2. pôstna nedeľa, Ozeáš 1, 2-3 a 6-9
"Začiatok Hospodinovej reči prostredníctvom Ozeáša. Hospodin riekol Ozeášovi: Choď, vezmi si smilnú ženu a deti zo smilstva; lebo krajina sa smilne odvracia od Hospodina Išiel teda a vzal si Gómeru, dcéru Diblajimovu. Tá počala a porodila mu syna. Potom znova počala a porodila dcéru. I riekol mu: Daj jej meno Lórucháma (*neomilostená) lebo už viac neomilostím dom Izraela a už im viac neodpustím. Dom Júdov však omilostím a zachránim ho skrze Hospodina, ich Boha. Ale ich nezachránim lukom, ani mečom a vojnou, ani koňmi a jazdcami. Keď odlúčila Lóruchámu, počala a porodila syna. Vtedy riekol: Daj mu meno Lóammí (*nie môj ľud), lebo vy nie ste môj ľud a ja nie som váš Boh." (Ozeáš 1, 2-3 a 6-9)
Bratia a sestry!
V slávnom románe Franza Werfela Jeremiáš je opísaná zaujímavá scéna. Posledný veľký judský kráľ Joziáš pripojil k malej Judei veľkú časť bývalého severného kráľovstva. Obyvatelia severného Izraela boli už viac ako sto rokov pod asýrskou nadvládou a počas týchto rokov stratili pravú vieru v živého Boha, ich predstavy sa pomiešali s mnohými pohanskými kultmi a názormi, ktoré zdieľali spolu s okolitými národmi. Takisto už iba veľmi bledo žila v nich spomienkach na staré doby, kedy tvorili suverénny národ s osobitou kultúrou a náboženstvom. V tomto románe je opísaná situácia, keď v roku 609 pred Kristom zavolal kráľ Joziáš všetkých svojich vojakov do boja proti egyptskému faraónovi Nechovi, a tam sú títo vojaci zo severného Izraela opísaní nasledovne: vyzerali úplne ako Júdejci, opäť sa aspoň formálne hlásili k viere v Hospodina, ale v ich vnútri bolo pusto a prázdno. Už dávno zabudli na to, že aj oni boli súčasťou Božieho ľudu. A ani skutočnosť, že opäť slúžili pravému kráľovi z rodu Dávidovho, ich nevrátila k živej viere v živého Boha.
V našom texte máme pozoruhodný a zvláštny príbeh. Hospodin dáva príkaz svojmu služobníkovi, aby si zobral za manželku smilnicu. O Ozeášovi vieme, že žil v dobách, kedy ešte severný Izrael bol samostatný štátom. A predsa- napriek blahobytu a vysokej životnej úrovni to bola doba mravného rozkladu. Preto mu Hospodin dal príkaz, aby svojim deťom dal prazvláštne, nezvyklé mená. Neomilostená a Nie môj ľud. Týmto chcel Pán Boh vyjadriť, že tam, kde ľudia systematicky ignorujú Boží zákon, postupne zaniká viera v živého Boha a postupne sa rozkladá spoločnosť, ktorá stráca najprv mravné, ale napokon aj všetky ostatné hodnoty a stáva sa iba bezcieľnou a beztvarou masou.
V Ozeášovej dobe tento rozklad ešte nebol tak zjavný, a preto vlastne jeho symbolický čin bol ponukou Božej milosti. Mal viesť ľud k zamysleniu a k pokániu. Veď zobrať si smilnicu znamenalo porušiť nie len spoločenské konvencie, ale znamenalo pripojiť sa k pohanským zvyklostiam a pravdepodobne aj k pohanskému národu. Ale ako napokon z dejín vieme, národ tento symbolický čin neakceptoval, a tak sa splnilo to, čo prorok predpovedal. Boh svoj ľud neomilostil a Izrael prestal byť Jeho ľudom. Ešte niekoľko generácii sa možno zdalo, aspoň navonok, že všetko ide po starom. Ale potom sa už rozpadli aj svätyne, zničili sa posvätné zvitky a Boží ľud úplne asimiloval so svojím pohanským prostredím. Iba malé nepatrné zvyšky sa pripojili k Júdejcom a vrátili sa k pravej viere.
