Nový rok, Rímskym 8, 23 - 28
A nielen ono, ale aj my, ktorí máme prvotiny ducha, aj my vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme boli spasení. Ale nádej, ktorú vidíme (splnenú), nie je nádej. Veď čo niekto vidí, načo by sa tomu aj nádejal? Ale ak sa nádejame tomu, čo nevidíme, to trpezlivo očakávame. A tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným. A Ten, ktorý skúma srdcia, vie, čo má Duch na mysli, že sa totiž tak prihovára za svätých, ako Boh chce. A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro. (Rímskym 8, 23 - 28)
Vstupujeme do nového roku ako do neznámej, tajomnej oblasti. Nevieme, čo nás v ňom čaká v osobnom živote, v živote cirkvi, spoločnosti, sveta. Je pravda, že niečo do budúcnosti sa dá predpovedať na základe racionálnych prognóz, niečo vieme predpokladať na základe svojich skúseností a intuície. Ale predpovede sa plnia len čiastočne, v mnohých prípadoch nie sú spoľahlivé.
Okrem toho sa aj v tomto roku objaví mnoho rozličných vecí, s ktorými nerátame, ktoré nemôžeme predvídať. V dôsledku toho sa dostaneme do rozličných, a to aj ťažkých situácií, na ktoré sa nemôžeme vopred pripraviť, lebo ich nečakáme. Konkrétne prípravy na nečakané udalosti a situácie sa nedajú urobiť. Ale niečo zásadné, čo by nám pomohlo zvládnuť aj nečakané problémy, by sme mali mať v duchovnej železnej zásobe.
Je jeden postoj, ktorý by nás mal sprevádzať vo všetkých situáciách aj tohto roku, v situáciách očakávaných aj v situáciách celkom nečakaných. Tento postoj sa nazýva nádej, alebo, aby sme sa vyjadrili presnejšie, kresťanská nádej. Existujú rozličné typy nádeje. Nie každý z nich je vhodným sprievodcom pri stálom vstupovaní do budúcnosti. Niektoré typy nádeje sú vyslovene klamlivé, škodlivé a nebezpečné. Preto si treba jasne uvedomiť, čo sa má rozumieť pod kresťanskou nádejou. Odpoveď na túto otázku hľadáme v Biblii.
Nádej vo všeobecnom, sekulárnom zmysle je očakávanie, že sa uskutočnia rozličné túžby a ciele, ktoré majú svoje miesto v tomto časnom, obmedzenom svete. U rozličných ľudí to môžu byť tie najrozličnejšie túžby, dobré i zlé. Každý z nás dokáže uviesť mnoho príkladov takýchto nádejí. My tiež nosíme vo svojom srdci rozličné priania, túžby, usilujeme sa o ich realizovanie a dúfame, že aj v dôsledku priaznivých okolností sa uskutočnia.
Pri kresťanskej nádeji nejde o uskutočnenie hocijakých túžob a cieľov, ale o ciele, ktoré majú vyslovene kresťanský obsah. Okrem množstva cieľov a túžob v rámci pozemského života, ktoré si určujeme my sami, existuje konečný, hlavný cieľ nášho života, ktorý sa nachádza za hranicami nášho časného života a sveta.
Keby tento hlavný cieľ neexistoval, keby existovali len ciele v rámci tých niekoľkých desaťročí, ktoré tu žijeme, musel by sa náš život javiť ako existencia bez zmyslu. Ľudia, ktorí neveria v Pána Boha, chápu narodenie človeka ako náhodnú udalosť bez zmyslu a smrť človeka takisto ako náhodnú udalosť bez zmyslu. Potom aj to, čo je medzi týmito dvoma náhodami, teda celý život človeka, sa javí ako obsah bez zmyslu. Spomenutí ľudia - pokiaľ vedia, chcú a majú odvahu myslieť konzekventne - hovoria otvorene: Život človeka ako celok nemá nijaký zmysel, je bezzmyselný. Pri takomto myšlienkovom východisku sa nedá nájsť odpoveď na otázku, načo tu vlastne žijeme. Človek s takýmto životným názorom má síce ciele, ale len ciele v rámci tohto časného sveta. A má nádeje, ktoré sa vzťahujú iba na tieto obmedzené ciele. Ale tieto ciele a tieto nádeje sa pominú, keď sa skončí pozemský život človeka. Taký človek nepozná cieľ, ktorý by bol za hranicou tohto časného života, ktorý by mohol dať zmysel celému jeho životu, a na ktorý by mohol orientovať svoju najvyššiu nádej.
