Smrtná nedeľa, 1. Moj. 22, 1 - 15
Milí bratia, milé sestry,
po vypočutí tohto príbehu máme pocit, že ho chvíľu musíme rozdýchať, nie? Kým z nás neotrasie?
Akosi mimovoľne sa nám vynárajú otázky: Čo je to za Boha, ktorý od veriaceho žiada takéto veci?
Napriek dobrému koncu sa s mnohým nedokážeme vysporiadať.
Na druhej strane je tento príbeh strhujúcou epizódou o Abrahámovi a Izákovi - o ich a o našom Bohu, o ich a našom živote.
Všetko sa opisuje veľmi stroho. Vôbec sa nespomína, čo si Abrahám aj Izák myslí, čo cíti a predsa je táto udalosť dramatická.
Abrahámov príbeh je často aj naším príbehom. Neospevuje Abrahámovu silnú vieru.
To by pre nás dnes bolo málo.
Ak sa odvážime prísť bližšie, ak s Abrahámom čosi prežívame, ak s ním, ťažko skúšaným človekom súcitíme, až vtedy sa nás tento príbeh naozaj dotkne. Až vtedy pre nás čosi znamená - v celej jeho nepochopiteľnosti.
Ak sa spolu s Abrahámom staneme súčasťou príbehu, nie je pre nás iba obdivuhodným hrdinom, ktorý obstál v ťažkej skúške.
Vidíme ho ako trpiaceho otca, ktorý sa bojí o svoje dieťa - až do okamihu, kde si ako vykúpený môže vydýchnuť.
Tento okamih nie je happy end. Je vďačnou radosťou a odovzdanosťou do Božích rúk.
Je šťastný človek, ktorý toto zažije. Šťastný to človek, ktorý vie po tom, čo prežil, zniesol, povedať "vďaka Bohu".
Cieľom nášho príbehu nie je teda oslava Abraháma ako hrdinu viery, ale vďaka Bohu, ktorý jeho i nás nesie.
Táto časť Abrahámovho životného príbehu je pre nás výzvou k odvahe prijať, vystáť nepochopiteľné dianie aj v našom živote.
Príbeh hovorí o zložitej ceste a krutom - no nutnom rozhodnutí Abraháma.
Nasleduje po udalostiach, ktoré o Abrahámovi poznáme. Vieme o ňom, že sa vybral z Chaldejského Úru do novej krajiny - vedený iba Božím sľubom. V zrelom veku pre neho znelo, že bude otcom veľkého národa.
A Abrahám UVERIL, hoci vlastne všetko, čo videl a vedel, hovorilo proti.
Keď sa mu konečne narodil vytúžený syn, v ktorom sa videl, ktorého miloval, počúvame hlas Boží: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna, ktorého miluješ, choď a obetuj ho ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem."
O svoje milované dieťa, o svoju budúcnosť, tú budúcnosť, ktorú mu Boh zázračne daroval - o všetky svoje nádeje má teraz Abrahám prísť.
Na Božiu výzvu odpovedá Abrahám - ako vždy: "TU som. Idem." A tak vstal, zbalil všetko potrebné, vzal syna a vybral sa na cestu. Na temnú, ťažkú cestu smrti. Kráčal tri dni a tri noci. Sám nevedel, kam ide. Nevieme ani, čo si o tom všetkom myslel, ako mu bolo... A predsa si vieme predstaviť, ako mu každým krokom ťaželi nohy, ako veľmi osudom svojho syna trpel.
Vieme si predstaviť, aké myšlienky mu vírili hlavou, aký smutný, ubitý bol rozhodnutím svojho Boha... To bremeno bolo nad jeho sily!
V tomto príbehu nemôžeme ostať iba divákmi. Cestu utrpenia väčšina z nás veľmi dobre pozná. Už sme ju zažili, alebo ju zažívame TERAZ.
Sú medzi nami ľudia, ktorí museli zažiť hrôzu smrti svojho dieťaťa. Sú ľudia, ktorí roky prispôsobujú svoj život chorému dieťaťu, nevládnemu rodičovi, alebo manželovi, trápia sa
tým, že im nemôžu pomôcť.
Niekedy ich žiaľ natoľko vyčerpá, že už z mnohých starostí a otázok nepoznajú východisko.
Sú medzi nami ľudia, ktorí majú strach o vlastnú existenciu, pracovné miesto. Sú ľudia, ktorým sa rozpadá manželstvo, rodina - aj tu
upadajú do krízy pochybností a neistoty, čo bude.
V takýchto situáciách sa Abrahámov príbeh stáva naším príbehom - aj od nás sa žiada, aby sme obetovali to najdrahšie.
A tu sú zrazu aktuálne otázky: Ako to môže Boh dopustiť? Je vôbec? Kde je pri takom utrpení a bezpráví?
Tieto otázky bolia. A nechceme si nič namýšľať.
Ako môže Boh žiadať čosi také? Kde je počas 3 dní Abrahámovej cesty?
