myslíme, že Boha treba brániť, že musíme zakročiť a urobiť to, čo mlčiaci Boh urobiť zrejme nemôže.
A aj nám sa vtedy Ježiš prihovára: Nechaj to. Ja sa dokážem sám. Neprispôsobuje sa násiliu. Neodplácajte sa zlým za zlé. Nerozširujte obludný kruh zrady a pomsty. Počkajte, vykúpenie, aj odpovede prídu.
Anjeli by mohli nastúpiť, no Ježiš hovorí: Ešte príde k tomu, čo sa musí stať. Ešte nie je dokonané. Ľudská zlosť, ale aj Božia láska musia ísť ešte ďalej, Celkom hlboko.
Boh sa v Ježišovi odovzdáva do rúk násilníkom. Ježišova odovzdanosť je dôsledkom modlitby. Nech príde čokoľvek, ak sa stane, čo
sa musí stať, som v Božej moci. A tú meče, ani kyje neukrátia. Na nich sa ukáže / iba ľudská úbohosť.
Ježiš pred násilníkmi ešte nemlčí. Hovorí: "Ako na lotra ste na mňa vyšli, aby ste ma zajali. No deň po deň som sedával v chráme a nezplapali ste ma." Evanjelista Ján dokonca podáva svedectvo o tom, že pred Ježišovou odovzdanosťou mali vojaci najprv rešpekt. Ján tvrdí: "Ako im povedal: JA SOM! ustúpili a padli na zem."
Áno, kým sme Bohu vzdialení, dokážeme protirečiť, vzdorovať, vyhrážať sa a tasiť tie naše smiešne zbrane. No ak sa k nám priblíži, nevieme, čo s Ním. A hlavne - nevieme, čo so sebou.
Ježišovo ľudské telo znieslo všetko, čo Mu zbožní, zakomplexovaní i sklamaní ľudia na zemi pripravili: poníženie, urážky, bitky, mučenie i kruté, dlhé, bolestivé umieranie.
Našu vinu na vlastnom tele niesol Boh sám.

Stále k nám hovorí. Nielen obrazmi, symbolmi, či slovami svojho príbehu.
On s nami naše príbehy žije. A v nich sa nám prihovára. Do dnešných podmienok, do našich vzťahov, do nášho súkromia.
Chce nám pripomínať, že už nemusíme byť otrokmi. Sme takí vyšťavení, znechutení a ubití, - že sa Mu neodvážime veriť.
No kedykoľvek prídeme na to, že Jeho hlas k nám znie, že sa nás stále pýta, kde sme, že sa nás pýta, načo k Nemu prichádzame, nemlčme ako Adam alebo Judáš.
Povedzme, kde sme komu naleteli, prečo sa cítime podvedení. Priznajme, keď sme aj my zradili, lebo sme si mysleli, že tým robíme dobré dielo. Kristus berie na seba všetko, čo nás ťaží, čo nás bolí v duši, v našich vzťahoch a rodinách.
Skúsme prísť do Jeho blízkosti s novou vierou, s novou odovzdanosťou. Len v nej nás môže posilniť a viesť na novú cestu, cestu slobody.

Nestačí nám, ak pri Ježišovom slove iba zmĺkneme. On chce s nami hovoriť. Chce nás zachraňovať a živiť našu nádej, že tento svet ešte nie je stratený. Ešte vždy môže získavať novú tvár. Dúfa, že bude môcť nosiť aj tú našu.

Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.