Kvetná nedeľa, 2. Kor 12, 1 - 10
Milí bratia, milé sestry,
apoštol sa v prečítanom texte nepredstavuje ako príkladný. Nechváli sa. A predsa - hovorí o veľkých zjaveniach, o uchvátení do tretieho neba, do raja. Hovorí o vytržení, v ktorom počul nevysloviteľné slová.
Sám o sebe však hovorí v tretej osobe - akoby ani nešlo o neho samého. Pavel zrejme o zážitkoch hovoriť nechce.
Sú dôležité iba pre jeho osobnú vieru, no tomu, kto to nezažil, nemôžu sprostredkovať tak veľa.
K tomu, aby zážitky spomenul, ho tlačia falošní apoštoli. Chcú, aby sa dokázal, aby legitimoval svoje duchovné splnomocnenie.
Mnohým - vtedy i dnes - imponuje, ak má apoštol dôkaz o poslaní pre prorockú službu.
Mnohé charizmatické skupiny žiadajú od veriacich, aby hovorili jazykmi, aby prijali dar uzdravovania - ako dôkaz skutočného obrátenia, ako znak kresťanstva.
Apoštol Pavel vie, že to neboli zbožné výkony, ktoré ho urobili apoštolom. Bolo to Božie povolanie a Jeho milosť.
Keď ale zboru hrozí, že sa zle rozhodne, že sa nechá zavádzať "veľapoštolmi", ktorých obdivujú pre ich schopnosti, musí aj on o svojom povolaní čosi povedať
Pavel totiž patrí k Božiemu ľudu, k Izraelu. Prijal veľké zjavenia!
Teraz je v Korinte otázkou: Kto je splnomocnený apoštol?
Podľa biblického textu Pavel nehovorí o svojej sile - o výkonnom profile. Hovorí o núdzi, námahe a utrpení, ktoré na seba berie.
Utrpenie skúsil na vlastnej koži. Svoje vlastné i to, ktoré ho postihlo ako apoštola - za iných. Omnoho viac pracoval ako tí, ktorí ho pred zborom ponižujú. Sedel vo väzení, znášal bitky, kameňovanie. Zažil nebezpečenstvo
dravých riek, zbojníkov, Židov i pohanov, miest, púští, napádanie falošnými bratmi.
Svoje apoštolstvo bráni mnohou námahou, bdením. Odoláva smädu, hladu, chladu. Svoj údel prijíma ako zápas o zbory, ktoré založil v ktorých hlásal Kristovo evanjelium.
Áno, Pavlova slabosť patrí k službe.
K námahe a utrpeniu v službe evanjelia prichádza ešte niečo celkom iné, čo ho ochromuje. Sú to mučivé bolesti. Či boli fyzické, alebo psychické, nikto presne nevie. Bolesť, ktorú si nevie vysvetliť, no ktorú vo všetkej pokore znáša, nazýva "ostňom, tŕňom v tele".
K tomu sa ešte pripájajú hlasy: To sa predsa apoštolovi nemôže stať!
Aj my to, niekedy, bratia a sestry, poznáme. Kresťan a chorý? To hádam nie! Kresťan a depresívny? - tam niečo nesedí. Kresťan a upadá do nešťastia - to sa vylučuje!
A tak sa modlíme. Čakáme na nadprirodzený zásah, formulujeme svoje prosby znova a znova - ale nič sa nemení.
Tak aj apoštol volal k Pánovi celkom konkrétne: zbav ma tejto biedy, "odním odo mňa tento osteň". Vezmi to, čo ma skladá... Vyžeň satana, ktorý ma trápi. Vidíš, aj moja služba mojím oslabením trpí. Zachráň ma! Zmiluj sa!
Nie je to dobrá modlitba? Veď je Božím zámerom, aby sme boli zachránení. A tak si aj my vyprosujeme zdravie, úspech, požehnanie.
Voláme predsa k Bohu, ktorý uzdravuje, pozdvihuje, oslobodzuje.
Pán však dáva Pavlovi stručnú odpoveď: "dosť máš na mojej milosti"
Je toto odpoveď? Nie je to totálne sklamanie pre chorého, ktorý so svojou biedou prišiel k Bohu a tam volal na pomoc?
Pavel sa hneď nevzdáva! Za uzdravenie prosí aj druhý, aj tretíkrát.
Ako je to možné, že jeho modlitba o pomoc,
o uzdravenie z choroby, či depresie nezaberá?
Pavel však nakoniec porozumie.
