1. nedeľa po Zjavení, Matúš 11, 25 - 30
V ten istý čas riekol Ježiš: Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám; áno, Otče, lebo tak sa Ti páčilo. Všetko mi odovzdal môj Otec, a nikto nepozná Syna, len Otec, ani Otca nikto nepozná, len Syn a komu by Syn chcel zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké! (Matúš 11, 25 - 30)
Keď Pán Ježiš povedal tieto slová, mal už určité skúsenosti s tým, ako ľudia prijímali jeho posolstvo. Stretával sa s takými, ktorí jeho posolstvo prijali s radosťou a vďačnosťou. Stretával sa s inými, ktorí ho odmietali. Tieto skúsenosti vyjadril napríklad v podobenstve o rozsievačovi a štvorakej pôde.
S nepochopením a odmietaním sa stretal najmä u vtedajších profesionálnych teológov, ktorí sú v evanjeliách označovaní ako zákonníci, rabíni, ďalej u sadukajov, ktorí ho odmietali z vieroučných dôvodov ako aj preto, lebo sa báli politických dôsledkov, ku ktorým by mohlo viesť jeho učenie. Rovnako ostro ho kritizovala a odmietala skupina farizejov. Farizeji - to bolo laické hnutie ľudí, ktorí veľmi dôrazne nástojili na podrobnom plnení aj tých najmenších príkazov Mojžišovho zákona. Všetci títo ľudia sa cítili skoro dotknutí tým, že Ježiš z Nazareta, ktorý pôsobil ako putovný kazateľ, sa odváži prísť s iným ponímaním zákona a Božej vôle, než k akému sa dopracovali oni, znalci, profesionáli, horliví náboženskí virtuózi. Ich nezdravé sebavedomie, namyslenosť na vlastnú múdrosť, stalo sa im prekážkou na ceste k pochopeniu a prijatiu toho, čo Ježiš hovoril.
Týchto ľudí mal Ježiš zrejme na mysli, keď povedal slová, ktoré sme čítali v texte: "Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám; áno, Otče, lebo tak sa Ti páčilo." "Múdri a rozumní" - to je tu označenie ľudí, ktorí samých seba pokladajú za múdrych a rozumných, a vo svojej namyslenosti sa povyšujú nad druhých. Pýcha a namyslenosť na vlastnú údajnú múdrosť a rozumnosť je veľkou prekážkou na ceste k plnému a správnemu pochopeniu veľkých Božích právd. Pýcha a namyslenosť je nebezpečný sebaklam: Na adresu ľudí tohto typu povedal Ježiš ostré slová: "Vy sa robíte spravodlivými pred ľuďmi, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je vysoké ľuďom, je ohavnosť pred Bohom" (Lk 16,15).
Pán Ježiš mal okrem týchto zlých skúseností s prijímaním svojej zvesti aj dobré skúsenosti, ktoré ho tešili. Jeho posolstvo prijímali učeníci, ktorých si povolal za stálych sprievodcov, aby ho nasledovali, aby prevzali čím viac z jeho slov a šírili ich ďalej, aby si osvojili jeho životné spôsoby a aj svojím životom reprezentovali učenie svojho Majstra. Jeho učeníci pochádzali z najjednoduchších vrstiev vtedajšej spoločnosti. Ježišovo posolstvo prijímali ďalej práve tí, ktorými tí takzvaní múdri a rozumní opovrhovali. Prijímali ho hriešnici, ktorí sa pod vplyvom jeho lásky stávali novými ľuďmi. Toto sú tí, ktorých Ježiš označuje "nemlúvňatami", ktorým nebeský Otec zjavil a dal schopnosť prijať Ježišovo posolstvo o Božej tvorivej láske. Oni sú tou dobrou pôdou z podobenstva, na ktorej zo zasiateho semena vyrástla bohatá úroda.
