3. pôstna nedeľa, Lukáš 9, 51 - 56
Keď sa približovali dni Jeho povýšenia, obrátil sa tvárou k Jeruzalemu, že pôjde tam. A poslal pred sebou poslov. Tí sa vydali na cestu a prišli do samaritánskej dediny, aby Mu pripravili (prístrešie). Ale (tam) Ho neprijali, lebo tvárou bol obrátený k Jeruzalemu, aby šiel tam. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, opýtali sa: Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich, ako urobil Eliáš? Ale On sa obrátil a pokarhal ich: Neviete, čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť. A odišli do inej dediny. (Lukáš 9, 51 - 56)
Väčšinu času, v ktorom Pán Ježiš verejne pôsobil, strávil v Galilei, to znamená v severnej časti územia, na ktorom sa odohrávali biblické udalosti. Ku koncu svojej činnosti, a prakticky aj svojho pozemského života, sa vybral so svojimi učeníkmi na juh, do Jeruzalema, do kraja, ktorý sa volal Judea. Tam, v Jeruzaleme vyvrcholilo jeho pôsobenie udalosťami, ktoré si pripomíname v pôstnej dobe: ukrižovaním a vzkriesením. Vzhľadom na vtedajšie dopravné pomery trvala skoro stokilometrová cesta niekoľko dní. Medzi oboma spomenutými oblasťami, Galileou a Judeou, leží oblasť, ktorá sa nazývala Samária. Treba nám vedieť, že medzi Židmi, ktorí bývali najmä v Judei, a Samaritánmi, ktorí bývali v Samárii, vládlo od stáročí napätie, ktoré sa spomína aj na viacerých miestach evanjelií. Zaujímavé by bolo sledovať, ako toto napätie vzniklo a priostrovlo sa, ale teraz by nás to odviedlo od hlavnej myšlienky.
Tieto dve skupiny, Židia a Samaritáni, si často navzájom spôsobovali nepríjemnosti. Aj v príbehu, ktorý sme prečítali ako kázňový text, máme jeden taký príklad. Na ceste do Jeruzalema, museli Ježiš a jeho učeníci prenocovať v nejakej dedine. Ale v samaritánskej dedine, v ktorej sa učeníci pokúsili nájsť ubytovanie, im obyvatelia odmietli poskytnúť pomoc, a to práve preto, že Ježiš s učeníkmi mali namierené do Jeruzalema, hlavného židovského mesta. Práve na ceste do Jeruzalema a z Jeruzalema znepríjemňovali Samaritáni život židovským pútnikom.
Ježišovi učeníci sa týmto odmietnutím cítili veľmi dotknutí a nahnevaní. Svojmu hnevu dali výraz nepremyslenými slovami, ktoré Ježiša veľmi zarmútili. Spýtali sa ho: "Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich, ako urobil Eliáš?" Pred storočiami vyprosil Eliáš oheň z neba na zvieraciu obeť pripravenú na oltári. Tam šlo o niečo celkom iného, než v prípade tejto samaritánskej dediny. Eliáš svojou prosbou, ktorá bola vypočutá, podal zhromaždeným ľuďom dôkaz, že pravým Bohom je Hospodin a nie pohanský Baal. V Starej zmluve, v 18. kapitole Prvej knihy Kráľov, sa možno o tom podrobne dočítať. Toto spomíname len mimochodom. Teraz nás zaujíma tá zvláštna otázka učeníkov. Ako vôbec prišli na túto myšlienku - prosiť oheň na samaritánsku dedinu? Pokúsime sa ich pochopiť z čisto ľudského stanoviska.
Zrejme ich urážalo, že ich Majster, ktorého veľkosť čím ďalej tým viac poznávali, bol takýmto spôsobom odmietnutý. Predovšetkým oni sami sa nedokázali na toto pre nich urážlivé odmietnutie povzniesť. Mnoho razy mali možnosť uvedomiť si na základe Ježišových slov, že On je celkom jedinečný učiteľ Božej vôle a zvestovateľ, herold Božieho kráľovstva. Boli svedkami mnohých jeho uzdravujúcich a iných pomáhajúcich činov, divov, znamení. Mnohí ľudia si naozaj uvedomili, že Ježiš je celkom jedinečná, neopakovateľná postava. Evanjelista Matúš - po skončení Ježišovej Kázne na vrchu - vyjadruje dojem zástupov týmito slovami: "Keď Ježiš dokončil tieto reči, zástupy sa veľmi divili jeho učeniu, lebo ich učil ako ten, kto má moc, a nie ako ich zákonníci." Ježišovi učeníci o tomto všetkom dobre vedeli a domnievali sa, že aj na nich sa tak trocha vzťahuje ten obdiv, ktorý sa dostával Ježišovi.
A teraz sa im stalo, že jedna dedina odmieta poskytnúť prenocovanie ich Majstrovi a im. Možno šlo o dedinu, do ktorej sa zatiaľ nedostal chýr o Ježišovi. Lebo zo 4. kapitoly Evanjelia podľa Jána, v ktorej sa hovorí o stretnutí Ježiša so ženou Samaritánkou, vieme, že obyvatelia Samárie prijali Ježiša s otvoreným srdcom, keď sa od ženy Samaritánky dozvedeli o jeho poslaní. Ale na tú dedinu, ktorá odmietla Ježiša prijať, pozerajú učeníci veľmi úzkoprsým, obmedzeným spôsobom. Sú presvedčení, že táto dedina si zaslúži ten najprísnejší trest. Z toho, že s týmto návrhom prichádzajú za Ježišom, usudzujeme, že sa domnievali, že Ježiš bude zrejme tej istej mienky, ba že ich ešte aj pochváli pre ich horlivosť - musíme doložiť: pre ich ničivú, deštruktívnu snahu. Návrh učeníkov siaha síce do krajnosti, ale ich stanovisko nie je až také prekvapivé, veď sa s ním stretávame častejšie v praktickom živote. To, čo sa často opakuje a čo má okrem toho negatívnu hodnotu, nie je až také zaujímavé.
