Žalm 81, 9 - 14
Čuj, ľud môj, nech svedčím proti tebe! Keby si ma len poslúchol, Izrael! Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z Egypta. Otvor si naširoko ústa, ja ich naplním. Ale ľud môj neposlúchal môj hlas a Izrael mi nebol povoľný. Preto som ich vydal zatvrdilosti ich srdca, aby chodili podľa vlastných rád. Kiežby ma ľud môj poslúchal, kiežby Izrael chodil po mojich cestách. (Žalm 81, 9 - 14)
Mojžiš vyviedol Izraelcov z Egypta, Józua ich doviedol do Zasľúbenej zeme. V tvrdých bojoch si Izraelci vydobyli územie v Palestíne a v mnohých ďalších bojoch ho udržiavali a upevňovali. Z biblických histórií poznáme najmä bojové stretnutia s Filištíncami. Sem patrí napríklad známy príbeh o Dávidovi a Goliášovi. Kniha Sudcov obsahuje mnoho správ o rozličných vojnových konfliktoch. Národy, uprostred ktorých Izraelci v novej vlasti žili, znamenali pre nich stále ohrozenie.
Izraelci boli ohrození ešte iným, nielen vojenským nebezpečenstvom. Náboženstvo okolitých národov sa úplne odlišovalo od izraelského náboženstva. Cestou z Egypta si Izraelci stále jasnejšie uvedomovali svoju vieru v jediného Hospodina a aj napriek niektorým recidívam, návratom k pohanstvu, sa v tejto viere upevňovali.
Zvláštnosťou tejto viery okrem iného bolo, že mali prísne zakázané robiť si obrazy, sochy a akékoľvek iné zobrazenia svojho Boha. Zmyslom tohto zákazu je hlboká a dôležitá myšlienka, že Pán Boh je úplne iný, než ako by si ho človek mohol predstaviť. Nekonečná, nepredstaviteľná vznešenosť Hospodina - to je hlavná myšlienka, ktorá sa skrýva za zákazom robiť si zobrazenia Hospodina.
Ale veriť v Boha, ktorého si neslobodno nijako zobraziť - to nie je také ľahké. Ťažké to bolo najmä uprostred národov, ktoré si svojich bohov zobrazovali najrozličnejším spôsobom. V dobách pokoja stýkali sa Izraelci so svojimi pohanskými susedmi. Na mnohých Izraelcov pôsobili príťažlivou mocou pohanské modly zo zlata, striebra, dreva. Náboženstvo s bohmi, ktorých si možno znázorniť, ktorých zobrazenie možno vidieť, sa im pozdávalo omnoho lepšie ako ich vlastné náboženstvo, v ktorom bolo zakázané zobrazovať si Pána Boha. Ba aj pohanské kulty, modloslužba z rozličných dôvodov priťahovala Izraelcov. A tak sa stávalo, že sa mnohí Izraelci potajomky, alebo aj verejne, priklonili k pohanským božstvám a zúčastňovali sa na ich modloslužbe.
Pán Boh je síce len jeden, jediný, po grécky: monos. Od toho je odvodené slovo "monoteizmus" - viera v jediného Boha. Ale človek môže vo svojom srdci, vo svojom myšlienkovom a citovom svete, povýšiť na svojho Boha rozličné veci. Mnohí Izraelci v tých starých dobách povýšili na svojich bohov rozličné pohanské modly. V modernej dobe povyšujú ľudia na svojho boha rozličné iné veci.
Podľa čoho poznáme, čo je pre určitého človeka bohom? To, čo je človeku najdrahšie, čo si zo všetkého najviac cení čo stojí na prvom mieste v jeho živote, čomu dáva prednosť pred všetkým iným, o čo sa usiluje celým srdcom, celou bytosťou, o čom je presvedčený, že od toho závisí jeho bytie a nebytie, čo by za žiadnu cenu nechcel stratiť, i keby mal stratiť všetko ostatné - to je boh pre človeka.
Skôr alebo neskôr robí každý človek rozhodnutie, kto alebo čo bude jeho bohom. Klasický biblický príklad takého rozhodovania je opísaný v 24. kapitole knihy Józua. Józua zhromaždil predstaviteľov izraelských kmeňov a postavil pred nich požiadavku: Rozhodnite sa, ktorému bohu chcete slúžiť. Sám za seba povedal: Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.
