4. nedeľa po Zjavení, 2. Kor. 4, 6 - 10
Lebo Boh, ktorý povedal: "Nech z temnôt zažiari svetlo!" zažiaril v našich srdciach, aby priviedol na svetlo poznanie slávy Božej na tvári Ježiša Krista. Tento POKLAD máme, pravda, v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha a nie z nás. Všetkým sme utláčaní, ale nie potlačení, sme tiesnení, ale si nezúfame, sme prenasledovaní, ale nie opustení, sme zmietaní, ale nehynieme, mŕtvenie Ježiša nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov zjavný bol na našom tele. (2. Kor. 4, 6 - 10)
Jeden pán profesor skončil svoju prednášku a ako vždy sa opýtal: "Sú nejaké otázky?" Ozval sa jeden študent: "Pán profesor, aký zmysel má život?"
Niektorí sa už chystali odísť a ktosi sa zasmial. Profesor sa na zvedavca zadíval, či to myslí vážne. Bolo to tak.
Skôr, ako prehovoril, vytiahol z vrecka náprsnú tašku, vybral z nej oválne zrkadielko, nie väčšie ako minca a povedal: "Za vojny som bol ešte dieťa. Raz som na ceste zbadal rozbité zrkadlo. Vybral som si najväčší čriepok a začal som sa s ním hrať. Mal som veľkú radosť, že sa mi podarilo zamieriť slnečný lúč do najtmavšieho kúta, kam slnko nikdy nezažiarilo - do hlbokých dier, prasklín a skrýš. Ten kúsok zrkadielka som si nechal.
Keď som vyrástol, pochopil som, že to nebola len detská hra, ale metafora toho, čo môžem v živote urobiť.
Aj ja som iba úlomok zrkadla, ktoré celé nepoznám.
Ale s tým kúskom, čo mám, / môžem poslať svetlo, pravdu, pochopenie, dobro, nehu do temných kútov ľudského srdca - a tak niečo v niekom zmeniť. Možno to uvidia aj iní a budú to robiť tiež. V tom je pre mňa zmysel života."
Milí bratia, milé sestry,
krátky obyčajný príklad zo života / od autora Bruna Ferrera nám približuje Pavlove slová celkom jednoducho. Ukazuje jeden zo spôsobov, AKO sa slovo stáva telom. Ukazuje, ako sa dá vzletná filozofia premieňať na drobné svetielka lásky, ktoré tvoria a kriesia život.
Ako málo stačí! V jedinom kúsku zrkadla, v jedinom čriepku diela, áno, v mojej hlinenej nádobe ukrýva Boh svoje poklady.
On svoje svetlo zažína tam, kde je prázdna, hrozivá, deprimujúca TMA.
Božie svetlo má podobu. Ono má svoju tvár. Zjavilo sa v Ježišovi Kristovi. O tom je celé Božie slovo: Boh sa ukázal. Boh sa dokázal v intímnej blízkosti človeka. Tam, kde nie je možné nič ukryť, nič predstierať. Tam, kde je človek v celej svojej nahote úplne závislý od toho, čo Mu Boh zjaví. / Boh ma stretáva a žiari - nie v tom, čo vytvorím, ale v tom, čo dostanem.
Prichádzame k Bohu, počúvame Božie slovo, modlíme sa a čakáme, kedy príde Kristus, to očakávané Svetlo k nám.
Sme zvedaví, ako bude riešiť NÁŠ život, ako nám svitne na nové časy.
A tu, v takomto očakávaní sa stáva presne to, čo opisuje Pavel. Sme utláčaní, tiesnení, prenasledovaní, zmietaní - otázkami, utrpením, pochybnosťami, zásadným nepochopením.
Vidíme, že medzi tým, čo vyznávame a čo
zažívame, nie je súlad, ale konflikt.
Medzi tým, čo od rodiny, od povolania, od cirkvi očakávame a čo musíme prijať, nie je harmónia, ale zmätok - a ten nás oberá o všetku dôveru a nádej.
A tak sa to prvotné nadšenie zo svetla, z darov, ktoré sme prijali ako milosť cez ľudí ... vytráca.
Je možné, že ten zmätok je priveľký nato, aby sme si trúfli hľadať odpovede.
Radšej sa - v mene skromnosti, v mene pokory, alebo v mene pokoja utiahneme / a prijmeme bremeno nutnosti / žiť život dvojako. Jeden pred Bohom a druhý pred ľuďmi. Jeden ovplyvnený duchom chrámu a iný
ovplyvnený úžitkom komercie. Jeden z akceptovania milosti a druhý z otroctva stresu, výkonov a konkurencie.
Pár okamihov svetla necháme udusiť poddajným, ľahostajným áno - prázdnym, bezohľadným, temným tendenciám, ktoré si robia nároky na každého.
Svetlo však prichádza do sveta. Sem, do tmy spôsobov tohto sveta. Ján píše: Choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás neprikvačila tma. Dokiaľ máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synovia svetla.
PO Božom svetle, o Božích pokladoch nám, bratia sestry, nestačí túžiť.
My z Božích pokladov môžeme mať zisk! Sú PRE NÁS, aby nad nami nezískala moc tma, aby sme sa ničím nenechali odradiť od cesty za
svetlom.
V temnote tlakov, tiesne a zmätkov žiari svetlo.
Je však na nás, ako sa voči nemu zachováme, či mu dovolíme svietiť. Sviecu nezažíhajú preto,
aby ju postavili pod nádobu, ale na svietnik, aby svietila všetkým v dome, hovorí Ježiš v podobenstve. My Mu však stále nerozumieme. Ešte sa nám stáva, že svetlo staviame pod nádobu, že ho sami svojou nedôverou hasíme.
