Marek 2, 18 - 19
Jánovi učeníci a farizeji sa postievali. I prišli (niektorí) a povedali Mu: Prečo sa postia Jánovi učeníci a učeníci farizejov, ale Tvoji učeníci sa nepostia? Ježiš im riekol: Či sa ženíchovi družbovia môžu postiť, dokiaľ je ženích s nimi? Pokým majú ženícha so sebou, nemôžu sa postiť. Ale prídu dni, keď im ženích bude odňatý, v ten deň sa budú postiť. (Marek 2, 18 - 19)
Na pochopenie tohto textu nám treba poznať aspoň niekoľko informácií o židovských pôstnych predpisoch a zvyklostiach v Ježišovej dobe. Postiť sa znamenalo zdržiavať sa stravy a iných vecí, ktoré človek vníma ako príjemné. Pri krátkodobom pôste šlo obyčajne o úplné zdržanie sa pokrmu, pri dlhodobom pôste o zdržiavanie sa určitých pokrmov.
Židia rozlišovali povinný pôst a dobrovoľný pôst. Pôst bol pre všetkých povinnosťou vo veľký deň zmierenia, potom v dňoch smútku, napr. pri spomienke na zničenie chrámu začiatkom 6. storočia pred Kristom, ďalej v dobe všeobecného ohrozenia: suchota, kobylky, vojna a podobne. Okrem toho existoval dobrovoľný pôst, ktorý si ukladali určité náboženské kruhy, ako napríklad Krstiteľovi učeníci a farizeji. V podobenstve o farizejovi a publikánovi sa dozvedáme, že sa farizeji - v zmysle dobrovoľného pôstu - postili dva dni do týždňa.
Ježiš vytvoril okolo seba kruh nasledovníkov. Ľudia čakali ako samozrejmosť, že aj Ježiš bude viesť spoločenstvo, ktoré sa utvorilo okolo neho, k podobnému dobrovoľnému pôstu. Pokladali to za samozrejmú vec. S prekvapením a pohoršením konštatovali, že Ježiš to nerobí. Ježišovi predkladajú aj príslušnú otázku, ktorá je zároveň výčitkou. Ježiš na túto výčitku odpovedá.
Myšlienky o význame a účinkoch pôstu, ktoré sa nachádzajú v Starej zmluve a v židovstve Ježišovej doby, boli pomerne pestré. Bolo by celkom zaujímavé oboznámiť sa s nimi. Teraz nebudeme hovoriť o nich podrobne. Spomenieme aspoň jeden charakteristický znak, ktorý nám pomôže pochopiť prečítaný text. Pôst sa pokladal okrem iného za prejav smútku, aj veľkého smútku. Ale zároveň nám treba vedieť, že bolo zakázané postiť sa v deň šabbatu a vo väčšine sviatočných dní. Lebo to boli dni radosti, a pôstom nemala byť radosť narušená.
Na tomto pozadí vtedajších názorov o pôste nám treba rozumieť Ježišove slová, ktoré sme čítali. "Či sa ženíchovi družbovia môžu postiť, dokiaľ je ženích s nimi? Pokým majú ženícha so sebou, nemôžu sa postiť. Ale prídu dni, keď im ženích bude odňatý, v ten deň sa budú postiť." Svadba je obraz kráľovstva Božieho. Podobenstvo o svadbe kráľovského syna chápe Ježiš ako podobenstvo o kráľovstve nebeskom. Ježišove slová, že ženích je spolu so svojimi družbami, hovoria zrejme o tom, že Ježiš je v prítomnosti svojich učeníkov. Nejde len o jeho statickú prítomnosť, ale o konajúcu prítomnosť. Definitívny príchod nebeského kráľovstva je síce vecou eschatologickej budúcnosti, ale základy kráľovstva sa kladú už v Ježišovej prítomnosti. Keď Ježiš povedal: "Kráľovstvo Božie je medzi vami", myslel zrejme na seba a na všetko, čo konal. Po uzdravení posadnutého slepého a nemého človeka povedal Ježiš: "Ak ja Duchom Božím vyháňam démonov, tak celkom iste prišlo k vám kráľovstvo Božie." V evanjeliách je viac náznakov, ktoré hovoria, že svoje pomáhajúce, zachraňujúce, odpúšťajúce činy chápal Ježiš ako jednotlivé akty realizujúceho sa kráľovstva Božieho. I keď ide o jednotlivé izolované udalosti, tak predsa podľa Ježišovho chápania nejde o maličkosť, ale o vrcholné Božie konanie.
