4. nedeľa po Zjavení, Ján 5, 39 - 47
Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne. Ale nechcete prísť ku mne, aby ste mali život. Slávu od ľudí neprijímam, ale vás som poznal, že nieto vo vás lásky k Bohu. Prišiel som v mene svojho Otca, a neprijímate ma; keby prišiel iný vo vlastnom mene, prijali by ste ho. Ako vy môžete uveriť, keď prijímate slávu jedni od druhých a nehľadáte slávu, ktorá je od jediného Boha? Nemyslite si, že ja budem žalovať na vás u Otca; iný žaluje na vás: Mojžiš, v ktorého ste zložili nádej. Lebo keby ste verili Mojžišovi, aj mne by ste verili, veď on o mne písal. Ale keď jeho písmam neveríte, ako by ste verili mojim slovám? (Ján 5, 39 - 47)
Tieto prečítané slová sú záverečnou časťou dlhšej Ježišovej reči, ktorou odpovedal na obvinenie zo strany protivníkov. Obvinili ho, že v deň šabbatu uzdravil chorého človeka. Vo svojej odpovedi zdôrazňoval Pán Ježiš svoj jedinečný vzťah k nebeskému Otcovi. On prišiel na túto zem z poverenia svojho nebeského Otca. Nám ľuďom priniesol ponuku Božej lásky, ponuku skutočného života, ponuku večného života. Na toto posolstvo má človek odpovedať. Pri tejto odpovedi veľa záleží na tom, aký osobný postoj zaujme človek k Ježišovi. Od tohto postoja závisí ďalšia životná cesta človeka ako aj jeho údel vo večnosti. Boli ľudia, ktorí prijali Ježišom prinesenú ponuku, a ktorí uverili v Ježiša. Bolo mnoho iných, ktorí túto ponuku odmietli a nechceli uveriť v Ježiša. To bola vec, ktorá Ježiša trápila. V našom texte hovorí o niektorých príčinách tohto odmietania. Zaoberá sa pritom otázkou večného života.
Na jednej strane konštatuje, že aj jeho protivníci vedia o otázke večného života, ba že po večnom živote aj túžia. Vyjadruje to v slovách: "Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich." Stretal sa s jednotlivými ľuďmi, ktorí prichádzali za ním s otázkou o večnom živote. Jeden zákonník sa spýtal Ježiša, čo má robiť, aby sa dostal do večného života. Známy je príklad bohatého mladíka, ktorý prišiel za Ježišom s tou istou otázkou.
Otázka večného života je živá aj dnes. Je síce pravda, že ani zďaleka si ju nekladú všetci, a tí, u ktorých je živá, nekladú si ju vždy. Ale keď sa do zorného poľa človeka akýmkoľvek spôsobom dostane smrť, môže sa v jeho vedomí objaviť táto otázka, a to celkom spontánne a nečakane.
V modernej filozofii a v myslení moderného človeka je častá otázka o zmysle života. Aj to je otázka, možno náhradná, zástupná otázka o večnom živote. Lebo na otázku o zmysle života sa dá odpovedať len s predpokladom, že smrť nie je absolútny koniec, ale že jestvuje večný život. Bez očakávania večného života sa tento náš niekoľko desaťročí trvajúci úsek časného života musí radikálnemu mysleniu javiť ako bezzmyselný, ba nezmyselný. Lebo pri takejto oklieštenej koncepcii je život degradovaný, ponížený na tvorenie konzumných hodnôt a na ich konzumovanie. Môžu to byť hoci veľmi kvalitné, luxusné hodnoty, a môže to byť veľmi kvalitné, elegantné, luxusné konzumovanie, ale nech štandard konzumnej existencie je akokoľvek vysoký, je rovnako nezmyselný, ak niet večného života. Apoštol to vyjadruje veľmi úsečne: "Ak mŕtvi nie sú kriesení, tak potom: Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme."
Vraciame sa k ľuďom v Ježišovej dobe. Otázka o večnom živote bola u nich živá a hľadali na ňu aj odpoveď. Ježiš určite pokladal za správne, že sa zaoberali otázkou večného života. Ba dokonca priznal, že odpoveď na túto otázku hľadajú na správnom mieste: "Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich." "Písma" - to je to, čo my dnes označujeme ako "Stará zmluva". Rečou Ježišovej doby by sme mohli povedať: Mojžiš a proroci. Dôkladne študovali spisy Starej zmluvy, Mojžiša a prorokov a usilovali sa nájsť odpoveď na otázku, čo majú robiť, aby sa dostali do večného života. Ale našli odpoveď? Akú odpoveď našli? Našli správnu odpoveď?
