Kvetná nedeľa, Matúš 21, 1 - 11
"Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfagé pri Olivovom vrchu, poslal Ježiš dvoch učeníkov a povedal im: Choďte do dediny, ktorá je pred vami, a hneď nájdete oslicu priviazanú a osliatko s ňou; odviažte a priveďte mi ich. A ak by vám niekto hovoril niečo, povedzte, že Pán ich potrebuje a že ich hneď pošle späť. Toto sa stalo, aby sa splnilo slovo prorokovo: "Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice." Učeníci šli a urobili, ako im prikázal Ježiš: priviedli oslicu a osliatko a kládli na ne svoje rúcha; i vysadol na ne. A veľký zástup rozprestieral rúcha na cestu, iní sekali ratolesti zo stromov a stlali na cestu. No zástupy, ktoré šli pred Ním a za Ním, volali: Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach! Keď vstúpil do Jeruzalema, vzrušilo sa celé mesto a hovorili: Kto je tento? A zástupy odpovedali: To je prorok Ježiš z galilejského Nazareta". (Mt 21, 1-11)
Bratia a sestry!
Tento príbeh poznáme všetci veľmi dobre, nie? Nemyslím si, že by som sa mýlil. Veď každého, kto chodí pravidelne na služby Božie, nemôže prekvapiť, keď zrazu v Pašiách počuje slávnostné a vznešené evanjelium o tom, ako celý Jeruzalem stojí na nohách a víta Ježiša, o ktorom sú všetci presvedčení, že On je konečne tým vytúženým Mesiášom, ktorý prinesie slobodu. Bolo by úžasné, keby sme mohli aj my byť v ten deň medzi jasajúcimi davmi, ktoré museli okmásať desiatky paliem v okolí Jeruzalema a neváhali rozprestierať svoje plášte, ktoré boli často krát ich jediným vrchným oblečením. A to všetko len preto, aby sionskou bránou mohol vojsť do mesta Ten, ktorý im prinášal slobodu, záchranu a dvíhal ich sebavedomie až do nebeských výšin. Možno tí, ktorí v dobe komunizmu boli prenasledovaní, alebo zbavení svojho majetku a ľudskej dôstojnosti, prežívali aspoň čiastočne podobný pocit v novembri 89. Táto scéna ale prináša množstvo myšlienok a zamyslení, lebo napriek svojej veľkoleposti vieme, ako to všetko napokon dopadlo. Stačilo päť dní a nálada davu sa obrátila o 180 stupňov. A tí, ktorí kričali Hosana!, takisto z plných pľúc a takisto zo svojho plného presvedčenia kričali na Piláta, aby Ježiša ukrižoval. Prečo vlastne došlo k takémuto obratu? Kde hľadať príčiny tejto prudkej, náhlej a rýchlej zmeny?
Príčin, prečo došlo k tejto zmene, je iste viacero. Mnohí teológovia, psychológovia, ale aj politológovia sa pokúšali na túto otázku odpovedať. Skúsme si teda my dnes načrtnúť niekoľko príčin, čo sa s ľuďmi, ktorí zmenili takto svoje myslenie, vlastne udialo.
1) Nepochybne Ježiš nenaplnil ich mesiášske očakávania. Z doby na prelome letopočtu sa zachovalo prekvapujúco mnoho písomných pamiatok z palestínskeho územia, ktoré nám vykresľujú pomerne podrobne, aké bolo náboženské cítenie a zmýšľanie vtedajších obyvateľov Izraela. Celé sa to začalo v r. 63 pred Kristom, keď rímsky vojvodca Pompeius obsadil Jeruzalem, a tým prakticky skončila politická samostatnosť a nezávislosť Izraela, skončila vláda slávnej Hasmoneovskej dynastie, ktorá pred sto rokmi vyslobodila židov z gréckej nadvlády. Spomienky na slávnu dobu bojov o nezávislosť a na storočie politickej slobody však zostali v ľude veľmi živé aj naďalej. A tak znovu a znovu prepukali lokálne povstania a vznikali rôzne tajné spoločnosti, ktoré fanaticky bojovali za politickú, ale aj náboženskú slobodu v krajine.
Židovské dejiny sa odvíjajú už 4000 rokov. Ale nikdy nebola túžba po vodcovi, ktorý by ich vyslobodil, silnejšia, ako práve v prvom storočí pred Kristom a v prvom storočí po Kristovi- teda v čase, keď prišiel Ježiš. Ako dobre my, ktorí sme zažili komunistickú totalitu, rozumieme túžbam Božieho ľudu. Veď dodnes, keď si spomenieme, s akým bezmocným hnevom sme sa dívali na ostnaté dráty, ktoré boli na rakúskych a nemeckých hraniciach, rozumieme túžbe starého izraelského ľudu po slobode. Preto teda tie oslavné ódy na Ježišov príchod.