Jednotlivé prejavy realizovania kráľovstva Božieho sú v evanjeliách spojené s radosťou. Predovšetkým si treba všimnúť Ježišovu radosť, ba priamo veselosť, ktorá je v evanjeliách vyjadrená jedinečným spôsobom: "Vtedy rozveselil sa Ježiš v Duchu Svätom a riekol: Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám. Áno, Otče, tak sa Ti ľúbilo" (Lk 10,21). Nielen Ježiš, ale aj ľudia, ktorých sa nejako dotkne prítomnosť kráľovstva Božieho, prejavujú spontánnu radosť. O radosti z nájdenia kráľovstva Božieho hovorí Ježiš v podobenstve: "Podobné je kráľovstvo nebeské pokladu skrytému na poli, ktorý človek našiel a skryl; od radosti nad ním ide, predá, čo má, a kúpi to pole." Ten človek sa veľmi potešil zo svojho nálezu. Zmocnila sa ho veľká radosť, ktorá ho okamžite začína motivovať a dáva mu silu vzdať sa mnohých vecí v prospech kráľovstva Božieho. Zacheus zostupuje rýchlo zo stromu a prijíma Ježiša s radosťou. Aj u neho sa radosť stáva motivujúcou silou k novým, prekvapivým činom. Všetci, ktorí v Ježišovej dobe, v Ježišovej prítomnosti prežívali spoločenstvo s ním a mali účasť na tom novom, čo on priniesol, boli naplnení radosťou.
Táto ich radosť bola taká veľká, že prejavy smútku prostredníctvom pôstu by neboli v tejto situácii primeranou reakciou. Pripomeňme si, že v deň šabbatu sa židia nesmeli postiť. Môžeme takmer povedať, že svoje pôsobenie a prijatie svojho posolstva chápal Ježiš ako veľký sviatok, ako svadobnú hostinu. Keď si toto všetko uvedomíme, pochopíme lepšie, čo je obsahom Ježišovej odpovede na otázku postenia či nepostenia: "Či sa ženíchovi družbovia môžu postiť, dokiaľ je ženích s nimi? Pokým majú ženícha so sebou, nemôžu sa postiť." Všimnime si túto silnú formuláciu: Nehovorí azda len, žeby za danej situácie nebolo vhodné postiť sa, ale hovorí veľmi dôrazne, že je to priamo nemožné. Taká veľká, silná, nenaštrbená má byť radosť z Ježišovej blízkosti, zo spoločenstva s Ježišom. Uvedomme si, že to má byť nie vynútená, nie hraná, ale spontánna radosť, ktorá sama od seba vyrastá z Ježišovej blízkosti, a zo všetkých, hoci len zlomkovitých prejavov Božieho kráľovstva na zemi.
Ježiš však predpokladá v budúcnosti aj inú situáciu: "Ale prídu dni, keď im ženích bude odňatý, v ten deň sa budú postiť." Tieto slová nám priamo pripomínajú príbeh Ježišovho utrpenia, ktoré on sám niekoľkokrát predpovedal. Udalosti Veľkého piatku - to bol šok pre učeníkov. Ženích im bol odňatý tým najbrutálnejším spôsobom. Namiesto veľkej radosti prišiel veľký smútok. V takýchto situáciách sa k pôstu takmer ani netreba nútiť. Táto hrozná situácia trvala len niekoľko dní. Potom prišlo nové, rovnako nečakané prekvapenie. Tento raz prekrásne prekvapenie vzkriesenia, nového života. Ale potom zas nasledovalo nové odlúčenie. Učeníci pozerajú nostalgicky za odchádzajúcim Pánom. Krátka zmienka v Skutkoch nám umožňuje aspoň trocha vžiť sa do ich vnútorného rozpoloženia: "A ako tak uprene hľadeli do neba, keď odchádzal, ajhľa, dvaja mužovia v bielom rúchu postavili sa vedľa nich hovoriac: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba." Pán im bol opäť odňatý - tento raz iným spôsobom a na dlhý čas. Bude to nielen čas bez fyzickej prítomnosti Pánovej, ale aj čas, v ktorom oni sami budú znášať rozličné utrpenia. To je podľa Ježišových slov doba, v ktorej bude mať svoje miesto a význam aj pôst.