Odpoveď, ku ktorej sa štúdiom Písma dopracovali, znela: My sami sa môžeme a my sami sa musíme dopracovať k spaseniu, k večnému životu, a to dôsledným plnením tých 613 príkazov a zákazov, ktoré sú obsiahnuté v Mojžišových knihách, a dôsledným plnením aj tých stovák a stovák príkazov a zákazov, ktoré z napísaného zákona odvodili jeho vykladači, takzvaní zákonníci.
Za tejto situácie nemohol mať nikto istotu o večnom živote. Veď všetky tie napísané a z nich odvodené príkazy a zákazy si nikto nemohol ani pamätať. A kto mohol byť taký perfektný, žeby to všetko dodržal a splnil? Tí ľudia vedeli síce aj o Božej milosti, ale tá mala podľa ich predstáv veľmi úzke pole pôsobnosti. Predstavovali si to tak, že Pán Boh kladie na jednu misku váh príslušného človeka jeho dobré skutky a na druhú jeho zlé skutky. Ak v celom jeho živote prevážia dobré skutky, ide do večného života, ak prevážia zlé skutky, ide do večného zatratenia. A čo sa stane, ak sú obe misky váh v rovnováhe? V tomto prípade, a iba v tomto prípade, prichádzala podľa nich do úvahy Božia milosť. V prípade rovnováhy - tak hovorili - priloží Boh zo svojej milosti niečo na misku dobrých skutkov, takže táto preváži a človek ide do večného života. Takáto myšlienková schéma viedla k tomu, že ani človek, ktorý sa usiloval žiť tým najspravodlivejším spôsobom, nemohol si byť istý svojím večným životom.
Do tejto situácie neistoty prichádza Ježiš Kristus. Na jednej strane prízvukuje, že Boh si naozaj robí na človeka totálny nárok, omnoho totálnejší, než to vyplýva z Mojžišovho zákona. Lebo podľa tohto zákona stačí konať dobré skutky. Ale Pán Ježiš, najmä v Kázni na vrchu, zdôrazňuje, že Pán Boh si robí nárok aj na srdce človeka, teda na jeho túžby, zámery, myšlienky, motívy. To znamená, že požiadavky Božej vôle sú omnoho náročnejšie.
Na druhej strane prichádza Ježiš s posolstvom Božej lásky, Božieho odpustenia. V podobenstve o návrate strateného syna hovorí každému: Človeče, i keď si v živote veľmi poblúdil, Boh je ochotný odpustiť ti, prijať ťa v plnom rozsahu za svojho syna, svoju dcéru, stvoriť ti nové srdce, dať ti silu k novému životu, dať ti radosť z nového života. A aby každý vedel, ako vážne to Pán Boh myslí s odpustením, prináša Ježiš Kristus vykupiteľskú, oslobodzujúcu obeť - svoj vlastný život - na kríži. Ježiš Kristus nielen prináša Božie posolstvo o veľkolepej ponuke nového života, ale on sám je vo svojej osobe, bytosti, konaní, obeti, vzkriesení - on sám je stelesneným posolstvom nového života. Preto prijať toto veľké posolstvo môže človek len tak, ak prijme do svojho srdca, do svojho života Spasiteľa Ježiša Krista, ak v neho uverí.
A akú rolu hrá potom Písmo, Mojžiš a proroci? Ježiš odpovedá hneď v prvej vete: "Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne." Mojžiš a proroci, Písmo - to si zachováva trvalú platnosť, len ho treba vedieť správne čítať. Starú zmluvu chápe Ježiš ako predpoveď, ktorá ukazuje na neho, Ježiša, Mesiáša, Krista, Spasiteľa. Je mnoho starozmluvných výrokov, ktoré Ježiš a autori Novej zmluvy interpretovali týmto spôsobom. Teraz uvedieme aspoň jeden citát. Martýr Štefan vo svojej reči pred židovským synedriom okrem iného povedal: "To je ten Mojžiš, ktorý povedal synom izraelským: Pán Boh vzbudí vám spomedzi vašich bratov proroka ako mňa. Toho počúvajte!" Táto predpoveď sa podľa posolstva Novej zmluvy vzťahuje jednoznačne na Ježiša Krista.