V Evanjeliu podľa Lukáša (10,21) je na začiatku nášho kázňového textu ešte jedna veta: "Vtedy rozveselil sa Ježiš v Duchu Svätom a riekol: Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme " To sú pozoruhodné a celkom ojedinelé slová. Ježiš sa rozveselil, Ježiš bol veselý. Šlo nie o veselosť každodenného typu, na akú sme zvyknutí, ale o veselosť takpovediac nebeskú. Evanjelista to vyjadruje veľmi jasne: Ježiš sa rozveselil v Duchu Svätom. Čo ho tak rozveselilo? Rozveselilo ho poznanie, ktoré získal pri úvahe o tom, kto odmieta a kto prijíma jeho posolstvo. Uvedomil si, že jeho nebeský Otec postupuje veľmi prekvapivými, paradoxnými metódami. Vo svete sa tí, ktorí sa pokladajú za múdrych a rozumných, povyšujú nad jednoduchých ľudí. Myslia si, že oni majú všetko poznanie a že jednoduchí ľudia nevedia nič. Pán Boh to vidí celkom inak a postupuje celkom obrátene. Necháva pyšných a namyslených, aby si sami zatvorili cestu k pochopeniu Božieho zjavenia. Tým jednoduchým, ktorí sú pokorní, keďže si uvedomujú, ako veľmi potrebujú Božiu milosť a pomoc, tým otvára cestu na pochopenie a prijatie veľkého posolstva svojej tvorivej lásky. Toto paradoxné Božie konanie objavil aj apoštol, keď v Prvom liste Korintským (1Kor 1,27) napísal: "Čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil." Ježiš sa nielen rozveselil pri poznaní tohto Božieho paradoxu, ale on vo svojej veselosti chváli túto paradoxnú, prekvapivú múdrosť Božiu, lebo sa s ňou v plnom rozsahu stotožňuje.
Dnes tento Boží paradox platí v plnom rozsahu. Kto k slovu Božiemu, kto k Ježišovmu posolstvu a k celému Ježišovmu životu pristupuje s pyšným, nadradeným sebavedomím, kto pomocou rozličných módnych teórií, ktoré dnes vzbudzujú senzáciu u neinformovaných, chce devalvovať, relativizovať, znehodnotiť význam Ježišovho posolstva a jeho života, ten nebude mať z neho nijaký úžitok. Ale kto svojím čistým, jednoduchým srdcom cíti a verí, že v Ježišovi má svojho osobného Spasiteľa, kto sa z Ježiša raduje nevýslovnou radosťou, kto vie vycítiť hĺbku a pravdivosť a bohatý obsah Ježišovho posolstva, ten z jeho evanjelia získava pre svoj život požehnanie, pokoj, svetlo, radosť, lásku. Poznáme Ježišovo blahoslavenstvo: "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia." Môžeme ho obmeniť a povedať: Len tí, ktorí k Ježišovi pristupujú s čistým srdcom, pochopia jeho evanjelium a prijmú ho. Dnes majú plný zvuk a zachovávajú si plnú aktuálnosť Ježišove slová: "Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám; áno, Otče, lebo tak sa Ti páčilo."
K ľuďom s čistým srdcom obracia sa Ježiš s krásnym spasiteľským pozvaním: "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!"
Kto sú tí ľudia, čo sa namáhajú a sú preťažení? V Ježišovej dobe to boli ľudia, ktorých zákonníci zavalili stovkami, ba tisíckami podrobných zákonných predpisov, ktoré si nebolo možné zapamätať, a tak ani dodržať do všetkých podrobností. Bolo to bremeno, ktoré nedodržiavali ani sami zákonodarcovia. Akú úľavu tu prináša Ježiš? Zhŕňa Boží zákon do niekoľkých prikázaní, ktoré umožňujú človeku žiť podľa Božej vôle. Okrem desiatich Božích prikázaní vysoko vyzdvihuje známu sumu zákona: Milovať Pána Boha celou bytosťou, milovať blížneho ako seba. Dáva takzvané zlaté pravidlo: "Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy." V Kázni na vrchu vysvetľuje hlboký zmysel Božích prikázaní. Z týchto jeho zásadných slov si každý môže odvodiť, ako sa má v jednotlivých situáciách rozhodnúť. Aj nám dáva tieto dôležité zásady etického správania a čaká od nás, že budeme vedieť a budeme ochotní formovať podľa nich svoj život, a to nie z donútenia, nie zo strachu pred trestom, ale preto, že vieme, že jedine tento spôsob života je primeraný naše ľudskej podstate.
