V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Deviatnik, Lukáš 17, 7 - 10

Keď niekto z vás má sluhu, ktorý orie alebo pasie, a vráti sa z poľa, či mu povie: Poď hneď a sadni si za stôl?  Či mu skôr nepovie: Priprav mi večeru, opáš sa a posluhuj mi, kým sa nenajem a nenapijem, a potom jedz a pi aj ty?  Či vari bude ďakovať tomu sluhovi, že urobil, čo mu rozkázal?  Nemyslím!  Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte:  Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme. (Lukáš 17, 7 - 10)

Slová, ktorými sa končí náš text, nás prekvapujú.  "Keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme."  Veď či je to správne, aby tí, ktorí urobili všetko, čo mali urobiť, označili seba za neužitočných služobníkov?  Či je vari neužitočný ten služobník, ktorý pre svojho pána celý deň obrábal pole, alebo celý deň pásol dobytok?  Či je neužitočným služobníkom ten,  kto sa verne stará o kostol,  kto sa venuje duchovnej práci,  kto prináša finančné milodary, aby život v cirkevnom zbore mohol fungovať,  kto sa venuje diakonickej práci a prispieva na ňu,  kto verne a poctivo koná svoju prácu v povolaní?  Musíme povedať: Nie neužitočný služobník, ale naopak: kiežby takýchto užitočných ľudí bolo čím viac.  Ale napriek týmto úvahám, ktoré sa nám zdajú celkom normálne, čítame v texte:  "Keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme."  A tieto slová povedal nie hocikto, ale sám Ježiš Kristus!  Treba nám hľadať vysvetlenie, prečo to povedal, s akým zámerom to povedal.
 Najprv si nám treba uvedomiť, že Pán Ježiš vedel s uznaním oceniť, keď človek urobil niečo dobré, pozitívne.  Môžeme uviesť niekoľko príkladov:  V podobenstve o talentoch hovorí pán usilovnému sluhovi: "Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána!"  V reči o poslednom súde ocení Syn človeka prejavy pomáhajúcej lásky slovami:  "Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta.  Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť ..." ; a tak ďalej.  O Zacheovi v Jerichu, ktorý sa rozhodol polovicu svojho majetku dať na podporu chudobných, povedal Pán Ježiš: "Dnes sa stalo spasenie tomuto domu, pretože aj on je synom Abrahámovým."  Pri chrámovej ofere vyzdvihol veľmi vysoko nepatrný milodar chudobnej vdovy.  Môžeme uviesť slová apoštola: "A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi."  Výrokov s podobným pozitívnym hodnotením by sme v Biblii našli viac.  A určite aj dnes vie Pán Ježiš oceniť všetko pekné, dobré, pozitívne - ak to pochádza z čistých motívov - čo robia ľudia v cirkvi, ale rovnako aj mimo cirkvi.
 I keď vedel takto pozitívne oceniť, čo človek robí, tak predsa povedal tieto mimoriadne ostré slová, ktoré nás zarážajú.  Priblížime sa k ich pochopeniu, keď si uvedomíme, že sú namierené proti niečomu, s čím Ježiš nesúhlasil.  Stretával sa s ľuďmi, ktorí sa so svojimi dobrými skutkami a svojou údajnou spravodlivosťou a pobožnosťou predvádzali pred druhými ľuďmi.  V evanjeliách nájdeme veľmi ostré Ježišove slová proti predvádzaniu sa.  Veľmi silné odsúdenie je napríklad v jeho slovách, ktoré povedal o farizejoch: "Všetky svoje skutky konajú, aby ich ľudia videli."  V Kázni na vrchu varoval pred tým, aby sa niekto vystatoval svojou modlitbou, dobročinnosťou alebo pôstom.  A pretože chcel ľuďom tohto typu otvoriť oči, aby pochopili, aké je odporné predvádzať sa so svojou pobožnosťou a spravodlivosťou,  a chcel ich oslobodiť od tohto zlozvyku,  preto povedal tie zarážajúco ostré slová:  "Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme."  Tieto slová sú aj dnes určené všetkým, ktorí sa či už v náboženskej či v sekulárnej oblasti s čímkoľvek predvádzajú pred druhými ľuďmi.
 Ježiš videl, že sa určití ľudia so svojimi údajnými dobrými skutkami predvádzajú nielen pred ľuďmi, ale aj pred Pánom Bohom.  Typ takého človeka vykreslil v podobenstve o farizejovi a publikánovi.  Farizej v tomto podobenstve sa modlil týmito slovami:  "Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán.  Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo nadobúdam."  Ježiš vnikol zrejme veľmi hlboko do farizejského typu myslenia, keď ho dokázal charakterizovať takto výstižne.  Toto je typ zneužitej modlitby, v ktorej človek pripomína Pánu Bohu svoju vlastnú dobrotu.  Takýto človek sprevádza svoje skutky myšlienkou, že zas mu Pán Boh vo svojich knihách musí pripísať ďalšie dobré body, ktoré zlepšujú jeho bilanciu pri konečnom hodnotení.
 Ale Ježiš nepokladal za správne, aby človek robil dobré skutky len kvôli očakávanej odmene.  Lebo takou myšlienkou je dobrý skutok poškvrnený, deformovaný.  Dobre sa správať a dobré skutky robiť máme jednoducho preto, že konanie dobra pokladáme za jedinú správnu možnosť, jedinú správnu alternatívu života.  Konanie dobrého sa má stať takým dominujúcim programom nášho života, že to budeme pokladať za samozrejmosť  a nebudeme sa s tým predvádzať ani pred ľuďmi ani pred Bohom.  Aby k takémuto vysokému duchovnému a mravnému štandardu priviedol ľudí vo svojej dobe  a aby k tomu istému štandardu priviedol aj nás,  preto povedal Pán Ježiš tieto tvrdé slová:  "Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme."
