V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Predpôstna nedeľa, 1. list Korintským, 13

A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom.  A čo by som vedel aj prorokovať  a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie,  a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal,  a lásky by som nemal - nič nie som.  A čo by som rozdal všetok svoj majetok,  i telo si dal spáliť,  a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.  Láska je trpezlivá,  láska je dobrotivá,  nezávidí,  láska sa nevystatuje a nenadúva;  nie je neslušná,  nie je sebecká,  nerozčuľuje sa,  nezmýšľa zle,  neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou;  všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.  Láska nikdy neprestane.  Ale proroctvá sa pominú,  jazyky umĺknu,  poznanie sa pominie.  Lebo sčiastky poznávame a sčiastky prorokujeme,  ale keď príde dokonalé, čiastočné sa pominie.  Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.  Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, akoby v zrkadle, ale potom tvárou v tvár.  Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal (Boh).  Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska. (1. list Korintským, 13)

 Trinástu kapitolu Prvého listu Korintským, ktorú sme si práve vypočuli, zvykneme nazývať vznešeným menom "Hymna lásky".  Toto pekné označenie môže mať pre nás význam len vtedy, ak budeme vedieť, čo je obsahom tejto state.
 Po prvé sa tu zdôrazňuje, aká dôležitá a nepostrádateľná láska je.  Apoštol hovorí, že opravdivú hodnotu majú len tie úkony a činy, ktoré sú motivované a sprevádzané láskou.  Uvádza niekoľko príkladov.  Hovorí, že človek sa môže dostať do náboženského vytrženia, extázy a môže aj hovoriť v tomto stave neobvyklým spôsobom,  môže mať schopnosť prorokovať,  môže mať veľké náboženské poznanie,  môže mať takú silnú vieru, že koná rozličné divy,  môže robiť skutky dobročinnosti,  môže dokonca obetovať svoj vlastný život.
 Toto všetko sú veľké a veľmi cenné veci.  Apoštol však hovorí: Ak sú motivované niečím iným než láskou, strácajú cenu.  Môžu síce mať objektívny význam pre iných - tak je to napríklad s dobročinnosťou.  Dobročinným darom, nech je u dávajúceho motivovaný akokoľvek, dostáva sa pomoc tomu, kto ju potrebuje.  Ale pre samotného človeka, ktorý koná svoje činy s inou motiváciou, než je láska, takéto činy nemajú cenu - to je myšlienka vyjadrená v prvom odseku nášho textu.
 Toto apoštolovo tvrdenie je pre nás prekvapivé.  a skoro by sme chceli povedať, že tu apoštol zašiel priďaleko.  Ale on vedel veľmi dobre, čo hovorí.  Kladieme si však otázku, v čom je pravdivosť tohto tvrdenia.  Pri hľadaní odpovede si nám treba uvedomiť toto:  Každý čin, dobrý i zlý, má význam a dosah nielen pre iných, ktorých sa nejakým spôsobom týka,  ale aj pre toho človeka, ktorý ten čin koná.  Každý čin nevyhnutne ovplyvňuje aj konajúceho človeka,  a to podľa povahy príslušného činu buď v dobrom alebo v zlom smere.  Každý čin buď buduje bytosť konajúceho človeka alebo ju ničí.  Túto zákonitosť si málokedy uvedomujeme,  hoci v skutočnosti jej platnosť je taká všeobecná, že pred ňou niet úniku.
 Okrem toho si nám treba uvedomiť toto:  Ku všetkému, čo človek robí, ku každému jednému činu, patria aj pohnútky, motívy, zámery, s ktorými sú konané.  Určitý čin, skutok, postoj - to nie je len to, čo vidno z neho navonok, čo sa dá vnímať a opísať,  ale jeho neodlučiteľnou súčasťou sú aj myšlienky, ktoré ho sprevádzajú.  Je to ako s ľadovcom v mori.  Ľadovec - to nie je len to, čo vidno nad hladinou, ale aj to, čo je pod hladinou.  Samotný čin môžeme pripodobniť k tej časti ľadovca, čo je nad hladinou,  motívy, myšlienky, zámery k tej časti ľadovca, čo je pod hladinou.  Ježiš pozeral na činy ľudí takýmto komplexným spôsobom  a hodnotil ich podľa ich skrytých, motívov.  Práve z tohto spôsobu videnia pochádzala jeho kritika na adresu farizejov.  Apoštol Pavel dáva najavo, že na činy a postoje ľudí pozerá rovnako komplexným spôsobom.
