1. pôstna nedeľa, Lukáš 9, 28 - 36
Asi o osem dní po týchto rečiach vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Keď sa modlil, premenila sa Mu tvár a odev zaskvel sa Mu bielobou. A hľa, zhovárali sa s Ním dvaja mužovia: Mojžiš a Eliáš, a zjavení v sláve, hovorili o Jeho smrti, ktorú mal podstúpiť v Jeruzaleme. No Petra a tých, čo boli s Ním, premohol spánok, a keď sa prebudili, videli Jeho slávu a tých dvoch mužov, ktorí stáli s Ním. Keď títo odchádzali od Neho, povedal Peter Ježišovi: Majstre, dobre nám je tu. Urobme tri stánky: jeden Tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi; nevedel totiž, čo hovorí. Keď toto hovoril, povstal oblak a zastrel ich. A báli sa, keď vchádzali do oblaku. A z oblaku zaznel hlas: Toto je môj vyvolený Syn; Jeho poslúchajte. Keď hlas ešte znel, spozorovali, že Ježiš je sám. A oni zmĺkli a v tých dňoch nepovedali nikomu ani slovo o tom, čo videli. (Lukáš 9, 28 - 36)
Pred štyrmi dňami, na Popolcovú stredu, sa začala pôstna doba. 46 dní, v ktorých sa viac ako inokedy má sústreďovať myslenie a meditovanie kresťanov na utrpenie a smrť nášho Spasiteľa Pána Ježiša Krista. V tomto čase čítame a počúvame odseky z evanjelií, ktoré sú súčasťou pašiového príbehu, ako aj ďalšie state Písma, ktoré nám pomáhajú pochopiť zmysel týchto udalostí. Aj príbeh o premenení Ježiša Krista na vrchu, ktorý sme si práve vypočuli, patrí medzi tieto texty. Spomína sa v ňom jeho smrť, o ktorej sa s ním rozprávajú Mojžiš a Eliáš. Tento príbeh pôsobí dojmom tajomnosti, hovorí o stretnutí nebeského sveta s naším zemským svetom. Kladieme si otázku, čo nám tento príbeh chce povedať, aký je jeho zmysel, aké je jeho posolstvo.
Pri hľadaní odpovede je dôležité všimnúť si kontext tejto zvláštnej udalosti. Pomáha nám to pochopiť jej zmysel. Kontext objavíme, keď si prečítame desať veršov, ktoré sú pred naším textom. V nich sa hovorí o Petrovom vyznaní. Na Ježišovu otázku, za koho pokladajú učeníci jeho, Ježiša Nazaretského, Syna človeka, odpovedal Peter, že v ňom vidia Krista, to znamená sľúbeného a očakávaného Mesiáša, ktorého posiela Pán Boh. Ježiš prijal toto vyznanie, povedal, že toto dôležité poznanie bolo Petrovi darované nebeským Otcom. Ale hneď po tomto vyznaní začal Ježiš predpovedať, že on, Syn človeka, musí mnoho trpieť, byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť usmrtený a tretieho dňa vstať z mŕtvych. Naznačil, že aj jeho priatelia, učeníci, budú musieť rátať s prenasledovaním. Povedal doslova: "Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje."
Asi týždeň po Petrovom vyznaní a tejto Ježišovej predpovedi sa odohrala udalosť jeho premenenia. Medzi oboma vecami vidíme súvislosť. Predpoveď utrpenia musela pôsobiť na učeníkov šokujúco. Vidno to z Petrovho protestu, o ktorom čítame v Evanjeliu podľa Matúša: "Božechráň, Pane, to sa ti nesmie stať." Ježiš vedel, že ešte väčším šokom pre učeníkov bude, keď sa jeho predpovede splnia. Na Veľký piatok sa tak aj stalo. Ježiš mal zrejme o svojich učeníkov obavy a kládol si otázky: Budú tí učeníci dosť silní, keď nastanú ťažké udalosti? Nezmocní sa ich zúfalstvo, keď ich Pán a Majster bude vydaný do rúk nepriateľov, keď ho budú trápiť a nakoniec usmrtia? Nezmocní sa ich strach, keď sa ukáže, že aj oni, jeho nasledovníci budú musieť trpieť? Nestroskotá v dôsledku toho práve to, čo sa usiloval v ich dušiach vybudovať? Ježiš, ako múdry a starostlivý duchovný pastier si kladie o nich tieto otázky a chce im vopred darovať svetlo a silu, aby mohli obstáť v krízových a hraničných situáciách, čo na nich čakajú. Preto na vrch premenenia berie so sebou troch učeníkov: Petra, Jána a Jakuba.
