4. Nedeľa po Zjavení, 1 Moj 11, 1-9
"Vtedy celý svet používal jedinú reč a rovnaké slová. Keď sa na východe ľudia pohli, našli rovinu v krajine Šineár a usadili sa tam. Povedali si: Poďme, narobme si tehál a dobre ich vypáľme. Tak im tehly slúžili za kameň a asfalt za maltu. Potom si povedali: Poďme, vystavme si mesto a vežu, ktorej vrch by siahal po nebesá; tak si urobíme meno, aby sme neboli roztratení po celej zemi. Nato zostúpil Hospodin, aby videl mesto i vežu, ktorú stavali ľudskí synovia. Hospodin riekol: Je tu jeden ľud a všetci majú jednu reč; a to je len začiatok ich výčinov; teraz im už nič neznemožní vykonať, čo si zaumienia. Poďme, zostúpme a zmäťme im tam reč, aby ani jeden nerozumel reči druhého. Tak ich Hospodin rozptýlil po celej zemi a prestali stavať mesto. Preto ho pomenovali Bábelom, lebo tam Hospodin zmiatol reč celému svetu a odtiaľ ich Hospodin rozptýlil po celej zemi." (1 Moj 11, 1-9)
Bratia a sestry!
Príbeh o Babylonskej veži vo mne vždy vyvoláva spomienky na učenie náboženstva, kde som zažil úsmevnú príhodu. Vždy, keď som mal malým deťom hovoriť tento príbeh, zobral som sadu umelohmotných pohárikov, ktoré do seba zapadali a ktoré keď sa rozložili, tak počnúc od najväčšieho po najmenší sa z nich dala postaviť veža. Šesť- sedem roční krpci vždy s veľkou chuťou sa pustili do stavby tejto veže- kládli poháriky jeden na druhý a stavali veľkú vežu z obyčajných pohárikov. Ale nikdy sa im túto vežu nepodarilo postaviť, pretože každý si chytil jeden pohárik a všetci jeden cez druhého kričali: Ja, ja, ja chcem práve teraz položiť svoj pohárik! Takže tieto malé deti sú pre mňa vždy obrazom toho, čo sa vlastne udialo pri stavbe tejto slávnej veže.
Náš príbeh nám hovorí o tom, ako nakoniec človeka môže zničiť jeho vlastná pýcha. Je to príbeh, ktorý veľmi často napádajú neveriaci ľudia a hovoria, že Boh je v skutočnosti spiatočnícky a neželá si rozvoj ľudského ducha. Ale pravda je úplne opačná. Boh je ochotný dopriať človeku radostný a plnohodnotný život, lenže človek akékoľvek výdobytky svojho ducha napokon nevyužíva na to, aby sa mal lepšie, ale na to, aby zničil toho druhého.
Rovina Šineárska, ktorá je spomínaná ako krajina, kde sa usadili ľudia, ktorí prišli z východu, sa dá jednoznačne identifikovať ako dnešný južný Irak, ktorý historici a tí, ktorí sa učili dejepis poznajú pod názvom Sumer. Podľa dnešného stavu archeologického bádania vieme, že práve v tejto oblasti prišlo po prvýkrát v dejinách ľudstva k obrovskému rozmachu ľudskej tvorivosti. Práve starí Sumeri urobili objavy, ktoré boli natoľko prevratné, že porovnateľné objavy sa uskutočnili až v druhej polovici 20. storočia, kedy ľudstvo rozbilo atóm, vyletelo do vesmíru a objavilo internet. Starí Sumeri objavili koleso a písmo. Náš príbeh nám hovorí, že okrem toho dokázali zorganizovať obrovské množstvo ľudí a sústrediť ich na to, aby vybudovali veľké stavby. Dodnes archeológovia obdivujú, aké boli sumerské mestá veľké, výstavné a pevné.
Takže potiaľ by bolo všetko v poriadku. Lenže čo tieto vynálezy spôsobili v mysliach ľudí? Ľudia, ktorí dovtedy žili v obyčajných chatrčiach a museli všetko vláčiť na vlastných chrbtoch, alebo na chrbtoch zvierat, si začali myslieť, že tento rozvoj je dôkazom toho, že nie nejaký Boh či bohovia, ale práve oni sú tí najdôležitejší. Veď pohľady na mocné múry miest, veľkolepé chrámy a pláce, ktoré vybudovali vlastnými rukami, boli pre nich nesporným dôkazom toho, že už nepotrebujú sa desiť, báť, či poslúchať nejaké nadprirodzené bytosti. A aby dokázali, že sú rovní Bohu, či dokonca dôležitejší ako Boh, predsavzali si, že obsadia aj nebeskú ríšu. Možno si niekto na tomto mieste povie, že je to taká farárska konštrukcia, ktorá nemá žiaden historický podklad a jadro. Ale stačí si zobrať niekoľko kníh, ktoré nám opisujú život v starom Sumeri a veľmi skoro sa dočítame o tom, ako sa sumerskí králi stotožňovali s bohmi, sídlili vo veľkých vežiach a za samozrejmosť považovali, že ľudia sa k nim modlili a vzhliadali k nim ako k svojim bohom. Preto je nepochybné, že príbeh o babylonskej veži má svoje historické a racionálne jadro.
