Predpôstna nedeľa, Mt 9, 23-26
"Keď Ježiš prišiel do domu predstaveného synagógy a videl tých, čo pískali, a hučiaci zástup, povedal: Odíďte, lebo neumrelo dievča, ale spí. A vysmiali Ho. Keď vyhnali zástup, vošiel dnu, chytil dievča za ruku a ono vstalo. I rozniesla sa povesť o tom po celej tej krajine." (Mt 9, 23-26)
Bratia a sestry!
Len máloktorý príbeh z Biblie dokážem prežiť emocionálne tak intenzívne a je mi tak blízky, ako práve príbeh o vzkriesení dievočky, o ktorej z iného evanjelia vieme, že mala dvanásť rokov a jej otec, ktorý bol predstaveným synagógy, sa volal Jairos. Viem presne, čo to znamená mať dvanásťročnú dcéru a mať na starosti cirkevný zbor. Nepochybne Jairos o Ježišovi veľa počul. Určite, keď sa stretával so svojimi kolegami, s rabínmi z okolitých miest a obcí, sa ich reč musela často zvrtnúť na Ježiša, ktorý chodil po celej Galileji, kázal tak, ako nekázal nikto z nich a konal veci, ktoré vyrážali dych. Dá sa predpokladať, že Jairos bol presvedčený, že Ježiš je heretik, že je niekto, kto svojou činnosťou provokuje, znižuje úctu a autoritu Božieho zákona a malo by s ním byť náležite naložené. Veď Ježišove reči boli v príkrom rozpore s celou tradíciou, ktorú sa naučil v rabínskych školách. Takže Jairos bol voči Ježišovi vyhranený a mal voči nemu veľa predsudkov. Ani vo sne by ho nenapadlo, že ich cesty sa môžu niekedy prekrížiť, alebo dokonca, že by on išiel za Ježišom a žiadal ho o pomoc. Čo však tohto muža zmenilo? A prečo napokon zmenil svoj postoj?
Tá odpoveď je samozrejme jasná a dobre jej rozumieme: nemohol sa vyrovnať s myšlienkou, že by jeho dcéra zostala mŕtva. Samozrejme, nemáme na to žiadne priame dôkazy, ale môžeme predpokladať a odhadnúť takmer naisto, že dievčatko bolo nejaký čas choré a že jej otec urobil všetko preto, aby ju zachránil. Bol v postavení, v ktorom jej iste mohol zabezpečiť tých najlepších lekárov, o ktorých počul. Iste vyslal k Bohu mnoho modlitieb, ale všetko sa ukázalo ako zbytočné a nedostatočné. A tak sa do mysle a srdca toho muža pomaly, ale iste a neodbytne vkrádala myšlienka: ten Ježiš, ktorý je vlastne heretikom, je jediný, o ktorom som počul, že aj v beznádejnej situácie dokáže pomôcť. Ale ako môžem ísť za ním, keď nie je pravoverný, keď hlása bludy a búri proti otcovskému zákonu? Môžeme si len domýšľať, že túto myšlienku ísť za Ježišom niekoľkokrát zavrhol, lenže pohľad na vlastné dieťa mu túto myšlienku opäť vrátil späť do vedomia.
Jairos je vlastne pre nás príkladom človeka, ktorý je nám veľmi podobný. Ruku na srdce: nemáme aj my vytvorený presný obraz toho, čo je v duchovnom svete a živote správne? Akoby sa mali ľudia chovať, ako by sa mali modliť, ako by mali oslavovať Boha? Nie sme presvedčení, že to poznanie, ku ktorému sme my prišli, alebo ktoré sme zdedili, je viac-menej jediná správna alternatíva? Ak by chcel niekto tvrdiť, že to tak v jeho živote nie je, tak mi nezostáva nič iné, iba takémuto človeku zagratulovať a s úctou sa pred jeho toleranciou skloniť. Osobne som však takýchto ľudí poznal iba niekoľko.
