Kvetná nedeľa, Filipským 2, 5 - 11
Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán. (Filipským 2, 5 - 11)
Čím viac sa približujeme k Veľkému piatku, k vyvrcholeniu pašiového príbehu, tým viac sa snažíme pochopiť pozadie tejto jedinečnej, neopakovateľnej udalosti. Nejde pritom len o objasnenie historických okolností a príčin Ježišovho ukrižovania, hoci aj to je veľmi dôležité. Ide nám aj o pochopenie Kristovho zmýšľania, ktorým on sprevádzal tieto pre neho mimoriadne ťažké udalosti. Zo štyroch evanjelií sa dozvedáme niečo o vonkajších príčinách, ktoré viedli k jeho ukrižovaniu. Prečítaný text z Listu Filipským nám umožňuje nazrieť do myšlienkového sveta Spasiteľa. Pritom nejde iba o časovo krátky výsek posledných udalostí bezprostredne pred ukrižovaním, ale o celé jeho spasiteľné pôsobenie na zemi. Obeťou bola nie iba jeho bolestná smrť na kríži; prečítaný hymnus o Kristovi nám ako obeť predstavujú celý jeho život.
Prečítaný text je krátky, ale horizont, ktorý je v ňom načrtnutý, je nekonečný. Siaha od večnosti, z ktorej Ježiš Kristus prišiel do nášho sveta, a siaha do večnosti, do ktorej vstúpil po vykonaní veľkého diela oslobodenia tragicky hriešneho ľudstva.
Najprv je tu krátky, ale významný pohľad do večnosti, do večnej vlasti Ježiša Krista: "Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež." "Rovnosť s Bohom" - týmto výrazom je opísané jeho postavenie, jeho status vo večnosti. Trocha nás prekvapujú slová: "svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež." Ich zmysel pochopíme, keď si pripomenieme 3. kapitolu Prvej knihy Mojžišovej. Tam sa hovorí o tom, že had - pokušiteľ sľubuje prvým ľuďom, že ak prestúpia Boží zákaz a budú jesť ovocie zo zakázaného stromu, budú ako Boh. Túžba stať sa ako Boh ich zlákala k neposlušnosti, k hriechu, ktorý sa stal tragédiou pre nich a pre ľudstvo, ktoré z nich pochádza. Túžba stať sa ako Boh bola v tomto prípade lúpežná, ilegálna túžba. Preto viedla aj k takým hrozným následkom. Na tomto pozadí pochopíme, prečo sa v citovanom hymne prízvukuje, že Ježiš Kristus "svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež". Tým chce byť povedané, že jeho rovnosť s Bohom bola celkom legitímna, oprávnená, plnoprávna.
Zdôrazňuje sa to aj preto, aby lepšie vyniklo, o akú veľkú obeť šlo, keď z tohto jednoznačného, nespochybniteľného postavenia vstúpil do nášho ľudského sveta a vzal na seba všetky ťažkosti, problémy, obmedzenia, ktoré sú s tým spojené. O tomto jeho veľkom rozhodnutí hovorí náš text: "Ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži." Na inom mieste apoštolských listov nájdeme rovnako výstižné vyjadrenie tejto jeho dobrovoľnej obete: "Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou" (2Kor 8,9).
Na samom začiatku svojho verejného pôsobenia urobil Pán Ježiš niečo, čím naznačil, že on, čistý, svätý, bezhriešny, vedome vstupuje do spoločenstva hriešnikov. Keď Ján Krstiteľ na adresu hriešnych ľudí prednášal výzvu k pokániu a udeľoval krst na odpustenie hriechov, zaradil sa medzi takto oslovených ľudí aj Ježiš Kristus a žiadal, aby bol pokrstený. Krstiteľ sa sprvoti zdráhal, lebo vedel, že Ježiš Kristus je čistý od hriechu a nepotrebuje pokánie a odpustenie. Ale Ježiš naliehal, poukazujúc na to, že je to Božia vôľa. Úmyselnou účasťou na krste hriešnikov sa Ježiš, hoci čistý, vedome zaradil do spoločenstva hriešnikov. Vedel, že len keď zostúpi do našej priepasti hriechu a jeho následkov, bude nám môcť pomôcť. To, že sa dal pokrstiť, je veľmi silný prejav a akt solidarity s nešťastníkmi. Náš údel prijal za svoj údel - hoci nemusel. Náš problém sa týmto činom stáva jeho problémom. Urobil to preto, aby sa jeho údel stal naším údelom, aby sa jeho víťazstvo nad diablom stalo naším víťazstvom, aby sa jeho víťazstvo života nad smrťou stalo naším víťazstvom. Schudobnel pre nás, aby sme my zbohatli jeho chudobou.
To jeho vzdanie sa večnej hodnosti dosiahlo vrcholný stupeň. Podčiarkujú to citované slová z nášho textu: "Ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži." Už v priebehu svojho pôsobenia zakúsil ponižovanie a prenasledovanie. Herodes ho chcel v útlom veku zbaviť života. Pokušiteľ ho chcel zviesť na cestu odpadnutia od nebeského Otca. Na jeho zachraňujúcu lásku k hriešnikom odpovedali mnohí kritikou a výsmechom. Za kritiku, ktorou chcel tým, čo žili v sebaklame, otvárať oči, si vyslúžil hnev a úklady. Čím väčšiu úctu a obdiv vzbudzoval v očiach zástupov, tým viac stúpala žiarlivosť a hnev jeho protivníkov. Keď sa usiloval naučiť ľudí chápať skutočnú podstatu Božej vôle, Božieho zákona, narazil na nepochopenie a hnev. Jeho utrpenie a poníženie sa vystupňovalo na najvyššiu mieru v udalosti, ktorá vyvrcholila na Golgote. Celým jeho životom, od začiatku do samého konca, sa potvrdzuje veta nášho textu, že jeho poslušnosť dosiahla najvyšší stupeň tým, že vzal na seba potupnú smrť na kríži. Vstup do Jeruzalema, ktorý si pripomíname v dnešnú Kvetnú nedeľu, je dobrovoľný vstup na cestu tejto vrcholnej poslušnosti.