Dnes nám môže pripadať naivné a smiešne, že mohol mať ktosi predstavu, že postaví vežu až do neba. V tej dobe však v ľuďoch bola hlboko zakorenená predstava, že kozmos, ktorý oni vnímali a poznali, má vlastne tri podlažia. Najprv to bolo podsvetie, svet pod zemou, ponurý, chmúrny, svet zomretých ľudských duší, potom predstava, že zem je akási plávajúca doska v nekonečnom oceáne a tretie podlažie že tvoria nebeské telesá- hviezdy, mesiac, kde môžu žiť mýtické božstvá, či dokonca samotný najväčší boh. Hviezdy, mesiac a slnko sa im zdali na dosah ruky, a preto si mysleli, že naozaj stačí postaviť veľkú vežu a naozaj budú v nebeskom kráľovstve. A tak sa pustili s vervou do práce.
Dnešný svet, ktorý žije bez Boha, hovorí: Ajhľa, aké vzopätie ľudského ducha, aká grandiózna a úctyhodná stavba. Prečo Boh proti takémuto úsiliu vystúpil a zmaril ho? Odpoveď v duchovnej rovine je veľmi prostá a jednoduchá: úsilie dostať sa do neba je vlastne odvekou túžbou každého človeka dosiahnuť nesmrteľnosť. Ale dosiahnuť nesmrteľnosť jednoducho nie je v ľudských silách. Dosiahnuť nesmrteľnosť môžeme len vtedy, keď sa k nám Boh milostivo skloní a nám túto nesmrteľnosť daruje. Nemusíme byť s touto odpoveďou spokojní a nemusí ľudí vôbec tešiť, ale je to jednoducho tak. Tak ako modrá zostane modrou a biela bielou, tak je isté, že človek nikdy z vlastnej sily nedosiahne nesmrteľnosť.
Pozoruhodný na tomto príbehu je jeho záver. Hospodin zostupuje z nebies a mätie ľuďom jazyky. Zrazu každý začína rozprávať inou rečou. V tejto informácii je ale zakódovaných niekoľko dôležitých faktov o našom ľudskom charaktere. Čo je to vlastne zmätenie jazykov? Po prvé: klasická odpoveď, ktorú ponúka väčšina vykladačov Biblie je tá, že ľudia začali rozprávať inými jazykmi, inou rečou. Začal sa proces vzniku jazykov a rečí, ako ich dnes poznáme. Druhý výklad, ktorý je netradičný a trošku možno odvážny nám hovorí, že tu nejde o to, že každý začal rozprávať inou rečou, ale že jednoducho ľudia, ktorí prestali myslieť na Boha a ktorí sa zjednotili v spoločnom úsilí dosiahnuť nesmrteľnosť, sa napokon rozhádali. A napriek jednotnej reči sa nevedeli dohodnúť ako pokračovať, prípadne ako dokončiť začaté dielo. Ak sa ľudia nedokážu podriadiť pod mocnú Božiu ruku, tak napokon sa vždy rozhádajú a rozídu.
A viete, v čom je skrytá Božia milosť v tomto príbehu? Tým, že Boh zmietol jazyky a rozptýlil ľudí, v skutočnosti nie len že neoslabil tvorivého ducha človeka, ale naopak- dal mu nový mohutný impulz k novému rozvoju. Neveríte? Nepochybné je, že ľudské dejiny nás presviedčajú, že hnacím motorom rozvoja ľudskej kreativity je konkurencia. Keď sa ľudia, ktorí majú inú reč, inú kultúru, iný stupeň technického rozvoja stretávajú, vzájomne sa obohacujú a snažia sa dostihnúť či predbehnúť toho druhého. Práve toto úsilie bolo vždy rozhodujúce pri tvorení a objavovaní nových vecí. Nič tak nedegraduje ľudského ducha, ako keď sa veci, názory a myšlienky zglajchšaltujú.
Áno, Pán Boh ľudí zdanlivo potrestal za ich odvahu a bohorovnosť. Ale v skutočnosti iba ponížil ľudskú pýchu, ktorá keď narastie do obludných rozmerov, tak ničí človeka. A zároveň nám nechal šancu, aby sme vládli na tejto zemi, premieňali ju k svojmu obrazu, ale nikdy nezabúdali na to, že večný život môžeme dosiahnuť nie vtedy, keď si budeme stavať veže, či rebríky do neba, ale prijmeme, že žiť môžeme jedine z Božej milosti a že jediné dvere do nebeského kráľovstva vedú cez kríž Pána Ježiša Krista.
Amen.
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