Prvé slová, ktoré hovoria o tom, čo sa na vrchu stalo, znejú: "vystúpil na vrch modliť sa". Z tejto formulácie cítiť, že modlitba bola pre Ježiša veľkou udalosťou, omnoho závažnejšou, než za akú ju pokladáme my. Do určitej miery nám jeho modlitebný život zostáva síce tajomstvom. Ale z toho, čo naznačujú evanjeliá, ako aj z toho, čo hovorí náš text, musíme usudzovať, že modlitba bola v jeho živote kľúčovou udalosťou a mala pre neho rozhodujúci význam. Bola súčasťou jeho hlbokého, tajomného vzťahu s nebeským Otcom. Bez intenzívneho modlitebného života si Ježiša nedokážeme predstaviť.
Rovnako veľký rešpekt vzbudzujú v nás slová v našom texte: "Keď sa modlil, premenila sa Mu tvár a odev zaskvel sa Mu bielobou." V Evanjeliu podľa Matúša je to vyjadrené takto: "Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo ako svetlo." S bázňou si uvedomujeme, do akej osobnej premeny môže vyústiť modlitba. I keď Ježišova modlitba je niečo jedinečné, musíme si pri tejto príležitosti uvedomiť, že aj naše modlitby môžu a mali by vyústiť do osobnej premeny, transformácie. Od modlitby by sme mali odchádzať iní, než akí sme do nej vstúpili.
Táto udalosť premenenia má význam pre Ježiša a má význam pre jeho učeníkov. Tie vonkajšie javy, svetlo, jas, ukazujú, že on sám pri tejto udalosti prežíval chvíle nebeského života v sláve, v sláve, ktorá patrí k podstate jeho bytosti. Celkom jasne o svojej večnej sláve hovorí vo Veľkňazskej modlitbe v 17. kapitole Evanjelia podľa Jána.
Aj on potrebuje posilu na vykonanie najťažšej časti svojho zachraňujúceho diela. Dostáva ju pri tejto zvláštnej príležitosti. Premenenie a chvíle prežité v sláve jeho vlastného večného domova mu dávajú istotu, že i keď bude obklopený nepriateľmi a mnoho si od nich vytrpí, tak predsa oni nebudú mať prístup k jeho domovskej základni vo večnosti. Dostáva ubezpečenie, že aj v najťažších, najbolestnejších chvíľach bude obklopený láskou svojho nebeského Otca. Upevneniu tejto istoty zrejme slúži aj rozhovor s Mojžišom a Eliášom, rozhovor, ktorý sa spomína v našom texte. Témou rozhovoru - podľa toho, čo sme čítali - bola práve jeho smrť, ktorú mal podstúpiť v Jeruzaleme.
Títo dvaja tu vystupujú ako kontaktné postavy z nebeského sveta. Vystupujú tu ako živí, a my musíme brať vážne skutočnosť, že sú živí. Mojžiš dávno zomrel, Eliáš bol zaživa vzatý do neba. Ale o oboch platí, že sú živí. Pri inej príležitosti povedal Ježiš to isté o Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi. Citoval slová Starej zmluvy, Starého zákona: "Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov." A doložil: "Veď on nie je Bohom mŕtvych, ale živých." Pripomína nám to slová, ktoré povedal francúzsky mysliteľ Michel Quoist: "Kde sú mŕtvi? Mŕtvych niet. Sú iba živí. Živí na tejto strane hranice. Živí na tej druhej strane hranice. A čo je smrť? Okamih. Bod prechodu. Vstup do večnosti."
Vraciame sa k samotnej udalosti na vrchu. Ježišova modlitba, ktorá vyúsťuje do bytostne prežitého kontaktu s Božím večným svetom, jeho prežité a upevnené vedomie, že na všetkých, aj na najťažších úsekoch cesty ho sprevádza láska nebeského Otca, nebeský hlas z oblaku: "Toto je môj vyvolený Syn" to všetko je široký kontext, v rámci ktorého sa odohrá jeho utrpenie a ukrižovanie na Golgote. O tomto nebeskom kontexte vie a bude vedieť Ježiš. Nič o ňom nebudú vedieť jeho nepriatelia. Tí, ktorí Ježiša odsúdia a ukrižujú, ďalej diváci pod krížom a vôbec všetci, ktorí na túto udalosť budú pozerať s odstupom, budú ju vnímať ako izolovanú, ako jednu z tisícov vtedajších podobných udalostí. Tí ľudia nebudú nič vedieť o tom, že Ježišovo ukrižovanie a vzkriesenie je sledované plnou účasťou večného sveta. Ale Ježiš to vie, a preto cez kríž, hoci nesmierne bolestný, ako cez transparentný, dovidí na svoju večnú slávu. V Getsemane sa - opäť v modlitbe - prebojuje znova k veľkej istote, že aj v najťažších chvíľach je v rukách svojho nebeského Otca.