 Ak činy človeka nie sú motivované láskou, sú motivované inými pohnútkami.  Najčastejší motív, ktorý je protikladom lásky, je egocentrizmus.  Egocentrizmus je životný postoj, pri ktorom človek stavia seba samého do stredobodu všetkého diania.  Všetko čo robí, má slúžiť vyvýšeniu jeho vlastného ja, jeho vlastného ega.  Kto je motivovaný egocentrizmom, ten svojimi činmi - nech by boli akokoľvek dobré a vyzerali akokoľvek zbožne - pestuje kult svojej vlastnej osoby.  Pestovať kult svojej vlastnej osoby - to nie je nič iné ako poslúchať onoho hada, ktorý v raji navádzal Adama a Evu k neposlušnosti voči Hospodinovi falošným sľubom: "Budete ako Boh".  Je jasné, že je to hriech proti prvému Božiemu prikázaniu: "Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa."  Kto takto prestupuje prvé Božie prikázanie, dopúšťa sa hriechu,  hriechu, ktorý je v pravom zmysle slova tragédiou,  lebo je to pokus o prekročenie hranice, ktorú nie je dovolené prekročiť.  Takýmto hriechom ničí človek seba samého, pôsobí ním deštruktívne na svoju vlastnú bytosť.  V tom je pravdivosť poznania, že ten, kto motivuje svoje činy opakom lásky, egocentrizmom, zasadzuje ťažké rany svojej vlastnej duši.
 Apoštol Pavel nie je prvý, kto pozerá na veci takýmto radikálnym spôsobom.  Keď Pán Ježiš hovoril o poslednom súde, predvídal, že prídu pred neho ľudia, ktorí sebavedome prehlásia:  "Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene?"  Keď toto počujeme, sme náklonní povedať: Kiežby sme takýchto zbožných ľudí mali čím viac.  Ale keď Ježiš Kristus, sudca na poslednom súde, vezme do úvahy ich motívy, ich egocentrické motívy,  povie im výrok, ktorý ich úplne prekvapí a zdesí:  "Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!"  Podľa kontextu sa zdá, že tu hovorí o falošných prorokoch,  ktorí zvykli klamať ľudí svojím pobožným vystupovaním  a myslia si, že podobným spôsobom môžu oklamať aj Pána Boha.  Keď im nasilu budú otvorené oči,  budú musieť spoznať, že Pána Boha oklamať nemožno,  a že sa v kalkuláciách o svojej situácii na poslednom súde totálne mýlili.
 Týchto pár myšlienok by nám malo pomôcť spoznať a prijať pravdivosť prvého odseku prečítaného textu:  "A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom.  A čo by som vedel aj prorokovať  a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie,  a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal,  a lásky by som nemal - nič nie som.  A čo by som rozdal všetok svoj majetok,  i telo si dal spáliť,  a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže."
 Po tejto úvahe o nebezpečenstve egocentrickej motivácie si chceme všimnúť to, čo je hlavnou záležitosťou prečítaného textu: jeho pozitívne posolstvo.  Posolstvo textu, ktoré by sme si mali veľmi dobre osvojiť, znie takto:  Všetko, čo myslíme, hovoríme, konáme, všetko, čo sme, má byť motivované láskou,  a to láskou k Bohu a láskou k blížnym,  ako to vyplýva zo Sumy zákona: Milovať Boha celou bytosťou, milovať blížneho ako seba samého.
 My nie sme objaviteľmi lásky.  Originálny zdroj lásky je mimo nás.  Naše prvé stretnutie s láskou je objav, že sme milovaní.  S úžasom objavujeme, že sme, že jestvujeme, že žijeme,  s úžasom by sme mali objavovať, že sme milovaní.  Ten, kto nás priviedol k existencii a ten, kto nás miluje, je jeden a ten istý.  Už to, že sme, je prejav jeho lásky.  Stvorenie sveta a stvorenie človeka je motivované jeho láskou.  Ponúka nám možnosť, aby sme seba vnímali ako Božie deti,  aby sme žili istotou, že sme ním, svojím nebeským Otcom, milovaní, akceptovaní.  Kedykoľvek povieme slová "Otče náš",  mali by sme pocítiť záchvev radosti z toho, že sme milovaní, že nás On miluje.
