3. nedeľa po Zjavení, Rímskym 12, 15 - 21
Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi! Buďte vospolok jednomyseľní, nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených; nebuďte múdri len pre seba. Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; starajte sa o dobré pred všetkými ľuďmi. Ak je možné, nakoľko je na vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi. Nepomstite sa, milovaní, ale ponechajte to hnevu (Božiemu) - lebo je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím; hovorí Pán. Naopak: ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho; ak je smädný, napoj ho; lebo keď tak urobíš, žeravé uhlie zhrnieš mu na hlavu. Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom! (Rímskym 12, 15 - 21)
Prečítali sme niekoľko zásadných smerníc pre formovanie života v spoločenstve. Napísané sú v liste adresovanom cirkevnému zboru v Ríme, takže sa tieto vety týkajú predovšetkým formovania zborového života. Ale ich platnosť sa neobmedzuje iba na cirkevný zbor. Cirkevný zbor je spoločenstvo, kde predovšetkým sa treba učiť žiť v peknej harmónii a svornosti. V živote cirkevného zboru má byť vidno, akú novú, formujúcu silu má evanjelium Pána Ježiša Krista.
Rímsky cirkevný zbor zrejme nebol vo všetkom na takej úrovni, ako by to zodpovedalo veľkému obdarovaniu, ktoré im priniesol Ježiš Kristus. Existovali určité napätia, sváry, nedorozumenia. Podobné problémy mali aj iné cirkevné zbory, čo vidíme z iných apoštolových listov. Podobné problémy, ako veľmi dobre vieme, majú cirkevné zbory i v dnešnej dobe. Ideálne by bolo, keby život cirkevných zborov bol na takej úrovni, žeby sa svet mohol učiť harmonickému spolužitiu práve zo života cirkevných zborov. Pri takejto vete sa trpko usmejeme, keď si uvedomíme, ako sme ďaleko od tohto ideálu. Svet ovplyvňuje nás a malo by to byť tak, žeby sme my mali ovplyvňovať svet. Preto si prečítané slová zachovávajú i dnes platnosť v plnom rozsahu.
I keď sme ďaleko od ideálu, musíme si ho vykresliť. Ideálne by bolo, aby každý kresťan vedel kresťanské spôsoby správania, ktorým sa naučí v živote cirkevného zboru, vniesť do štruktúr sveta, v ktorých sa nachádza. Prečítané zásady by mali formovať život nielen v cirkevných, ale aj v necirkevných, sekulárnych spoločenstvách. Aj v tom je naša misijná povinnosť, že svojím kresťanským správaním by sme mali vnášať - aj bez mnohých slov - niečo z Kristovho ducha za hranice cirkvi. Treba k tomu uvedomená viera a hodný kus odvahy.
Prečítané vety vyznievajú ako príkazy, prikázania. Formulované sú rozkazovacím spôsobom. Všimnime si, že tieto príkazy sa nachádzajú až v dvanástej kapitole Listu Rímskym. Je to náhoda, alebo je v tom nejaký zámer? Je v tom zámer, a to jasne spoznateľný. V prvej časti Listu Rímskym vykreslil apoštol Božie veľkolepé spasiteľné podujatie, a to záchranu, ospravedlnenie, ktoré nám Pán Boh daroval prostredníctvom svojho Syna Pána Ježiša Krista. Daroval nám to napriek nášmu hriechu, ktorý je podrobne vykreslený v prvých troch kapitolách. Daroval nám odpustenie, ospravedlnenie, hoci sme boli neschopní na dobré, hoci sme boli hriešnici a Boží nepriatelia. Tento Boží dar prekvapivého, paradoxného odpustenia je vykreslený v Liste Rímskym veľmi dôkladne a podrobne. Až potom, keď je človeku všetko toto dané, keď Pán Boh človeka prijíma, akceptuje, hoci je neakceptovateľný, až potom prichádzajú na rad napomenutia, príkazy. Opačné poradie nie je možné. Pán Boh daruje človeku najprv predpoklady, aby sa mohol stať novou bytosťou, a potom mu ukazuje, čo dobré, pekné, pozitívne sa má v živote človeka na tomto základe objaviť, čo sa musí zmeniť. Takto to robil Pán Ježiš, keď sa stretával s ľuďmi a pomáhal im k novému životu. Takto to robil apoštol vo svojej priamej pastorálnej činnosti aj vo svojej korešpondenčno-pastorálnej činnosti. Keď Pán Boh od nás žiada, vždy nám najprv On niečo dáva, a to niečo také, čo nám umožňuje plniť jeho požiadavky.