Prečo to urobil? Prečo sa na dobu svojho zemského pôsobenia vzdal svojej hodnosti? Prečo sa dal prenasledovať, ponižovať, týrať - hoci nemusel? Prečo priniesol túto nepochopiteľne veľkú obeť? V čom spočíva jeho motivácia? Odpoveď, ktorú v rozličných obmenách nachádzame na viacerých miestach Písma svätého, znie takto: Viedol ho k tomu veľký záujem pomôcť nám, nešťastným ľuďom, viedla ho k tomu Božia láska k nám. On sám to naznačuje v jednej vete z Evanjelia podľa Jána: "Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov."
Vo svojich otázkach by sme mohli pokračovať a pýtať sa: A prečože nás Pán Boh tak veľmi miluje? Prečo nám Ježiš Kristus preukazuje takú veľkú, vrcholnú lásku? Musíme priznať, že my na túto otázku nevieme racionálne odpovedať - odpoveď je v ňom samom, v Pánu Bohu, v Božom Synovi Ježišovi Kristovi. Omnoho dôležitejšie ako nájsť odpoveď na túto otázku, je, aby sme v Božiu lásku verili, aby sme boli presvedčení, že nás Ježiš Kristus miluje.
Veriť v Božiu lásku, veriť, že som Bohom milovaný, akceptovať, že som Ježišom Kristom akceptovaný - to nie je azda iba teoretická náboženská záležitosť, ale to je veľmi osobná záležitosť s veľkým praktickým dosahom.
Sú ľudia, ktorým je veľmi ťažké dopracovať sa k osobnému presvedčeniu, pocitu, istote, že sú Bohom milovaní. Ťažké je napríklad uveriť v Božiu lásku niektorým ľuďom, ktorí mali zlých otcov, alebo niektorým ľuďom, ktorí po období hriešneho života nedokážu uveriť, že im Pán Boh odpustil. Všetkým týmto, ktorí túžia po istote Božej lásky, sa prihovára Kristus z golgotského kríža: Ty, ktorý sa zožieraš smútkom, že ťa nik nemá rád, pre teba som vzal na seba túto ťažkú obeť, aby si získal istotu: Som milovaný. Ty si môžeš s plnou dôverou povedať: Boh ma miluje, nech by môj doterajší život prebiehal cez akékoľvek obdobia a skúsenosti. Ľudia, ktorí si pri pohľade na Spasiteľa na kríži dali povedať, že ich Boh miluje, hovoria, že túto pozitívnu zmenu prežili tak, akoby z nich spadla čierna, ťaživá hmla a obklopil ich pokoj a sloboda. Veľký týždeň, do ktorého vstupujeme, ponúka nám všetkým, najmä utrápeným dušiam, aj túto veľkú možnosť pokoja a slobody.
Hymnus o Kristovi, na ktorý sústreďujeme pozornosť, nie je izolovaný. Naznačuje to formulácia na samom začiatku: "Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus." Pred naším textom sú apoštolove slová, ktorými napomína cirkevný zbor, aby žili v svornosti, aby vedeli, keď je potrebné, aj ustúpiť. Predchádzajúce dva verše znejú takto: "Nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba, a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných." V cirkevnom zbore vo Filipách boli zrejme problémy, ktoré bolo treba upraviť týmto napomenutím. Je pozoruhodné, že toto napomenutie spája apoštol s príkladom Ježiša Krista, ktorý sa vzdal božskej hodnosti, aby mohol vykonať dielo vykúpenia. Tým chce Pavel povedať kresťanom vo Filipách a všetkým ostatným kresťanom, aj nám: Veľký príklad Kristov stáva sa pre teba záväzným. Keďže on priniesol takú veľkú, vrcholnú obeť, ty by si mal obetovať niečo zo svojho sebectva, aby v spoločenstve, v ktorom žiješ, zavládol pokoj a mier.
Kristov príklad je veľký, ale uvedomme si, že sa tu ponúka ešte niečo viac než príklad. Povedali sme, že Ježiš Kristus nám ponúka istotu, ktorú môžeme vyjadriť slovami: Som Bohom milovaný. Táto istota je predpokladom toho, aby sme aj my mohli opravdivo milovať. Kto prijal veľkú lásku, ten je schopný prekonávať svoje sebectvo a veľkú lásku odovzdávať ďalej. Veľké Božie dary nedostávame iba pre nás samých. Sú to vždy hodnoty, ktoré treba odovzdávať ďalej. Pri nich platí paradoxné pravidlo: Čím viac z nich odovzdáme, tým viac ostane pre nás. Čím viac z prijatej Božej lásky odovzdáme druhým, tým mocnejšie sa budeme cítiť obklopení, milovaní Božou láskou. Toto je veľké, nesmierne veľké posolstvo, ktoré sa nám dnes ponúka. Pod krížom Pánovým by sme si cez nastávajúci Veľký týždeň mali osvojiť čím viac z tejto ponuky.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