 Božia láska k ľuďom má hlboké korene  a zároveň má mnoho konkrétnych prejavov.  Najjasnejšie sa prejavila v láske Ježiša Krista.  Štyri evanjeliá, ktoré hovoria o Ježišovi Kristovi, sú základným dokumentom o Božej láske k nám.  Hovoria o tom, akú veľkú lásku prejavoval Ježiš ľuďom, s ktorými sa stretal.  Hovoria o veľkej obeti, ktorú priniesol v záujme novej budúcnosti nás ľudí.  Keby sme sa naučili takto na evanjeliá pozerať a takto ich čítať, stali by sa nám zdrojom čistého pokoja a veľkého šťastia.
 Zo základného zdroja čistej Božej lásky živí sa láska, ktorú človek prejavuje druhému človeku.  Z tohto zdroja pochádza láska dobrej mamy a dobrého otca voči svojim deťom,  láska dobrých detí voči rodičom,  láska muža a ženy v peknom, čistom manželstve,  láska medzi priateľmi,  čistá láska v ostatných vzťahoch medzi ľuďmi.
 Kto cíti, že je obklopený stálou Božou láskou,  kto prijíma prejavy lásky od blízkych ľudí,  ten sa stáva schopný lásku odovzdávať,  ten sa stáva schopný láskou motivovať svoje konanie,  ten sa zároveň stáva za lásku zodpovedný.  Láska, ktorú Pán Boh od nás žiada - to je vysoká požiadavka,  ale nesmieme zabudnúť, že nám dáva bohaté predpoklady, aby sme túto požiadavku mohli realizovať.
 Láskou k Pánu Bohu má byť motivované všetko, čo robíme.  Láskou má byť podložené všetko, čo konáme pri poslušnom plnení jeho prikázaní.  Láska sa stáva spontánnym motívom, keď si uvedomíme, že najlepšou voľbou, najlepšou alternatívou je pre nás: žiť podľa Božej vôle.  Kto z lásky k Bohu stavia Pána Boha do stredobodu svojho života,  ten už nebude chcieť pestovať kult seba samého,  a jeho činy budú čisté od tohto démonského motívu.  Kto miluje Pána Boha celou bytosťou, ten všetko, čo robí, bude robiť na väčšiu slávu Božiu,  a to aj v náboženskej aj v sekulárnej oblasti svojho života.
 Kto miluje Pána Boha celou bytosťou,  a dovolí mu, aby zaujal centrálne miesto vo vlastnom živote,  ten aj vo vzťahu k druhým ľuďom prijíma tú najlepšiu voľbu, alternatívu:  ten bude čistou láskou motivovať svoje postoje a správanie k blížnym.
 Čo to znamená milovať druhého?  Vychádzajúc z nášho textu a iných biblických miest, môžeme telegraficky odpovedať takto:  Milovať druhého znamená vidieť v ňom Božie dieťa a podľa toho sa k nemu aj správať.  Rešpektovať jeho dôstojnosť a nikdy ju neponižovať.  Vyhýbať sa v komunikácii s druhým všetkého nízkeho, ponižujúceho, vulgárneho.  Nepovyšovať sa nad druhého, ale byť schopný vidieť a ochotný uznať jeho dobré vlastnosti.  Nesledovať len svoje záujmy, ale aj záujmy druhého.  Vedieť sa vžiť do jeho situácie, do jeho problémov a pomáhať mu ich riešiť.  Radovať sa z duchovného a etického napredovania druhého a upevňovať ho v tom.  Objavovať jeho dobré duchovné možnosti a pomáhať mu rozvíjať ich.  Netešiť sa škodoradostne z pádov a pokleskov druhého, ale pomáhať mu zvládnuť ich a nájsť cestu do novej budúcnosti.  Byť ochotný odpustiť krivdy a previnenia, najmä keď ten druhý spozná svoju vinu a túži po náprave.  Zachovať si nádej pre druhého a pomáhať mu k nádeji, keď sa dostane do krízy.  V Písme svätom nájdeme ďalšie body, ktoré sú odpoveďou na otázku, čo je láska.
 V našom svete vládne všeobecný zákon pominuteľnosti.  Predsa však existujú hodnoty, ktoré si zachovávajú platnosť až do večnosti.  Medzi najdôležitejšie z nich patrí láska.  Čím viac si osvojíme myslenie, motivovanie, konanie v duchu lásky, tým viac budeme už v tejto časnosti žiť večnosťou,  tým viac sa potom vo večnosti budeme cítiť doma.  Mali by sme byť veľmi vďační, že nám Pán Boh dal možnosť poznať lásku ako trvalú, nepominuteľnú hodnotu  a tak nám umožnil už v tomto časnom svete žiť životom večnosti.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.