Ale tie krásne pozývajúce Spasiteľove slová sú formulované tak, že sa nimi môže cítiť oslovený každý trpiaci, každý, kto znáša akékoľvek bremená. Kto boli v jeho dobe okrem už spomenutých, tí preťažení ľudia, ľudia pod bremenom? Boli to ľudia chorí, ktorí prichádzali a boli prinášaní k Ježišovi. Potom tí, ktorým trpel niekto blízky a ktorí spolu niesli bremeno jeho utrpenia. Vieme predsa z vlastnej skúsenosti, aké je to bremeno, keď vidíme trpieť niekoho kto nám je blízky a my mu nemôžeme účinne pomôcť. Ďalej tí, ktorým zomrel milovaný človek, zanechajúc tak nenahraditeľnú prázdnotu v ich živote. Boli to ľudia, ktorí trpeli vnútornými konfliktami, ktorí stáli pred ťažkým rozhodnutím, a nevedeli, ako sa majú rozhodnúť. Pozvaní sú ľudia odsunutí verejnou mienkou za okraj takzvanej slušnej spoločnosti, ktorí vnútorne trpeli, že nie sú uznávaní. Medzi pozvaných patria aj ľudia, ktorí sa dopustili nejakého hrubého hriechu, a u ktorých sa hneď alebo po odstupe času objavil neodbytný pocit viny. Toto sú niektoré typy trpiacich ľudí, ktoré sa nám zreteľne rysujú pred očami pri čítaní evanjelií. Vidíme, že ide o problémy, ktoré dodnes nestratili nič na svojej aktuálnosti. Sú to bremená, ktoré my ľudia dodnes znášame.
Čo znamená také bremeno, pochopí najlepšie ten, kto sa v takej situácii nachádzal alebo nachádza. Kto momentálne netrpí, dokáže sa do situácie trpiaceho vcítiť len čiastočne. Pán Ježiš sa vedel dokonale vcítiť do vnútornej situácie trpiaceho človeka. Preto mohol evanjelista, citujúc prorocké slová, o ňom napísať, že on niesol naše bolesti a nemoci. Pretože Pán Ježiš vedel nielen z odstupu, ale vnútorne prežíval, čo cítia trpiaci, preto ich volal k sebe: "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie."
Aké odpočinutie dával a dodnes dáva trpiacim, preťaženým ľuďom, ktorí nesú nejaké bremeno? Keď uzdravil človeka dlho chorého, bola to okamžitá a zreteľná pomoc aj pre neho aj pre jeho blízkych, ktorí trpeli spolu s ním. Keď v niekoľkých málo prípadoch vrátil k životu tých, čo zomreli, tiež šlo o takú nápadnú, okamžitú pomoc. Keď hovoril o vzkriesení a večnom živote, a to tak, že ľudí o tom nielen informoval, ale vkladal im istotu večného života hlboko do srdca, šlo o menej nápadnú, ale predsa o veľmi účinnú pomoc. Lebo smrť pripúšťa rozličné interpretácie, čo vidíme aj z toho, že ľudia i dnešnej doby majú o nej rozličné predstavy. A ak sa objaví niekto kompetentný, o kom človek cíti: Tento hovorí, lebo má k tomu čo povedať, a ak povie: za smrťou nasleduje večnosť, nový život, tak je to nepochybne veľká pomoc pre každého, kto sa musel rozlúčiť s milovaným človekom.
Aj ľudia s pocitom viny, ktorých začalo a neprestávalo trápiť svedomie, nachádzali u Pána Ježiša úľavu od svojho bremena. On síce ich hriech nebagatelizoval. O deštruktívnych, škodlivých, ničivých účinkoch hriechu vedel lepšie ako ostatní učitelia zákona. Ale šlo mu o to, aby týmto ľuďom pomohol. Pomáhal im tak, že im dal odpustenie a že im dal silu k novému životu. Jeho slová odpustenia boli také účinné, že dokázali utíšiť búrku výčitiek svedomia a dávali silu zbaviť sa starých otrockých vášní a začať písať novú stránku života. Obe veci sú pekne spojené v jeho slovách, ktoré povedal hriešnej žene: "Ani ja ťa neodsudzujem; choď a odteraz už viac nehreš."
Ježišove krásne slová z dnešného textu - perla v evanjeliách - sú pozvaním aj pre nás. Ak budeme k nemu prichádzať s čistým srdcom, s pokorou a úprimnou túžbou, nájdeme pri ňom opravdivé odpočinutie.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