Bibliu možno čítať rozličným spôsobom. Čítať ju s odstupom ako zaujímavú zbierku antickej, starovekej literatúry. Vyberať si z nej príbehy, ktoré sú zaujímavé, ba aj napínavé. Vyberať si z nej zrnká múdrosti, ktorých je tam mnoho. Robiť si zbierku etických pravidiel, ktoré sú v nej formulované. Všímať si jednotlivé osobnosti, ktoré sú v nej vykreslené. Všímať si jednotlivé situácie, do ktorých sa môže človek dostať. Aj pri týchto spôsoboch čítania môže človek z Biblie niečo získať.
Ale podľa toho, čo sme čítali v našom texte, hlavný zámer Biblie, a to aj Starej aj Novej zmluvy, je v niečom inom. Biblia nám chce sprostredkovať živé a trvalé stretnutie so Spasiteľom Ježišom Kristom ako tým, ktorý je poslaný od Pána Boha. Lebo len v stálom spoločenstve s Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom môžeme mať istotu večného života. Len v stálom spoločenstve s Ježišom Kristom môže náš život nadobudnúť skutočný zmysel. Osobitnú úvahu by si zaslúžila téma: Ako nás môže čítanie Biblie viesť k stálemu spoločenstvu s Pánom Ježišom Kristom? Čím hlbšie by sme túto myšlienku pochopili, tým viac by sme si uvedomili, aké veľké je naše šťastie, že máme Bibliu, Písmo sväté Starej a Novej zmluvy. Treba nám prosiť od dar Ducha Svätého, aby sme vedeli Bibliu čítať týmto správnym, požehnaným spôsobom.
Okrem nesprávneho čítania a chápania Biblie uvádza Ježiš ešte jednu závažnú prekážku vzniku viery v Ježiša Krista. Vyjadril to slovami nášho textu: "Ako vy môžete uveriť, keď prijímate slávu jedni od druhých a nehľadáte slávu, ktorá je od jediného Boha?" V podobenstve o farizejovi a publikánovi vykreslil Ježiš obraz odporného farizeja, ktorý bol namyslený na svoju údajnú pobožnosť a spravodlivosť, ktorý ochotne prijímal prejavy pochvaly a obdivu od druhých ľudí. Lebo farizeji vyzerali navonok ako náboženskí virtuózi a ľudia ich chválili a oni vedome pripravovali situácie, ktoré vyvolávali pochvalné uznanie zo strany druhých. Kto je takto obsýpaný chválou zo strany druhých, kto tieto pochvaly prijíma a kochá sa v nich, kto si v dôsledku toho vypestuje vedomie falošnej sebaistoty, ten si buduje ťažkú prekážku na ceste k viere v Ježiša Krista, lebo si povie, že on vlastne Spasiteľa nepotrebuje, keďže je už sám taký pobožný a spravodlivý. V tom je hlboká pravda Ježišových slov: "Ako vy môžete uveriť, keď prijímate slávu jedni od druhých a nehľadáte slávu, ktorá je od jediného Boha?" Tieto slová aj nás vedú k tomu, aby sme na jednej strane boli vnútorne imúnni voči chvále, ktorú počujeme na svoju adresu, a na druhej strane, aby sme ľahkomyseľnou chválou nebudovali v srdci druhého prekážku vzniku a udržaniu pravej viery v Ježiša Krista.
Svojim protivníkom hovorí Ježiš, že jeho, ktorý prišiel v mene svojho nebeského Otca, odmietajú prijať, ale že ochotne prijímajú tých, ktorí prichádzajú vo svojom vlastnom mene. Myslel na ľudí, ktorí sa populistickým spôsobom vtierajú do priazne druhých a tak si získavajú prívržencov. Aj toto jeho varovanie je dnes aktuálne. Dnes sa stretáme s veľkým množstvom rozličných náboženských ponúk, ktoré vraj dávajú viac ako Ježiš Kristus, alebo sa stretávame s pokusmi o spochybnenie čistoty a významu Ježiša Krista. Ježiš upozorňuje na povrchnú a nebezpečnú príťažlivosť takýchto prúdov. Ako sa veriaci kresťan môže pred nimi brániť? Odpoveď je takáto: Ak do celého svojho srdca prijmeme Ježiša Krista, ak si uvedomíme jeho jedinečný význam pre nás, ak pochopíme a prijmeme jeho slová, že on je tá jedinečná cesta i pravda i život, ak on naplní všetky priestory našej bytosti, tak tam neostane miesto pre nič iného a nikoho iného. Totálna oddanosť Ježišovi Kristovi je najlepšia obrana, imunizácia proti všetkým duchovným nákazám, ktoré na nás číhajú.
Ak takto za všetkých okolností vytrváme pri našom Pánovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi, on nás privedie do večného života.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