Každý človek i v dnešnej dobe robí rozhodnutie, kto bude jeho bohom. Toto rozhodovanie si väčšina ľudí neuvedomuje. Ale každý človek akosi automaticky spomedzi všetkých ľudí a vecí vyčleňuje postupne to alebo toho, čo mu je najcennejšie, kto mu je najcennejší. A to je jeho boh.
Z tohto hľadiska môžeme povedať, že neexistujú nenáboženskí ľudia. Nejakého boha má každý, len je potrebné uvedomiť si, kto alebo čo je tým bohom. Slovo "náboženstvo" je etymologicky odvodené od slova "boh": náboženstvo: na-boha-viazanosť, na-boha-orientovanosť, od-boha-závislosť. Svoje náboženstvo majú všetci: nielen ľudia, ktorých označujeme ako veriacich, ale nábožentvo majú aj ateisti, ktorí hovoria, že Boha niet, agnostici, ktorí hovoria, že sa nedá rozhodnúť o tom, či Boh je alebo nie, skeptici, ktorí o všetkom pochybujú, fatalisti, ktorí sú presvedčení, že všetko riadi nejaký temný osud, cynici, ktorí sa vysmievajú zo všetkých vyšších hodnôt, ľudia mysliaci aj nemysliaci. Všetci títo - teda prakticky všetci ľudia - majú nejakú hodnotu, ktorej pripisujú najvyššiu, bezpodmienečnú dôležitosť pre svoj život. A tak všetci majú nejaké náboženstvo. Otázkou je len, aké je to náboženstvo.
Ak sa človek rozhodne tak, ako sa rozhodol Jozua: "Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi", tak celý duchovný vývoj takého človeka ide správnym smerom. Viera v Hospodina a prijatie zjavenia, ktoré nám dal, umožňuje človeku rozoznávať, čo je správne a čo je nesprávne, čoho sa môže a má pridŕžať a čo musí odmietnuť. Ak si človek za svojho boha vyvolí niekoho iného alebo niečo iné, bude sa vývoj jeho bytosti pohybovať nesprávnym, a to zároveň znamená: nebezpečným smerom.
Je to ako so zložitým strojom. Ak sa v takom stroji pokazí najdôležitejšia súčiastka, celý stroj je pokazený. Pretože v ľudskom živote najdôležitejšou otázkou je, koho alebo čo prijal človek za svojho boha, preto platí veta: Ak človek verí v nesprávneho boha, celý jeho život sa dostáva na nesprávne cesty.
Mnohí ľudia by nám na tieto úvahy mohli povedať, že sa ich to netýka, pretože v Boha neveria a nijakého boha nad sebou neuznávajú. Ale už sme si naznačili, že je to sebaklam, rozšírený sebaklam. Lebo každý človek má v živote niečo, čo stojí na prvom mieste v jeho snahách a túžbach, čo je na prvom mieste v jeho myšlienkach a snoch. Práve toto hrá rolu boha v živote človeka, a to i vtedy, keby formálne tvrdil, že v nijakého boha neverí. Takým bohom sa človeku môžu stať tie najrozličnejšie veci, napríklad: peniaze, kariéra, holdovanie rozličným vášňam, neobmedzené sebectvo, pestovanie kultu seba samého.
Celou Bibliou sa tiahne ostrá kritika namierená proti tomu, že človek povyšuje kohokoľvek a čokoľvek z tohto sveta na miesto, ktoré patrí výlučne Hospodinovi. Tak to vidíme napríklad v prečítaných slovách žalmu: "Nech niet v tebe cudzieho boha a neklaňaj sa bohu cudziny." Veľmi zreteľne je to vyjadrené v prvom Božom prikázaní: "Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa." Bezprostredne po týchto slovách v Biblii čítame: "Ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci..." Česká ekumenická Biblia prekladá veľmi pekne toto posledné slovo: Ja som Boh žiarlivo milujúci. Tým je jasne povedané, že Hospodin sa nechce o prvé miesto v srdci človeka deliť s nikým a ničím. On si výlučne pre seba nárokuje prvé miesto v ľudskom srdci. To isté hovorí aj známa Suma zákona: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle." Ide teda o totálnu, exkluzívnu lásku k Pánu Bohu.
Napriek tomu, že Pán Boh vyžaduje výlučne pre seba celé srdce človeka, napriek, tomu si veľmi mnoho ľudí vyberá za svojho boha niečo iné. ale keď si človek vyberie za boha svojho života niečo iné alebo niekoho iného ako Hospodina, má to nedozerné dôsledky pre celý ľudský život. Nesprávna viera nie je izolovaný, samostatný fenomén, ale je to ako otrava, ktorá preniká do celého organizmu.