Keď prídu do blízkosti miesta, Abrahám nechá sluhov čakať, k obetnému miestu ide iba so synom. Tam chcú byť sami. Iba so svojím Bohom.
Ale tu sa začína sa pýtať Izák. Premýšľa - oheň, drevo a nôž, všetko pripravené pre obetovanie, chýba už iba obeť. Kde je obetné zviera? pýta sa. Od otca čaká vysvetlenie.
No žiadna priama odpoveď neexistuje. Otec ju nepozná. Zmôže sa len na to, čo vie: "Boh si vyhliadne baránka pre obeť".
Abrahám sa odvoláva na Boha - iba ON pozná zmysel toho, čo je a čo bude. Abrahám má príkaz, odpoveď je vlastne jasná.
A predsa necháva Abrahám ešte čosi otvorené. On nestratil nádej! Boh predsa len neostal celkom mimo.
Abrahám verí - v celom svojom zúfalstve a strachu - verí v Božie možnosti. Tie predsa vzbudzujú život! Teraz to nemôže byť inak!!!
Tu je, bratia a sestry, celkom jasne formulované: Boh je stále tu, so mnou, v plnej moci - aj keď ja o tom pochybujem, aj keď sa cítim byť celkom sám.
Keď sa pýtam: ako môže to i ono dopustiť - vtedy je pri mne celkom blízko. Ak neostanem uzavretý v mojich výčitkách, v mojom žiali, budem Ho počuť.
Boh je živý, no nedá sa s Ním kalkulovať. Nie je bábkou, ktorá reaguje na naše priania. Je Bohom, ktorý pozná celý náš život, ale sleduje celok.
A- tie mučivé cesty neruší, ON ich s nami znáša.
A tak ako patrí utrpenie, pochybnosť a zúfalstvo k životu nášmu, patrí všetko to aj do života Boha medzi nami - do života Ježiša Krista.
Abrahámov príbeh ešte nekončí. Berie do rúk nôž - ešte stále v dôvere Bohu. A až vtedy počuje vtom Boží hlas: Abrahám, Abrahám! "Tu som", odpovedá Abrahám. Tak ako na začiatku. Tak ako vždy. Jeho dôvera sa ukázala. To Bohu stačí. Teraz má Abrahám obetovať zviera - barana, ktorý sa zachytil v húští.
Kto je teda Boh v tomto hroznom, dramatickom príbehu? Kde je mocný Boh v príbehu utrpenia, zúfalstva a obeti všetkých nádejí? Nezahráva sa tu Boh s naším človečenstvom?
Na to, aby sme odpovedali na všetky otázky, nám nestačia všetky múdrosti sveta.
Nie, tu sa žiada iba viera. Viera, dôvera, ktorá je zdanlivo taká nemá ako Abrahámova. Viera však nezakazuje náreky, ani otázky.
Na tieto otázky neexistuje žiadna iná odpoveď, iba tá, že Boh rozhodne. On všetky udalosti, okolnosti a životy drží a nesie, aj v úplnom chaose, aj v ťaživých rozpakoch, pochybnostiach a krížoch.
Zo všetkého najviac záleží na viere: na viere, ktorá neostane nemá, ale tak ako Abrahámova verí - napriek faktom, napriek trápeniu- že Boh svoje sľuby splní.
Kde však vziať odvahu a silu takto veriť? Kam sa utiekať, ak človeku dochádza dych, umierajú nádeje? Skúsenosti ľudí v biblických Žalmoch hovoria: "Božia cesta je dokonalá. Reč Hospodinova je osvedčená, On je štítom každému, kto sa k Nemu utieka." Ž 18,31 "V Teba, (Hospodine), dúfali naši otcovia , dúfali a Ty si ich zachraňoval, ku Tebe volávali a vyslobodzoval si ich, v Teba dúfali a nebývali zahanbení." Ž 22
Tí, ktorí sa modlia s vierou, že Boh ich počúva, sú pozitívni - evanjelici - veria dobrej zvesti. Vyznávajú: Môj Boh sa dokáže. On je mojou silou, mojím útočišťom. Nesklame.
Boh nepotrebuje obeť Abrahámovho syna.
Spravodlivosť však vykoná. Obetuje svojho Syna.
Boh sám, ktorý neušetril vlastného Syna, ale dal Ho za nás všetkých, akoby nám nedaroval s Ním všetko? Boh, ktorý sa vedľa trpiaceho, vedľa každej obete kladie na oltár SÁM, je v každom trápení celkom blízko. Zostupuje aj do ríše smrti.
Jeho boj je naším víťazstvom. Jeho smrť je naším životom, Jeho kríž je našou útechou.
Od nás nečaká nič. Nečaká obete, ani zásluhy. Iba by bol rád, aby sme Ho mali radi, aby sme otvorili oči a spoznali, že mu môžeme byť za to všetko iba vďační. Tak - buďme.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