Stručne si všimneme prečítané vety, ktoré sa majú stať aj pre nás pravidlami nášho správania predovšetkým v cirkevnom zbore, a potom aj v ostatných spoločenstvách, v ktorých žijeme, pracujeme, pohybujeme sa, teda v rodine, na pracovisku a inde.
"Buďte vospolok jednomyseľní." Tu sa nežiada myšlienková uniformita, aby všetci členovia zboru mysleli do posledných podrobností rovnako. To by bol jednak nedosiahnuteľný cieľ a okrem toho sám apoštol, keď hovorí o duchovných daroch, prízvukuje, že Duch Svätý rozdeľuje duchovné dary každému ako chce, ktoré však všetky majú slúžiť jednému cieľu: budovaniu živého, pekného spoločenstva. Jednomyseľnosť neznamená teda uniformitu, predsa však jej obsahom je niečo spoločné, a to niečo dôležité. Požiadavka jednomyseľnosti znamená, aby všetci členovia cirkevného zboru boli vo svojom myslení orientovaní jedným spoločným smerom. Konkrétne ide o to, aby všetci veľmi vážne rátali s Pánom Bohom ako Otcom všetkých, ktorý je, ktorý sa o nás stará a ktorý chce, aby z nás vyrástli poriadne Božie deti. Jednomyseľnosť znamená, aby sme všetci boli v myšlienkach orientovaní na Pána Ježiša Krista, aby sme sa radovali zo spasenia, ktoré pre nás získal, aby sme mu za to ďakovali, aby sme sa riadili podľa jeho vzoru, aby sme túžili po spoločenstve s ním a žili v tomto spoločenstve. Jednomyseľnosť znamená spoločnú orientovanosť na večnosť, na večný život ako konečný cieľ našej životnej cesty. Toto znamená byť jednomyseľnými, a to pri všetkej pestrosti duchovných darov. Takto chápaná jednomyseľnosť je predpokladom svornosti, harmónie v spoločenstve. Pri takto chápanej jednomyseľnosti sa objaví súlad, harmónia, svornosť celkom spontánne, sama od seba.
Čím viac jednomyseľnosti, rovnakej myšlienkovej orientácie, bude v spoločenstve, tým ľahšie sa dá uskutočňovať požiadavka: "Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi." Radovať sa s radujúcimi, plakať s plačúcimi znamená, že sa treba vedieť radovať z úspechov druhého, akoby to boli naše vlastné úspechy, a pociťovať zármutok, keď do života druhého vstúpi nejaká smutná udalosť. Ľútosť s tými, ktorým sa prihodilo niečo nepríjemné a ťažké, to sa objaví v čistom srdci celkom samo od seba. Niekedy sa stáva, že pri správe o nejakom neúspechu alebo nehode, utrpení, navštívení, objaví sa v srdci tých, ktorí sa o tom dozvedia, aj trocha škodoradosti. Musíme povedať, že to je už určitá zvrátenosť. Ale vo väčšine prípadov nás zarmúti, keď sa dozvieme o bolesti druhého človeka. Takže dokážeme plakať s plačúcimi. Ale pri úspechoch druhého - nech už ide o najrozličnejšie veci, sa často objavuje v srdci tých, ktorí sa o tom dozvedia, určitá závisť. Niekedy na kratučký, niekedy na dlhší čas. My by sme sa však mali radovať, keď sa druhému podarí dosiahnuť úspech, pravda, keď to dosiahne čistými, poctivými prostriedkami a cestami. To znamená radovať sa s radujúcimi. Aj škodoradosť aj závisť znamenajú ohrozenie spoločenstva. Apoštol poznal - aj v spoločenstvách cirkevných zborov, v ktorých pôsobil - tieto dva škodlivé, neproduktívne, kontraproduktívne postoje. Preto vyslovil napomenutie: "Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi." Škodoradosť a závisť - sú veci, ktoré sa odohrávajú najprv v našom myšlienkovom a citovom svete. Preto tam sa musí začať náprava. Treba na to využiť mnohé výroky Písma svätého, ktoré obsahujú tieto a im príbuzné napomenutia. Treba na to využiť modlitbu. Lebo práve v modlitbe dávame príležitosť Pánu Bohu, aby pracoval na našom srdci, aby ho čistil od nepekných vecí a napĺňal ho novým obsahom. Modlitba ako príprava na život v spoločenstve sa týka aj čistoty nášho vlastného srdca, ale aj mnohých iných stránok života v spoločenstve.