Ak si človek za svojho boha vyberie niečo iné ako Hospodina, rozbíja sa v dôsledku toho spoločenstvo, priateľstvo, dobré spolužitie medzi ľuďmi. Predstavme si človeka, ktorý celým srdcom túži po peniazoch, alebo ktorý celým srdcom a všetkými silami pracuje na rýchlom postupe svojej kariéry, predstavme si človeka, ktorému bohom je nejaká vášeň, alebo človeka, ktorý svoju pýchu alebo sebectvo postaví na prvé miesto v živote. Takíto ľudia najrozličnejším spôsobom otravujú život druhých ľudí, ktorí žijú v ich blízkosti alebo sú s nimi nejakými spojivami pospájaní. V Novej zmluve sa nachádza tento výrok: "Koreňom všetkého zla je milovanie peňazí." My môžeme v našej súvislosti doložiť: "Koreňom všetkého zla v ľudskom spoločenstve je, že si ľudia za svojich bohov vyberajú niečo iné než jedine Hospodina. Nie je náhoda, že v sume Božieho zákona sú spojené dve veci: Milovať Pána Boha a milovať blížneho. Kto skutočne celým srdcom miluje Pána Boha, ten má predpoklady na to, že bude aj blížneho milovať ako seba samého.
Nielen pre život v spoločenstve s blížnymi, ale aj pre samotného človeka to má nedozerné následky, ak si namiesto Hospodina zvolí niečo iné alebo niekoho iného ako svojho boha. Človek si síce môže myslieť, že pri odmietnutí Hospodina ako svojho Boha dosiahne vyšší stupeň slobody a šťastia. Ale proroci a apoštolovia, ktorí na človeka pozerali prenikavým pohľadom, videli, že s odmietnutím viery v Hospodina ide ruka v ruke nebezpečný mravný úpadok. Hovorí o tom náš text: "Ale ľud môj neposlúchal môj hlas a Izrael mi nebol povoľný. Preto som ich vydal zatvrdilosti ich srdca, aby chodili podľa vlastných rád." Na túto súvislosť podrobne poukazuje apoštol Pavel v prvej kapitole Listu Rímskym. Tam najprv vykreslil odpadnutie od Hospodina, odmietnutie, ignorovanie Hospodina, a potom opísal zdrvujúci mravný úpadok, ktorý pochádza z tohto odpadnutia.
Text z prečítaného žalmu je výzvou, aby sa izraelský ľud vrátil k uctievaniu jediného pravého Boha, Hospodina. Plnú platnosť si tento žalm zachováva aj pre nás. Volá nás totiž preč od rozličných bohov, ktorých sme svojvoľne postavili na prvé miesto vo svojom živote, volá nás k viere a uctievaniu Hospodina celým srdcom, celou dušou, celou mysľou, celou silou.
Rozhodnutie v živote možno robiť nie iba raz. Keď zistíme, že naše rozhodnutie bolo nesprávne, treba sa rozhodovať znova. Tak to platí predovšetkým v tejto veci, v rozhodovaní, kto a čo bude bohom nášho života. Najkrajšia, jedine správna je Jozuova odpoveď: "Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi."
S tým musí byť spojená úplná poslušnosť Pánu Bohu, ako hovorí náš žalm: "Kiež by ma ľud môj poslúchal, kiež by Izrael chodil po mojich cestách." Ktokoľvek sa rozhodne, že bude veriť v Hospodina ako svojho Boha, kto toto rozhodnutie do dôsledkov uskutoční, ten veľmi prispeje k zmiereniu medzi ľuďmi, k dosiahnutiu pokoja v ľudskom spoločenstve. Lebo v tom momente, keď človek naozaj začne veriť v Hospodina, začne novými očami pozerať na svojich blížnych, či už v úzkom kruhu vlastnej rodiny, či v širšom okruhu spolupracovníkov, susedov, známych. Čím viac ľudí bude skutočne, nefalšovane, dôsledne veriť v Pána Boha, tým viac lásky, porozumenia, pokoja bude medzi ľuďmi. Od každého z nás sa žiada, aby prispel takýmto vkladom k budovaniu pekného spolužitia medzi ľuďmi.
A aj pre samotného človeka má viera v Hospodina mimoriadny význam. Lebo taký človek nadobudne istotu, pokoj a pocit mimoriadne hlbokého šťastia a radosti. Treba nám objaviť a každý deň znova objavovať, že život s vierou v Hospodina je šťastný, vnútorne plný život a že my všetci sme k takémuto životu pozvaní.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