Je to hlúpe, choré a absurdné, ale všetkým sa nám stáva, že svojou neverou rešpektujeme namiesto pravdy lož, namiesto lásky strach a namiesto dôvery poslušnosť.
Človek, ktorý uznáva tento princíp, nie je syn svetla. Je to syn tmy. Produkuje spúšť. Oddáva sa tme.
Pavel realitu nijako neprikrášľuje, ale ani sa ňou nenecháva znechutiť! Pavel hovorí: Sme utláčaní, ale nie potlačení, sme tiesnení, ale si nezúfame! Sme prenasledovaní, ale nie opustení! Sme zmietaní, ale nehynieme!
My totiž, ľudia Boží, veríme BOŽEJ moci. Nie sami sebe, nie svojim možnostiam, veď cítime toľké obmedzenia, hranice!
My veríme, že On zasahuje, On dáva silu a odvahu prekonať všetko a obstáť. On nám dáva energiu tam, kde už SAMI nevieme, nemôžeme podniknúť vôbec NIČ.
Odvážime sa tomu veriť?
Odvážime sa preklenúť tú človečinu medzi nami a veriť Bohu? Ap.Pavel v liste Efezským hovorí: "Nikto nech vás nezvedie prázdnymi rečami, lebo pre toto prichádza hnev Boží na neposlušných synov. Nebuďte teda ich spoluúčastníci. Veď boli ste kedysi tmou, ale teraz ste svetlo v Pánu, ako dietky svetla žite. Lebo ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde." Ef 5,6-9
Pán Boh pred nami odkrýva priestor, v ktorom nám strach z produktov tmy neublíži. Boh je verný aj v časoch, kedy nevieme ako ďalej. Je s nami, keď musíme prijať okolnosti, ktorým vôbec nerozumieme.
Je s nami v Kristu, ktorý trpí a umiera - s nami a namiesto nás. Boh v KRÍŽI je mojou záchranou. ON mi dáva svetlo, keď sa nedostatku, neistoty, choroby i smrti - vo svojej prirodzenosti - iba bojím!
TO JE BOH, ktorý nosí ľudskú tvár. To je Boh, ktorý sa mi núka vo svojej krehkosti, zraniteľnosti, aby som JA mohol víťaziť.
Žalmista vyznáva Ž 27,1-2: "Hospodin je mojím svetlom, koho sa mám báť? Hospodin mi je pevnosťou žitia, koho sa mám ľakať? Keď sa zlostníci približujú ku mne, aby mi zožierali telo, utláčatelia a nepriatelia moji potknú sa / a padnú."
Cesta k tomuto víťazstvu nie je však jednoduchá. Je predznačená Ježišovým údelom.
Stále na nej existuje nespravodlivosť, nepokoj. Ale stále sú na nej aj ľudia, ktorí dávajú bez toho, aby chceli čosi späť, ktorí slúžia a prinášajú úžitok, bez toho, aby si najprv zaistili ocenenie a úspech.
Oni upútavajú pozornosť. Tým, že si nezúfajú, tým, že sa neľutujú a neopúšťajú. Na nich je zrejmé, že hoci sami môžu a majú len to málo, sú v živote mnohých ľudí dôležití.
V nich je totiž jasná Kristova láska, Jeho porozumenie, Jeho ochota niesť pre záchranu iného aj kríž. A to je svetlo, ktoré nie je z človeka, ale od Boha.
Nezáleží od toho, ako sme Bohu podobní vo svojich talentoch, ideáloch a cieľoch. Záleží od toho, či sa chceme podobať Kristovi - v CELOM Jeho živote - a či Ho spoznávame a vyznávame / AJ V KRÍŽI. Tam sa prejavila Jeho láska. Tam sa ukázalo, v čom je Boh v Kristu jedinečný. Jeho láska nepozná hraníc.
Boh nikoho ani dnes nepresvedčí logickými teóriami. On si nás k sebe pripútava láskou. Aj keď je absurdná, aj keď si ju vôbec nezaslúžime, aj keď jej niekedy vôbec nerozumieme.
Boh mieni vo svojom diele pokračovať. K tomu, aby mohol, potrebuje moju tvár.
Potrebuje moju krehkú, zraniteľnú dušu.
Moja - ľudská slabosť Ho neodradí. Vždy znova hľadá spôsob, ako do nej vloží svoje poklady. A On ho určite nájde
Amen.
Láskavý náš nebeský Otče,
ďakujeme za každé ubezpečenie o tom, že Ty nekončíš tam, kde my, že si nad nami ako mocný, milujúci a spravodlivý Boh.
Ďakujeme za každé slovo - Tvoje i ľudské, ktoré v nás prebúdza vďačnosť, lásku a bázeň za všetko, čo si nám dal a čím nás každý deň vychovávaš.
Prosíme, posilni našu vieru, aby sme aj vtedy, keď nás zmáhajú skúšky, ťaží neistota a umára pochybnosť, neprestávali očakávať na Tvoju pomoc a ochranu.
Povzbuď nás, prosíme, k fantázii a nadšeniu, ktoré dokáže nachádzať radosť v tom, čo inému dáva, nie v tom, čo berie.
Nech nám Tvoj Svätý Duch stále dáva poznať skutočnú hodnotu, aby sme sa nepodceňovali, ani neprecenili, ale vo všetkom, čo sa deje, vedeli nájsť Tvoj záujem o náš život.
Prosíme, aby sme v našich konfliktoch, problémoch a súženiach neupadali do seba ľútosti, ale vedeli prijať svoje hranice. Prosíme, aby sme Ti boli viac ochotní veriť ako rozumieť.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
