V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk, www.facebook.com/ecavdubravka/)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk, www.facebook.com/ecavlegionarska/)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Lukáš 15, 1 - 7

I približovali sa k Nemu samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali.  Ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi.  Vtedy povedal im toto podobenstvo:  Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde?  A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia;  potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu.  Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie. (Lukáš 15, 1 - 7)

Každý sa môže zmeniť.  Nikto, kto žije zlým spôsobom života,  kto je oddaný hriešnym zlozvykom,  kto sa neprestajne vracia k svojim ničivým závislostiam -  nikto z týchto ľudí nemusí zostať pri svojom momentálnom nepeknom štýle života.  Každý sa môže zmeniť.
 Toto je to radostné posolstvo, evanjelium,  tá veľká ponuka a výzva, s ktorou prišiel Pán Ježiš do sveta.  On neprišiel na to, aby nás, ľudí odsúdil, ale aby nám dopomohol k novému životu.  Evanjelista Matúš citátom z proroka práve v tomto zmysle charakterizuje obsah Ježišovej činnosti.  Hovorí, že On neprišiel dolomiť nalomenú trstinu, ale ju ošetriť a pomôcť jej, aby mohla, vzpriamená, pokračovať vo svojom raste,  a neprišiel uhasiť tlejúci knôt, ale pomôcť mu, aby horel a svietil jasným plameňom.
 Evanjeliá referujú o tom, že Ježiš navštevoval ľudí, ktorí si sami skazili život,  a mnohým, ktorí ho prijali, pomohol k celkom novému životu.  Sedával s hriešnikmi za jedným stolom, jedol a pil s nimi, rozprával sa s nimi.  Zniesol aj kritiku tých, ktorí ho zato odsudzovali,  lebo ho viedla omnoho, omnoho vyššia vízia ako mechanické zachovávanie predpisov o kultickej čistote.  Vedel, akí sú tí hriešni ľudia nešťastní,  a chcel im pomôcť dostať sa z ich nešťastia,  z ktorého sa oni sami nedokázali vyslobodiť.
 Evanjeliá, ako aj ostatné časti Novej zmluvy vyjadrujú túto veľkú možnosť v nových a nových obmenách.  Táto pestrosť formulácií je tu zrejme preto, aby sa aspoň niektorá z nich vážne dotkla ľudí, ktorým je toto posolstvo určené.  Táto veľká možnosť je otvorená pre každého i dnes.  Pri čítaní tejto ponuky a výzvy každý sa môže a má cítiť oslovený.  Podobenstvo o stratenej ovci je jedným z krásnych vyjadrení tejto ponuky.
 Stratená ovca je ovca, ktorá sa vybrala hľadať šťastie na vlastnú päsť.  Chcela sa odpútať od autority pastiera,  možno z pýchy, ak si pomyslela, že si so životom dá rady aj sama, že na to nepotrebuje pastiera.  Možno si pomyslela, že odchodom od pastiera odbúra všetky zábrany, aj vnútorné zábrany,  a že v takejto slobode bude si môcť dovoliť a dopriať všetko, čo si jej srdce zažiada.  Chcela byť nielen ovcou, ale súčasne i svojím vlastným pastierom.  Chcela striasť zo seba nadradenú autoritu a byť si sama autoritou.
 Keď Pán Ježiš hovoril o stratenej ovci, myslel na stratených ľudí,  a myšlienky, ktoré sme tu uviedli, nie sú myšlienky ovce, ale myšlienky ľudí.  Takéto úvahy, vedomé, polovedomé, podvedomé, sú v pozadí rozhodovania tých, ktorí odchádzajú od Pána Boha  a usilujú sa nájsť šťastie na vlastnú päsť.  Za nejaký čas, niekedy kratší, inokedy dlhší, sa to aj darí  a človek si vtedy blahoželá, že sa rozhodol odísť od Božej autority,  lebo je omámený zdanlivým šťastím a rozkošou, ktorú sa mu podarilo dosiahnuť.  Ale konečným výsledkom takejto rebélie býva sklamanie  a v rozličných ohľadoch pokazený, alebo aj stroskotaný život.  Stratený syn, ktorý v túžbe po údajne kvalitnejšom živote odišiel od otca,  zakotvil nakoniec pri sviniach, na úplnej nule.