Veľkým ohrozením súladu v spoločenstve je pýcha a namyslenosť. Tak to bolo v apoštolovej dobe, tak je to aj dnes. Na túto tému napísal apoštol závažné slová: "Nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených; nebuďte múdri len pre seba." Namyslený človek sa obyčajne porovnáva s druhými a má dojem, že ich prevyšuje. V podobenstve o farizejovi a publikánovi vykreslil Pán Ježiš takýto typ jedinečným spôsobom. Smutný je pohľad na namysleného, na seba sústredeného človeka už v sekulárnej oblasti. Nekonečne smutný je pohľad na namysleného, pyšného, na seba sústredeného človeka v náboženskej oblasti. Lebo viera v Pána Boha má človeka práve oslobodzovať od tohto primitívneho postoja, a človek dokáže práve to, čo mu má byť sväté, diabolsky zneužiť na primitívne pestovanie kultu vlastnej osoby. Na adresu tých, ktorí zneužívali náboženstvo na pestovanie kultu vlastnej osoby, povedal Pán Ježiš veľmi ostré, kritické slová. A keďže pýcha a namyslenosť v náboženskej oblasti existuje aj dnes, mali by sme Ježišovu kritiku vztiahnuť aj na seba a uvedomiť si, že Pán Ježiš chce aj nás oslobodiť od tejto nebezpečnej choroby života v spoločenstve.
Apoštol ďalej dôrazne pripomína, že sa v osobnom živote treba vzdať pomsty. Pokiaľ ide o organizovanú spoločnosť, tá musí mať prostriedky na brzdenie, zabraňovanie, trestanie zločinnosti, inak by nastal totálny ničivý chaos. Apoštol na túto tému hovorí hneď v nasledujúcej, trinástej kapitole. Ale v našom texte ide o osobnú, individuálnu pomstu. Pred touto pomstou apoštol varuje a tejto záležitosti venuje najviac pozornosti: "Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; starajte sa o dobré pred všetkými ľuďmi. Ak je možné, nakoľko je na vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi. Nepomstite sa, milovaní, ale ponechajte to hnevu (Božiemu) - lebo je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím; hovorí Pán. Naopak: ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho; ak je smädný, napoj ho; lebo keď tak urobíš, žeravé uhlie zhrnieš mu na hlavu." Apoštol venuje tejto veci toľko pozornosti preto, lebo vie, že to patrí medzi najťažšie požiadavky. Keď nám niekto urobí niečo zlé, najmä ak ide o zámerné alebo zlomyseľné zlo, zmocňuje sa nás hnev a radi by sme takému človeku odplatili. To je spravidla prvá citová reakcia na krivdu, ktorá sa nám stane. Táto reakcia sa nazýva pomstychtivosť. Poznáme ju všetci. Ale zo všetkých strán Novej zmluvy ozýva sa výzva, že sa treba vzdať pomsty. Prosbu o odpustenie od Pána Boha spojil Pán Ježiš v Modlitbe Pánovej s ochotou odpustiť ľuďom. V podobenstve o nemilosrdnom sluhovi vyjadril myšlienku: Človeče, ty žiješ z Božieho odpustenia. Uvedom si, že sa aj od teba žiada odpustenie. Pán Boh nám neodpláca zlým za zlé, a tak dáva aj nám možnosť a povinnosť správať sa podobne. Božie správanie a konanie voči nám je paradoxné, aj naše správanie a konanie má byť podobne paradoxné. V našom texte zdôrazňuje apoštol, že kto berie pomstu do vlastných rúk, ten zasahuje do kompetencie, ktorá je vyhradená Pánu Bohu, a to je vždy nebezpečné. Aj posledné slová textu nám treba čítať v tejto súvislosti: "Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!" To znamená, že kto siaha k pomste, dal sa premôcť zlu. Text sa dá interpretovať aj tak, že kto siaha k pomste, ten sa dal premôcť tomu Zlému, diablovi. Mahatma Gandhi povedal: "Slaboch nedokáže odpustiť. Odpúšťanie je vlastnosť silného." Pomstou nezastavíme prúd zla, len pridáme k nemu ďalší článok. Apoštol ide až tak ďaleko, že odporúča urobiť niečo dobré pre toho, kto nám spôsobil krivdu. Láska je jediný protijed proti zlu, nenávisti, nepriateľstvu. Mohli by sme povedať, že je to vyššia škola odpúšťania. V Kázni na vrchu žiada Ježiš to isté. Nám sa môže zdať, že tieto požiadavky sú nereálne, utopické. Ale uvedomiť si treba, že v skutočnosti pochádzajú z omnoho hlbšieho poznania a pochopenia života, než je to naše. Preto si zaslúžia, aby sme o nich vážne premýšľali. Je to téma na pokračovanie.
I keď tieto požiadavky Božieho slova nie sú ľahké, pripomíname si ešte raz: Pán Boh žiada od nás len to, na čo nám vopred dal bohaté predpoklady. Čím viac si tieto požiadavky osvojíme a budeme realizovať, tým lepšie pochopíme ich zmysluplnosť.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