Približuje sa tým Ježišovi v Getsemane. Kde Boh tak jasne hovorí NIE, tam nepomáha ďalšia modlitba. Tam je Božia vôľa vyššia ako naše priania a vôľa. Jeho myšlienky sú vyššie ako naše myšlienky.
A to nie je koniec nášho spojenia s Bohom, je to začiatok.
Som blahoslavený, zorientovaný, ak sa neobmedzím len vysoké zjavenia, vízie. Som šťastný, silný, ak si vystačím s Božou milosťou, s Jeho povzbudením, odpustením, Jeho slovom.
Nie to rozhodlo, že som sa ja obrátil k Bohu. Platí to, že Boh sa každý deň obracia ku mne - v mojej krehkosti, v mojej biede.
Tu, v mojej slabosti mi dáva na vedomie, že je so mnou. Takýto vzťah - kde očakávam iba na to, čo mi Boh dáva, kde som úplne odkázaný na Jeho rozhodnutia, to je milosť.
Keď sa dvaja ľudia majú naozaj radi, neprekáža im, keď sú načas od seba vzdialení.
Sú svoji. Ich láska ich spája neviditeľným, no celkom pevným putom.
Boh od svojho áno na našu adresu neustúpil. Ani v čase, keď máme dojem, že už stále hovorí NIE.
Božie ÁNO v náš prospech povedal Boh golgotskom kríži. Či žijeme, trpíme alebo umierame, toto áno stále platí.
Svieti na našej ceste ako svetlo v úplnej tme. Toto ÁNO Božie potrebujeme.
Je ešte vždy veľa toho, čo nás od viery v dobrého Boha odrádza: zákerné spôsoby ľudí, falošní priatelia, chudoba, či choroba.
JE však milosťou, keď napriek tomu spoznáme Božiu moc, ak sa spoliehame na to, že Pán Boh od rozhodnutí necúva.
On nás pozná. Vie, o čo nám ide, čo sledujeme, ako žijeme, komu slúžime. On je spravodlivý. Má záujem na to, aby sme Jeho podporu cítili. Najviac v slabosti.
Je nám to dosť?
Božia sila našu chorobu neodníme. Aj Pavel sa so svojou chorobou, svojou slabosťou musí naučiť žiť.
V jeho slabosti sa však jasne črtá Božia sila. Spoznáva, že dostáva, čo nemá, čo nevie. A to nám nejde do hlavy.
Keby Pavel hovoril o nebeských skúsenostiach, o tom, ako bol v treťom nebi, tam, kde je Boh, / bola by to senzácia. Všetci by sme počúvali a kládli by sme otázky. Pavel by sa stal slávnym, o tom, že je správny človekom na správnom mieste, by nikto nepochyboval.
Bol by silný v očiach ľudí, rešpektovanou osobnosťou, no Kristus by popri ňom sotva prišiel k slovu. Slabý Kristus v silnom Pavlovi je nezáživný Boh. Keď sa necháme unášať nebeskými víziami, Kristov kríž nás nebude zaujímať.
Ale slabý Pavol - Pavol s ostňom v tele, ten je v Božích očiach silný. Všetko očakáva od Boha.
Ubitý, vysmiaty, ohrozený, možno aj chorý apoštol Ježia Krista, ktorý nemá vyhliadky na uzdravenie, ten je silný.
Ten prináša Európe Evanjelium. Cez neho prichádza požehnanie.
Osteň v tele tvaruje jeho chrbtovú kosť. A tá ho drží - celkom vzpriamene.
To sledujeme aj na Ježišovom živote: silný Ježiš, ktorého všetci chcú, Kristus bez utrpenia, bez kríža - je obdivovaný, obklopený ľuďmi. Napätie a očakávania sa stupňujú. Ale Kristus, ktorý prichádza do Jeruzalema na oslovi, ten, ktorý trpí na kríži, sa nám nezdá.
Áno, pri Kristu a Jeho vykúpení ide o viac ako o zdanie. Kristus sa stáva naším Spasiteľom iba vďaka tomu, že nezostúpil z kríža. On na ňom ostal. Kvôli nám. Kvôli Tebe a kvôli mne.
Jeho smrťou a vzkriesením sa však mení aj účinok nášho, ľudského kríža.
Kristus je v ňom s nami. Dáva nám silu obstáť. Má moc preniesť nás aj ponad posledný horizont, ponad smrť a hrob - k Bohu.
Prosme o túto moc milosti. Všetko ostatné už bolo dokonané.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