Jairova dcéra- iste nádherné a krásne dievčatko- napokon zomrela. Čo znamená smrť dieťaťa pre otca, dokáže precítiť iba ten, kto to v skutočnosti zažil. Ale nepochybne je to jeden z najotrasnejších a najhorších zážitkov, aký môže človek v živote poznať. A práve smrť vlastného dieťaťa, poznanie, že už nie je viac v ľudských siláchc možné urobiť čokoľvek pre vlastné dieťa, že je tu definitívny koniec, bolo pre tohto rabína bodom zlomu. Nevedel sa s touto skutočnosťou zmieriť, ale vedel, že už je iba jedna jediná nádej. Ježiš Kristus. A preto sa zobral a za Ježišom išiel.
Pre nás ľudí je smrť koncom. Pre Boha je smrť iba začiatkom. Je pozoruhodné čítať v tomto príbehu, že Ježiš vôbec neváhal, či ísť alebo neísť. Vstal a išiel. Išiel napriek tomu, že si bol dobre vedomý, že vzkriesenie tohto dievčatka znamená, že opäť na seba upúta obrovskú pozornosť a že opäť bude jeho kazateľská činnosť v tieni tohto nesmierneho zázraku. Ale tento evanjeliový príbeh nám hovorí, že Boh nedokáže človeku odmietnuť pomoc a nemôže nechať človeka zahynúť. Je to nádherné tajomstvo, ktoré sa nám tu úplne zreteľne odkrýva. Mnoho ľudí si smiešne a naivne myslí, že Boha môžu odmietnuť, či dokonca zabiť svojou nenávisťou a tým, že zbúrajú kostoly, vyvraždia farárov, zakážu vieru- že tým všetkým Boha ponížia alebo dokonca donútia, aby sa podriadil ľudským rozhodnutiam. Je to všetko detinské a hlúpe. Ale láskou môžeme Boha premôcť. Láskou k druhému človeku. Ak bežíme k Bohu a prosíme Ho, aby pomohol tomu, koho milujeme, tak náš Pán nedokáže povedať nie. Úžasná pravda a úžasné poznanie.
Hovoril som o tom, že Jairos musel prekonať v sebe mnoho predsudkov, odhodiť náboženské aj spoločenské klišé, ktoré ho zväzovalo. Mohlo by sa zdať, že v týchto slovách chcem priznať pravdu tým, ktorí hovoria vyčítavo na adresu kresťanov, že sú netolerantní, že sa nechcú zrieknuť svojich dogiem a svojej tradície. Treba si teda povedať, čo nám vlastne odhaľuje náš príbeh. Náš príbeh nám hovorí, že akákoľvek úctyhodná tradícia, akékoľvek zdôrazňovanie, že my máme to pravé a dobré poznanie, lebo tak nás to učili naši otcovia a dedovia, môže sa za určitých okolností ukázať ako scestné a zavádzajúce. Ale zároveň nám tento príbeh hovorí o tom, že jediný, kto premôže smrť a kto nám môže zaručiť život, je Ježiš. To je tá hranica, ktorú nikdy nemôže kresťan prekročiť. Môžem za určitých okolností korigovať svoju zbožnosť, svoje náboženské zvyklosti, ale ak sa zrieknem Ježiša, tak sa zriekam večného života.
Jairos pravdepodobne neprestal byť predstaveným synagógy. Nemal dôvod prestať učiť deti spievať žalmy, rozprávať im biblické príbehy o veľkých postavách Starej zmluvy. Ďalej obrezával malých chlapcov a dodržiaval synagogálny poriadok. Veď Ježiš od neho nepožadoval, aby v tomto urobil akési korekcie a zmeny, aby sa zriekol zvyklostí a tradícií. Ale pohľad na jeho vlastnú dcéru, ktorá ďalej žila a rástla pred jeho očami, ho navždy definitívne zbavil všetkých predsudkov, ktoré mal voči Tomu, ktorý prišiel na tento svet, lebo ho nesmierne miloval a ktorý napokon obetoval svoj vlastný život, aby nie len toto malé dvanásťročné dievčatko bolo zachránené, ale aby sme boli zachránení všetci, ktorí sme uverili, že jedine krv Ježiša Krista, Syna Božieho, nás oslobodzuje a zachraňuje.
Amen.
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