Aký je význam pôstu v tejto situácii? Nehovoríme už len o situácii Ježišových učeníkov, ale aj o situácii dnešných jeho nasledovníkov. Nebude to zrejme mechanický alebo dokonca záslužnícky skutok. Môže mať zmysel len vtedy, keď je s ním spojené primerané vnútorné vedomie a cítenie. - Môže byť prejavom prežívania toho, že nám chýba Ježišova bezprostredná prítomnosť. Máme síce jeho prísľub: "Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta." To mal aj taký apoštol Pavel, keď napísal: "Žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus." Ale aj pri takomto intenzívnom spoločenstve s Kristom túžil po definitívnom spoločenstve s ním, čo vyjadril slovami: "Túžim už umrieť a byť s Kristom." - Pôst môže byť prejavom toho, že tento život a tento svet nepokladáme za svoj definitívny pobyt, ale túžime po svojom definitívnom domove. Odrieknutím si určitých vecí sa cvičíme v takomto postoji vnútorného odstupu od lákavých vecí tohto sveta. Pôst môže byť prejavom toho, že túžime po definitívnom príchode kráľovstva Božieho, ako sa o to modlíme v prvých troch prosbách Modlitby Pánovej. - Pôst môže byť cvičením sa vo vnútornej slobode, aby si naše srdce nepripútali veci tohto sveta, ale aby sme Božie dary prijímali ako slobodné Božie deti. - Pôst môže byť vyjadrením toho, že sme ochotní znášať pre vernosť svojmu Pánovi aj rozličné nepríjemnosti a utrpenia. - Pôst môže byť prejavom toho, že sme ochotní vzdať sa určitých vecí vlastnej potreby, solidarizovať sa s tými, ktorí sa majú horšie ako my a pomôcť takýmito vecami, ktorých sa zriekneme, tým, ktorí naliehavo potrebujú našu pomoc. - Všetky prejavy pôstu a odriekania sa majú byť orientované na opätovné stretnutie s Pánom Ježišom Kristom, keď nám - povedané obraznou rečou nášho textu - Ženích bude opäť vrátený. Pôst má byť teda chápaný a stvárňovaný ako ustavičná orientácia na večnú budúcnosť, ustavičná orientácia na Pána Ježiša Krista.
Ale ani na obdobia slávnostnej radosti nesmieme zabúdať. Tá slávnostná radosť, o ktorej hovorí Pán Ježiš, nesmie chýbať v našom živote. Veď aj v tomto časnom živote nám býva dopriata radosť zo živého Ježiša Krista, ktorý dnes žije a dnes je Pánom neba i zeme. Aj v tomto časnom živote môžeme vidieť určité prejavy realizujúceho sa kráľovstva Božieho, hoci majú len zlomkovitý charakter. My sami sa môžeme a máme usilovať o to, aby sa aj v našom prostredí uplatňovalo čím viac z budúceho kráľovstva Božieho. To všetko má v nás vzbudzovať veľkú radosť, ktorá má byť stálou charakteristikou kresťanského života: "Radujte sa v Pánovi vždy, opakujem: radujte sa." Takáto intenzívna radosť z Pána Boha, z Pána Ježiša Krista a zároveň vážne uvedomenie si toho, že nie sme ešte pri cieli, a stále orientovanie svojho života na konečný cieľ - to môže dať správne proporcie nášmu životu a naučiť nás tešiť sa na jeho vyvrcholenie vo večnosti.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