Omnoho viac nás zaujíma, čo hovorí Ježiš k tejto veci. Lebo to, čo on hovorí, je niečo nové, čo si zaslúži pozornosť. Je to niečo nové nielen v tomto konkrétnom prípade, ale niečo nové, čo sa dá vztiahnuť, aplikovať aj na všetky iné podobné prípady. V evanjeliu sme čítali: "Ale On sa obrátil a pokarhal ich: Neviete, čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť." V tejto Ježišovej reakcii je vyslovená zásada, podľa ktorej sa Ježiš riadil vo všetkom, čo robil. Len ak poznáme túto Ježišovu zásadu, ak ju pochopíme a budeme brať veľmi vážne, môžeme pochopiť celé Ježišovo správanie. Ježišovo správanie, reagovanie nemá na sebe nič náhodného, ale vyplýva z tohto principiálneho programu, s ktorým prišiel na tento svet. Tento program je vyjadrený aj na iných miestach evanjelií, napríklad v Evanjeliu podľa Jána: "Neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil." Svoje uzdravujúce a pomáhajúce činy robil Ježiš preto, lebo prišiel zachraňovať, obohacovať ľudské životy a dávať im plný, autentický obsah.
Za svojich nepriateľov, ktorí mu spôsobovali nevýslovné bolesti a ponížili ho, sa na kríži modlil, lebo prišiel zachraňovať život ľudí. Vzal na seba vykupiteľskú obetnú smrť, lebo prišiel zachraňovať život ľudí. Posolstvo o novom živote a o Božom kráľovstve prinášal preto, lebo prišiel zachraňovať život ľudí. A keď musel ostro kritizovať náboženských pokrytcov svojej doby, aj vtedy to robil preto, lebo prišiel zachraňovať život ľudí - v tomto prípade ich chcel svojou kritikou prebudiť zo sebaklamného spánku k poznaniu pravdy, ktorá je predpokladom záchrany.
Už to je veľká vec, že v celom jeho správaní, v jeho konaní môžeme spoznať a vidieť dokonale jednotný smer, dokonale jednotný princíp. A hlavne obsah tejto zásady, tohto princípu je nesmierne dôležitý: Za žiadnych okolností neničiť, za všetkých okolností zachraňovať. Aj pri stretnutí s nepohostinnou samaritánskou dedinou uplatnil túto zásadu.
Preto ten návrh učeníkov Jakuba a Jána musel byť pre neho veľmi nepríjemný. Veď s tou zásadou: "život ľudí neničiť, ale zachraňovať" nechcel ostať sám. Okrem iného prišiel aj kvôli tomu na svet, aby túto zásadu vštepil do sŕdc ľudí, aby pre tento smer života, pre tento štýl života získal čím viacerých. Jeho učeníci mali byť prví medzi nimi. Lenže to, čo navrhli Ježišovi, to bolo úplne podľa zvyklostí starého života. Obdivujeme Ježišovu pedagogickú trpezlivosť. Hoci bolo mnoho vecí, ktoré jeho učeníci z jeho správania a jeho smerníc spočiatku nepochopili, neposlal ich preč od seba, nezatvoril pred nimi budúcnosť. Zachoval si pre nich nádej, že aj oni - i keď pomaly a postupne - pochopia jeho myslenie a jeho konanie.
Jeho učeníci mali niesť do sveta túto novú zásadu: "Život ľudí nie ničiť, ale zachraňovať", a to nielen slovami, ale aj svojím konaním a správaním. Toto je okrem iného aj zmysel kresťanskej cirkvi a našej kresťanskej existencie aj dnes. Nasledovať Ježiša znamená aj pre nás okrem iného riadiť sa vo všetkých situáciách podľa Ježišovej zásady: Neničiť život ľudí, ale ho zachraňovať. To znamená: aj v takých situáciách, v ktorých aj v nás - podobne ako u učeníkov v našom texte - vznikajú pomstychtivé myšlienky - aj vtedy, ba práve vtedy z nasledovania Ježiša vyplýva pre nás povinnosť riadiť sa podľa citovanej Ježišovej zásady. Všetko, čo hovoríme a čo robíme, má slúžiť jednému cieľu: nie búrať, ale budovať, nie ničiť, ale zachraňovať. Podľa tejto zásady ako meradla, kritéria, by sme mali hodnotiť svoj doterajší život - ako zaobchádzame s ľuďmi vo svojej rodine, ako zaobchádzame s ostatnými ľuďmi. Naše slová: čo hovoríme, ale aj ako to hovoríme - to všetko môže buď budovať alebo rúcať, buď zachraňovať alebo ničiť. Aj naše myšlienky sú veľmi dôležité - ony sú koreňom, z ktorého vyrastá všetko ostatné. Myšlienky môžu byť dobré alebo zlé, a my sme zodpovední za to, aké myšlienky sa pohybujú v našom vnútri, lebo Pán Boh nám dal aj schopnosť formovať náš myšlienkový svet.
Neničiť život ľudí, ale zachraňovať - to je zásada, ktorú chce Pán Ježiš priniesť aj dnešnému svetu. Dnešný svet ju potrebuje veľmi naliehavo - v rodinách, v celej spoločnosti, všade. Našou úlohou je, aby sme aj v tejto veci boli svetlom sveta. Dnes nám náš Spasiteľ dáva pripomína túto úlohu a na jej plnenie nám dáva aj silu.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