 Ježiš mal ešte ďalší dôvod, pre ktorý povedal tieto slová.  V židovskom myslení jeho doby mohla vzniknúť predstava takzvaných nadbytočných dobrých skutkov,  to znamená predstava, že niekto robí viac dobra ako je povinný urobiť.  Táto predstava mohla vzniknúť preto, že Mojžišov zákon obsahoval síce mnoho predpisov, ale ich počet bol predsa len obmedzený.  Takže existovala možnosť, že človek robil niečo navyše, čo nebolo požadované týmito predpismi.
 Napríklad v spomenutom podobenstve hovorí farizej o tom, že sa postí dvakrát do týždňa - to bol dobrovoľný pôst, ktorý nebol v zákone predpísaný.  Podobne odovzdávanie desiatkov aj zo všetkého čo človek kúpil a o čom mohol predpokladať, že z toho už boli odovzdané desiatky.  Niektorí farizeji radšej aj z takýchto nákupov odovzdali desiatok, len aby ich netrápila otázka, či predchádzajúci majiteľ desiatok odovzdal.  Toto bol tiež skutok, ktorý siahal za rámec zákonných predpisov.  Z farizejovej modlitby vyplýva, že na skutky navyše, na takzvané nadbytočné dobré skutky, boli farizeji veľmi pyšní.
 Ježiš kategoricky odmietol predstavu nadbytočných dobrých skutkov.  Lebo on priniesol nové chápanie zákona.  Nové chápanie spočívalo v tom, že on povýšil prikázanie lásky k Bohu a lásky k blížnym na najvyššie prikázanie.  Keď si pozorne všimneme prikázanie lásky k Pánu Bohu, vidíme, že toto prikázanie si robí totálny nárok na človeka, to znamená nárok na celého človeka, nárok na celý jeho čas, na všetky jeho schopnosti a možnosti.  Totálnosť nároku má toto prikázanie vo svojej formulácii.  Sledujme pozorne:  Milovať budeš Pána, svojho Boha celým srdcom, celou dušou, celou silou, celou mysľou.  Slovo celý znie v latinčine totus.  Preto hovoríme o Božom totálnom nároku na človeka.  Keďže je Boží zákon takto chápaný, človek nemôžte urobiť nič, čo by prevyšovalo totálnu lásku k Pánu Bohu.  Potom je však absolútne vylúčená predstava údajných nadbytočných dobrých skutkov.  Nič také nemôže existovať.  Nikto nemôže povedať farizejským spôsobom: Ja robím viac, ako sa odo mňa požaduje.
 Aby si to človek poriadne uvedomil, aby sa prebudil zo svojich nesprávnych predstáv k zdravému náboženskému mysleniu,  preto povedal Pán Ježiš tie ostro znejúce slová:  "Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme."
 Z predstavy o údajných nadbytočných dobrých skutkoch sa vyvinula v židovstve myšlienka, že z nich možno presunúť niečo tým ľuďom, ktorí majú na Božom bežnom účte primálo dobrých skutkov.  Po tom, čo sme si práve uvedomili, je jasné, že nič také nemôže prísť do úvahy.  Jednak preto, že pri Božom totálnom nároku na človeka nadbytočné dobré skutky neexistujú,  ale ešte z iného, veľmi závažného dôvodu.  Pán Boh nie je účtovník alebo obchodník, ktorý by pracoval s dobrými skutkami ako s neosobným obchodným artiklom.  On je náš Otec, ktorého zaujíma živý človek, jeho srdce, jeho charakter.  I keby nadbytočné dobré skutky existovali, ony by predsa nič nezmenili na charaktere zlého človeka, na účet ktorého by sa pripísali.  Ten človek by ostal taký istý, ako bol predtým.  Citovanou vetou, ktorá je dnes v centre našej pozornosti, vylúčil Pán Ježiš možnosť neosobného, účtovného presunu neexistujúcich nadbytočných dobrých skutkov na iného človeka.
 Toto je jadro Lutherovho protestu proti predávaniu odpustkov.  Lebo vtedajšie predávanie odpustkov bolo podložené predstavou, že cirkev udeľuje z pokladu nadbytočných dobrých skutkov, ktoré vykonali navyše tí, ktorých cirkev vyhlásila za svätých.  Aj tu musíme zopakovať a aktualizovať Ježišovo stanovisko:  Ani ten najsvätejší svätý človek nemôže vyprodukovať nadbytočné dobré skutky, lebo aj o ňom platí Ježišova veta z dnešného textu:  "Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.
 Akú trvalú myšlienku si odnesieme z tohto textu?  Malo by to byť to známe prikázanie totálnej lásky k Pánu Bohu: Milovať Pána Boha celou svojou bytosťou a svojho blížneho ako seba samého.  Dlh lásky k Bohu nikdy nesplatíme, lebo vždy by sme mali túto lásku vyjadrovať novými a novými prejavmi.  Dlh lásky k blížnym nikdy nesplatíme, lebo aj táto láska by mala každodenne nachádzať nové a nové vyjadrenia.  Život v totálnej láske k Pánu Bohu,  život v láske k blížnym  by sa nám mal stať takou samozrejmosťou,  žeby sme sa ním nevystatovali ani pred sebou, ani pred druhými, ani pred Pánom Bohom,  ale žeby sme práve v čistej a všetko naše myslenie a konanie ovládajúcej láske našli plné sebarealizovanie.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.