Text proroka Ozeáša je aj viac ako po 2700 rokoch provokujúci. Pravda je taká, že ani dnes sa na tento text veľa nekáže a veľa sa o ňom nehovorí. A pri tom je to text, ktorý je veľmi aktuálny. Doba, v ktorej Ozeáš žil a morálny rozpad, ktorý vtedy nastal, vykazuje mnoho spoločných čŕt s dnešnou dobou. Stačí si sadnúť do auta a spraviť okružnú cestu po Európe. Kdekoľvek a kedykoľvek sa zjaví na obzore panoráma nejakého mesta, mestečka, či dediny, tak vždy ako prvé zbadáme kostolnú vežu. Na žiadnom inom svetadiele nie je toľko krížov, toľko kresťanských symbolov ako v Európe. V našich krajinách vládne relatívny poriadok, je tu čisto, drvivá väčšina ľudí je veľmi kultivovaných a distingvovaných. Nepochybne pre prichádzajúcich imigrantov z Afriky a Ázie musia najmä západné krajiny Európskej Únie pôsobiť ako rajská záhrada. To všetko sú neklamné znaky, že vplyv kresťanstva na našu civilizáciu je ešte pomerne dosť silný. Ale nikto nevie lepšie ako my sami, že je to už iba vonkajšia forma. Že v skutočnosti pre obrovskú väčšinu ľudí, je kresťanstvo už iba prázdny pojem. Ešte navonok vzdáme formálne úctu cirkvi, nepopierame svoje kresťanské korene, ale ak nám niekto hovorí o tom, že existuje Boh, že je živý, že je mocný a že je vševládny, tak sa nad tým väčšina len uškrnie, temperamentnejší si poklepe po čele.
V cirkvi samozrejme o tomto úpadku veľa hovoríme. Samozrejme je napísaných mnoho štúdií, kde je zdôvodnená príčina tohto rozkladu a nie je možné v jednej kázni všetky tieto príčiny pomenovať a už vôbec nie analyzovať. Dobré je ale si zodpovedať na takto postavenú otázku: je tento mravný rozklad iba mimo cirkvi, iba mimo oblasť veriacich ľudí? Ako to je vlastne vo vnútri cirkvi? Apoštol Pavel píše: S bázňou a trasením pracujte na svojom spasení. O našich predkoch, stredovekých Európanoch, sa vie, že ich viera- aj keď vykazovala tiež mnohé chyby- vyznačovala sa jednou pozoruhodnou črtou: strašne sa báli pekla a zatratenia. Neklamným dôkazom toho sú hlavne gotické katedrály, ktoré vlastne symbolizujú zopnuté ruky k nebesiam s úpenlivou prosbou, aby Boh nenechal zahynúť svoj ľud, ale po smrti aby ich zobral k sebe do neba. Môže to znieť na jednej strane veľmi desivo, ale je to neklamným dôkazom toho, že ľudia nie len verili, že Boh existuje, ale nepochybovali o tom, že aktívne a mocne zasahuje do ich života. A preto mali títo ľudia jasno v otázkach nie len viery, ale aj morálky a hodnoty, ktoré vyznávali napriek tomu, že mali nepochybne ďaleko k ideálu a k dokonalosti, boli nespochybniteľné a naša civilizácia sa rozvíjala a niekoľko stáročí dokonca predstavovala nesporný vrchol a dominovala celému svetu.