 V bezhlavom zháňaní sa po šťastí šliape človek po mravných zásadách,  neraz je bezohľadný voči oprávneným záujmom a dôstojnosti druhých ľudí, ktorých zraňuje,  ale tým zároveň - neuvedomujúc si to - kriví, deformuje seba samého.  Za dlhý čas odháňa výčitky svedomia,  teší sa z vonkajších úspechov a z chaotickej rozkoše, ktorú sa mu podarilo dosiahnuť, a do ktorej sa znova a znova bezmyšlienkovito vrhá,  a jemu, a možno aj iným povrchne mysliacim ľuďom sa zdá, že sa mu podarilo nájsť životné šťastie.  Závisť druhých ho v tomto presvedčení ešte posilňuje.
 A predsa je to osudný sebaklam,  lebo za to domnelé šťastie platí strašnú cenu:  platí sebou samým, svojou bytosťou, svojou dušou.  Lebo metódy, ktorými to povrchné šťastie a chaotické chvíle a stavy rozkoše dosahuje,  tieto metódy súčasne zasadzujú ničivé údery jeho vlastnej duši.  Je to zákonitosť o to zákernejšia, že on sám si ju spravidla ani neuvedomuje.  Platiť sebou samým, platiť svojou dušou za krátkodobé, pominuteľné, hoci aj veľké a sladké šťastie,  to je hrozná cena a veľká tragédia.  Ak obmeníme Ježišove slová, môžeme povedať:  Čo osoží človeku, keby dosiahol hoci aj všetky rozkoše sveta, ale seba samého by stratil?
 Kým sa človek kochá v tomto zdanlivom šťastí, v tejto pozlátke bez skutočnej ceny,  kým si neuvedomí, že tu ide o veľkú tragédiu, niet mu pomoci.  Prvou vecou je, aby si človek uvedomil hrôzu svojho sebaklamu, svojej tragédie.  Pán Boh má rozličné prostriedky na otváranie očí.  Mnohí ľudia, keď sa stretali s čistým Ježišom Kristom, uvedomili si svoju vlastnú nečistotu.  Stretnutie s Ním prostredníctvom evanjelií môže mať dnes taký istý účinok.  Človeku sa môže stať, že naraz, celkom nečakane, objaví hrôzu svojej situácie,  i keď ju roky a desaťročia ignoroval.  Vtedy si začne uvedomovať, že to, čomu pripisoval takú veľkú cenu, vôbec nemá cenu.  Vtedy začne chápať, že si napriek všetkému vonkajšiemu šťastiu pokazil život.  Niekedy mu práve strata vonkajšieho šťastia otvorí oči, aby poznal skutočnú pravdu o sebe,  aby pochopil, aký je úbohý.  Alebo aj uprostred hriešnych rozkoší sa môžu človeku otvoriť oči  a on môže začať pociťovať veľký odpor a hnus zo svojho doterajšieho života.  Prežíva šok a cíti sa na dne.  Vonkajšie šťastie, bohatstvo a rozkoš mu už nemôžu pomôcť, aby sa dostal k vnútornému pokoju.
 Dá sa namietnuť, že ľudí, ktorým sa takto otvoria oči, nie je tak mnoho.  Možno je to tak - nemáme presné štatistiky,  ale predsa sú nejakí, a práve tí ukazujú, aká má byť typická cesta k novému životu.  Mnoho je takých, ktorí sa na roky a desaťročia udomácnili vo svojom povrchnom šťastí.  Jedno nám musí byť jasné: čím neskôr sa im otvoria oči, tým strašnejšie bude ich prebudenie.  Čím skôr dovolíme, aby sa nám otvorili oči, tým lepšie pre nás.
 Všimnime si človeka, ktorému sa otvorili oči,  ktorý pocítil hrôzu zo svojho doterajšieho života,  ktorý sa cíti na dne.  V jeho vedomí sa začnú objavovať otázky:  Čo ďalej?  Som azda načisto odpísaný?  Úplne som stroskotal?  Niet pre mňa záchrany?  Niet nového pokračovania?  Ak má to šťastie, že mu v tejto situácii niekto vyrozpráva alebo dá prečítať podobenstvo o stratenej ovci,  môže taký človek toto podobenstvo vnímať ako nečakanú ponuku záchrany.  Nám toto podobenstvo už zovšednelo, lebo ho poznáme a častejšie sa k nemu vraciame.  Neuvedomuje si dosť čerstvo a neprežívame naplno tú ohromnú silu nového života, ktorá sa v ňom nachádza.  Tí stratení, tí, čo si pokazili život a vo svojom zúfalstve objavia toto podobenstvo,  tí sú vlastne najlepší exegéti, vykladači tohto podobenstva.  Od nich by sme sa mali naučiť, čo toto podobenstvo znamená, čo znamená aj pre nás.