Výsledok takejto prípravy - aj na vrchu premenenia, aj v Getsemane môžeme sledovať v pašiovom príbehu Ježišovho utrpenia. Tam okrem iných vecí s veľkým dojatím a rešpektom pozorujeme, ako dôstojne a pokojne znáša Ježiš svoje utrpenie. Majú ho síce v rukách tí, ktorí ho falošne odsúdili, hanobili, ponižovali, týrali, ukrižovali, ale on stojí vysoko nad nimi. Stojí vysoko nad židovskou radou, ktorá ho odsúdila, nad Pontským Pilátom, ktorý sa v tomto procese prejaví ako slaboch, stojí vysoko nad Herodesom Antipasom, ktorému neodpovie ani slovo, pretože pozná jeho ničomné motívy, vysoko nad tými, ktorí vykonávajú popravu, čo vidno z modlitby, aby im Pán Boh odpustil, keďže nevedia, čo činia. Ježišova dôstojnosť a jeho fakticky dominujúce postavenie by nikdy pri čítaní pašiového príbehu nemali ujsť našej pozornosti.
Trom učeníkom, ktorých vzal so sebou, sa dostalo privilégium, že mohli byť svedkami tejto jedinečnej udalosti. Táto udalosť im mala pomôcť, aby ostali pevní aj vtedy, keď sa budú diať veci, ktoré pri prvom stretnutí budú oni vnímať ako tragédiu. Aj oni si mali osvojiť ten široký kontext večnosti, aby ukrižovanie Pána nechápali ako stroskotanie, ale aby boli pripravení čakať veľké veci, veľké pokračovanie. Na to ich povzbudzoval aj hlas, ktorý zaznel z oblaku: "Toto je môj vyvolený Syn; jeho počúvajte." Bolo im darované poznanie a sila, aby si zachovali istotu nádeje aj vtedy, keď všetko, čo sa bude diať okolo nich, bude hovoriť proti nádeji.
No musíme povedať, že to neboli veľmi učenliví žiaci. Strach, smútok, ba takmer zúfalstvo - to boli pocity a postoje, ktorými sprevádzali odsúdenie a ukrižovanie svojho Majstra. Aj predpovede vzkriesenia a správy o vzkriesení prijímali s pochybnosťami. Len Božou láskou, len starostlivosťou Vzkrieseného sa potom, po vzkriesení dostávajú z hlbokej depresie k novému životu. Veľkonočné príbehy podávajú o tom viacnásobné svedectvo.
Udalosť Pánovho premenenia na vrchu je zapísaná aj pre nás. Všetky jednotlivé príbehy Ježišovho utrpenia, ktoré budeme v pôstnom čase sledovať, nám treba vidieť nie izolovane, ale vždy v rámci toho tajomného nebeského kontextu, ktorý sa našim očiam otvára v prečítanom texte. Len tak si uvedomíme, že to, čo sa odohralo na Golgote, nebola náhodná historická udalosť, ale vrcholná udalosť Pánom Bohom vedených dejín spásy.
Aj pre svoj osobný život sa z tejto udalosti môže každý naučiť niečo dôležité. Na utrpenia, ktoré prichádzajú do nášho života, pozeráme často izolovane. Alebo zakotvíme pri otázkach typu: "Prečo sa mi to stalo?", "Prečo práve mne?" a podobne. Takéto otázky sú síce pochopiteľné, ale nepomáhajú nám dostať sa dopredu. K vnútornému, myšlienkovému a citovému zvládnutiu utrpenia nám môže pomôcť vedomie, že aj tá naša ťažká osobná udalosť má svoj kontext, nielen pozemský, ale aj nebeský. Nebeským kontextom je láska nebeského Otca, ktorou sme obklopení aj vtedy, keď - podobne ako Jób - nedokážeme za dlhý čas objaviť zmysel svojho utrpenia. Cesta k tejto istote je tá istá, ako nám ju ukázal Pán Ježiš na vrchu premenenia: Je to modlitba, modlitba v nerušenej samote, modlitba mnohokrát opakovaná, modlitba, ktorá aj pri nás vyústi do našej osobnej premeny, transformácie, totiž do novej, pevnej istoty, že z láskavých rúk nebeského Otca nás ani naše utrpenie nemôže vytrhnúť. V tomto nebeskom kontexte dokážeme omnoho pokojnejšie znášať aj ťažké životné bremená.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