Ako je to teda dnes s nami? Akú predstavu v nás, veriacich ľuďoch, vyvoláva slovo Boh, Ježiš, peklo, či spasenie? Naozaj sa bojíme o večný život? Chvejeme sa predstavou o tom, že by sme mohli neobstáť na božom súde? Nie je to tak, že aj my sami sa nad tým iba pousmejeme a v skrytosti si povieme: ak Boh je, tak je iste plný lásky a milosti... A viete, čo je na tom najstrašnejšie? Že Boh naozaj je plný milosti a lásky. Naozaj chce, aby sme boli Jeho ľudom a naozaj nás chce omilostiť. Vôbec si neželá, aby ktokoľvek z nás zahynul. Veď Pán Ježiš naozaj zomrel za nás na Golgotskom kríži pre naše hriechy, pre našu spásu. Ale tak, ako existuje táto láskavá a súcitná tvár nášho Pána, tak zákonite musí existovať aj tá druhá strana- že doba Božej milosti nie je nekonečná. Je to presne ohraničený úsek, ktorý sa raz jednoducho skončí. Z histórie vieme, že dejiny severného Izraela sa skončili v roku 721 pred Kristom, keď asýrsky kráľ Salmassar V. dobyl Samáriu, zabil posledného izraelského kráľa Ozeáša a prostredníctvom svojich miestodržiteľov začal tvrdo a bezohľadne vládnuť na dobytom území. Ľud prišiel o svojich kňazov, o svojich vodcov a začal strácať historickú pamäť, živú vieru a tradíciu. A to všetko len preto, že symbolický čin proroka Ozeáša prešiel úškrnom a možno aj výsmechom, že zabudol na slávny a neľútostný zápas proroka Eliáša na hore Karmel s baalovými kňazmi a slávne vyvedenie národa z egyptského otroctva už nepovažoval za veľký Boží čin, ale odsunul ho do roviny mýtov.
Naozaj, keď sa dívame na relatívnu hojnosť, mier v našich zemepisných šírkach, môže sa nám zdať, že to tak bude trvať naveky. Ale necítime sami, že je tu doba rozkladu? Veď už dnes je zrejmé, že Európa nie len starne, ale že sa začína točiť v akomsi podivnom bludnom kruhu, že naše mravné zásady už ani náhodou neurčuje Písmo Sväté, ale akýsi falošní hlásatelia doteraz neslýchanej tolerancie, a to už nie len voči iným náboženstvám, ale aj voči stále bizarnejším duchovným prúdom a zvrhlejším sexuálnym praktikám. Veď kam zaradiť pokus skupiny poslancov v Holandsku, aby bol tolerovaný pohlavný styk už od 12 rokov a aby dokonca tento sex mohol byť verejne šírený?! Sami si neuvedomujeme, že to, čo znie alebo vyzerá veľmi lákavo, ušľachtilo, veľmi tolerantne alebo humánne, ak je v rozpore s Božou vôľou a Božími zákonmi, nás vnútorne rozkladá. Lebo tam, kde človek do centra postaví seba a uspokojenie svojich telesných túžob, tam sa napokon stratí akákoľvek úcta k druhému človeku a napokon človek stratí aj svoj vlastný život. Je to presne obraz, ktorý je notoricky známy: ako človek sedí na strome a píli si pod sebou konár, lebo mu jednoducho zavadzia vo výhľade. A pri tom úplne nezmyselne si neuvedomuje, že vo chvíli, keď ten konár prepíli, spadne na zem a zahynie.
Je dobré občas si pripomenúť aj tieto proroctvá, ako je proroctvo o manželstve proroka Ozeáša so smilnicou Gómerou, ktoré hovorí o súde. O tom, že tento súd sa nakoniec udial a vo vrchovatej miere naplnil na veľkej časti Božieho ľudu. A je dobré si to uvedomiť preto, že pokiaľ počujeme tieto slová, s akoukoľvek vážnou výhradou alebo zdvihnutým prstom, tak sú to vždy ešte v skutočnosti slová lásky a výzvy ku pokániu- k tomu, aby sme sa vrátili k živému Bohu, ktorý je jedinou našou šancou a nádejou na záchranu a večný život.
Amen.
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