 Z tohto podobenstva taký človek najprv vyčíta: Veď ja nie som načisto stratený.  Veď napriek všetkému, čo som povyvádzal a ako som žil,  napriek tomu všetkému je o mňa záujem,  a to dokonca na najvyšších miestach,  nie na zemských, ale na nebeských najvyšších miestach je o mňa záujem.  To je ohromné, že sa o mňa, strateného stroskotanca, niekto zaujíma.  Zaujíma sa, a nie hocijako.  Pastier necháva 99 oviec, nech sa samy pasú, a ide za stratenou, ide za mnou.  Nikdy by sa mi nebolo ani len prisnilo, že niečo také je vôbec možné.  Taký človek kráča potom od jedného úžasného prekvapenia k druhému.  Začína si uvedomovať, že ten odpor a hnus zo svojho doterajšieho života, ktorý sa ho zmocnil,  nevznikol v dôsledku nejakých psychologických zákonitostí,  ale že práve vtedy sa Duch Boží konečne doklopal do jeho tak dlho nevnímavého srdca.  Dlho nepočul volanie pastiera, ktorý si na šírych priestoroch sveta hľadá stratenú ovcu,  ale nakoniec tento hlas predsa len zachytil.  Tak teda nijaká náhoda.  Nie náhodou sa ho zmocnil odpor voči tomu, ako žil doteraz.  Nebola to náhoda,  ale výsledok systematického, neúnavného, neprestajného hľadania zo strany dobrého pastiera.
 Potom prijíma podávanú ruku dobrého pastiera a dáva sa mu viesť.  Keď porovnáva nový život, do ktorého ho dobrý pastier vždy viac a viac vťahuje a vedie,  keď tento nový život porovnáva s tým, v čom žil dovtedy,  uvedomuje si, aký bol hlúpy a nevedomý,  uvedomuje si, ako hrozne primitívne žil,  hoci si myslel, že mu všetci majú čo závidieť.  Kto prešiel takouto prevratnou skúsenosťou,  ten by mohol najlepšie poradiť aj druhým, ktorí sa zatiaľ neprebudili zo svojho nebezpečného spánku,  ktorí ešte neodhodili okuliare mámenia.
 Je to veľká vec, keď jeden človek spomedzi mnohých urobí takéto pokánie a prejde k novému životu?  Keď na to pozeráme štatisticky, zdá sa, že ide o úplne zanedbateľnú vec, ktorú sa neoddá ani spomínať.  Ale na Pána Boha naše štatistiky a naše manipulácie so štatistikami nerobia nijaký dojem.  Citujeme slová Ježišovho podobenstva:  "Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu.  Hovorím vám: Tak aj v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie."  Nebo sa raduje,  Pán Boh sa raduje,  anjeli sa radujú  z každého jedného, i z jedného jediného človeka, ktorý sa prebudil,  ktorý si dal otvoriť oči  a ktorý sa dáva Pánu Ježišovi viesť do celkom nového života.  Tu sa zachránený znova s úžasom pýta:  To až tak veľmi tým najvyšším miestam na mne záleží?  Odvolávajúc sa na toto Ježišovo podobenstvo musíme povedať:  Áno, človeče, tým najvyšším miestam až tak veľmi na tebe záleží.  Každý z nás by to mal povedať o sebe:  Najvyšším miestam v nebi až takto veľmi na mne záleží.  Každý by sa mal nad touto vetou hlboko a dlho zamýšľať  a formulovať čím viac dôsledkov, ktoré pre neho konkrétne z tohto veľkého poznania vyplývajú.  Jedno môžeme povedať s istotou:  Z koho je v nebi taká veľká radosť, ten je na ceste k skutočnému šťastiu.

Amen

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.