Ježiš musel byť skutočne impozantnou osobnosťou. Nielen že bol v najlepších rokoch a bol z rodu Dávidovho, ale predchádzala ho aj povesť Božieho proroka a divotvorcu. Ale ako rýchlo nastalo rozčarovanie. Miesto toho, aby Ježiš vyzval svoj národ do boja proti rímskym okupantom a domácim kolaborantom, vošiel do chrámu, poprevracal stoly peňazomencom, rozohnal všetkých, ktorí tam kšeftovali a vyzval všetkých k modlitbám a k pokániu. Z predstavy o politickom osloboditeľovi, nezostal kameň na kameni.
2) Ježiš vôbec netúžil po moci. Z iných evanjeliových príbehov vieme, že Ježiša sa minimálne dvakrát pokúsili korunovať za kráľa a dobre poznáme príbeh pokúšania, kedy samotný diabol Ježišovi ponúkal svetskú moc a vládu. Nepochybne ktorýkoľvek iný človek, keby dostal takéto ponuky, mal by prinajmenšom obrovský problém povedať nie. Osobne si myslím, že takýchto ľudí by bolo iba veľmi, veľmi málo. Ale Ježiš tak urobil bez akéhokoľvek zaváhania. A urobil tak preto, lebo sa stotožňoval s davom v jednej myšlienke- totiž, že je Mesiáš. Len On si bol dobre vedomý, že mesiášska úloha, ktorú má splniť, nemá s politickým a náboženským oslobodením Izraela prakticky vôbec nič spoločné a dokonca nesúvisí s Izraelom, ale je určená celému svetu. Bola to tak neslýchane nová a prevratná myšlienka, že ju jednoducho ľudia nemohli pochopiť a tobôž nie akceptovať.
3) Láska, ktorú Ježiš preukazoval ľuďom, keď ich uzdravoval, bola síce prejavom Jeho moci, ale Ježiš nikdy nechcel, aby Ho ľudia primárne vnímali ako divotvorcu. Túžil po tom, aby ľudia poznali slobodu, ktorú Boh vo svojej láske ponúka človeku. Ježiš napriek svojej miernosti pôsobil ako divoký rebel. Svojimi vyjadreniami a životným štýlom sa vlastne vysmieval všetkým ľudským výmyslom, ktorými zákonníci a farizeji omotali Boží zákon. A tak je to vlastne dodnes. Ľudia na jednej strane radi počúvajú slová o láske, o nadradenosti lásky nad čokoľvek iné, ale v skutočnosti sú pre nich oveľa pochopiteľnejšie striktné a rigorózne zákazy, ktoré hovoria kedy, kde a čo majú robiť. Takže pre svojich súčasníkov pravdepodobne musel Ježiš pôsobiť dosť mätúco. Na jednej strane slová o pokání, o tom, že prichádza Božie kráľovstvo, že Boh miluje aj toho najnepatrnejšieho človiečika zo svojho ľudu, a na druhej strane Ježišova požiadavka, aby ľudia milovali Boha a blížneho bez akýchkoľvek podmienok a bez akýchkoľvek nariadení. A aby ich milovali takých, akí sú. To sa dobre počúva, ale takto žiť môže iba ten, kto v skutočnosti prijme živého Krista do svojho života. Lebo napokon milovať blížneho je ľahké, keď hovoríme o utrpení ľudí v Afrike, kde zomierajú na AIDS, hlad a katastrofálne sucho, ktoré tam je, ale ťažko sa táto láska uskutočňuje, keď mám ráno pozdraviť svojho suseda, ktorý mi už desaťročia lezie na nervy.
Možno by stálo za zamyslenie, keby sme aj my sami si skúsili vo svojom živote nájsť príbehy, v ktorých v krátkych časových úsekoch aj u nás došlo k radikálnej zmene postojov a názorov. Niekto by mohol povedať, že také niečo sa stáva iba zriedka. No som presvedčený, že to tak nie je. Alebo ešte častejšie sa stáva, že naletíme na sľuby rôznych ľudí, ktorí dobre vedia, že človek rád počúva slová o tom, aký je vynikajúci a fantastický, alebo sľuby, kde mu je sľubované niečo, po čom túži.
Ježiš hovoril o slobode, o Božom kráľovstve, zastával sa slabých a utláčaných. Ale nikomu nesľuboval vyššiu životnú úroveň, ani lepšie domy. Sľuboval nám "iba" večný život. Preto dodnes Ježiš nie je veľmi obľúbený a populárny. A preto často aj dnes ľudia, hoci mávajú krížom a náboženskými symbolmi, nemusia vôbec hľadať v Ježišovi Spasiteľa.
Tento príbeh nám chce povedať nádhernú správu. Ježiš prichádza! Nemusíme kmásať palmy, ani dávať na cestu svoje kabáty. Nemusíme klamať samých seba ani svoje okolie, že Ježiš nám prinesie prosperitu a vyššie zárobky. Úplne stačí, keď Ježiša pustíme do svojho života a budeme sa tešiť so všetkými ostatnými, ktorí Ho prijali, že On je ten, ktorý svojou obeťou na kríži nám priniesol záchranu.
Amen.
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