Pri otvorenom priznaní dôsledkov ateistického postoja, že život človeka je ako celok bezzmyselný, sa nemôžeme ubrániť otázke: A kdeže sa berie otázka o zmysle? Ako to, že táto otázka vôbec existuje? Veď by bolo možné predstaviť si, že človek si túto otázku vôbec nebude klásť. Ľudia, ktorí sa uspokoja so životom typu "zo dňa na deň", si ju naozaj ani nekladú. Ale napriek bezmyšlienkovitosti mnohých táto otázka existuje. Trápi filozofov, trápi mnohých jednoduchých ľudí. Kde sa vzala táto otázka? Zo stanoviska viery odpovedáme: Túto otázku nám vložil do srdca Stvoriteľ. Je to otázka, za ktorou sa skrýva - často nepoznaná, často popieraná - najvyššia túžba nášho života: túžba po Bohu.
Veriaci kresťan je presvedčený, že život človeka je zmysluplný že má zmysel aj tých niekoľko desaťročí života, ba že má zmysel aj smrť. Lebo konečný cieľ nášho jestvovania je za hranicou časného života, za hranicou smrti. Spolu s naším narodením stanovil tento cieľ náš Stvoriteľ. My sami môžeme vo viere tušiť, čo je týmto cieľom, ale do všetkých dôsledkov ho nepoznáme. I keď my tento cieľ v konečných dôsledkoch nepoznáme, Pán Boh ho veľmi dobre pozná. Nám stačí vedieť, že život, ktorý teraz prežívame, je príprava na večnosť. Hlavná kresťanská nádej sa vzťahuje na tento konečný cieľ.
Ako je to s tými nádejami, ktoré sa týkajú cieľov v rámci časného života? Rozhodujúcou je otázka, v akom vzťahu sú naše časné ciele ku konečnému cieľu, či sú s ním v súlade a ho podporujú, či mu protirečia a sú prekážkou na ceste k nemu. Len ciele, ktoré sú v súlade s najvyšším, konečným cieľom, ktoré mu neprotirečia a neprekážajú, môžeme zo stanoviska viery označiť za legitímne, dovolené. Dôležitou je aj otázka, akými metódami, akými prostriedkami chceme tie ciele dosiahnuť. Nemôžeme paušálne povedať, že cieľ automaticky posväcuje prostriedky. Nielen cieľ, ale aj prostriedky na dosiahnutie časných cieľov musia byť v súlade s naším najvyšším cieľom vo večnosti. Kresťanskou nádejou je iba tá nádej, ktorá vyhovuje týmto požiadavkám. Jeden charakteristický znak kresťanskej nádeje sa teda týka jej obsahu a prostriedkov.
Druhý charakteristický znak kresťanskej nádeje sa týka otázky, na čom zakladáme svoju nádej. V svetskej, sekulárnej oblasti mnohí ľudia zakladajú svoju nádej na náhode alebo na počte pravdepodobnosti. Kresťanská nádej sa zakladá na niečom celkom inom: na viere, dôvere v dobrého, mocného, múdreho, láskavého nebeského Otca. Kresťanská nádej má teda nanajvýš osobný ráz, lebo sa zakladá na viere v osobného Boha. To dáva kresťanskej nádeji osobitnú krásu a bohatý obsah. Kresťan, ktorý má nádej, ktorý dúfa, je presvedčený, že Pán Boh o ňom všetko vie, rovnako ako všetko vie o ostatných ľuďoch. Toto poznanie kresťanskej nádeje má pre veriaceho neopísateľne veľký význam. Kto vie, že je zapísaný v láskavom srdci nebeského Otca, že Boh pozná jeho radosti i jeho utrpenia a žiale, ten dokáže omnoho pokojnejšie znášať rozličné životné ťažkosti.
V tomto roku, ako vôbec v budúcnosti, do ktorej neprestajne vstupujeme, sa môžeme dostať do najrozličnejších situácií, radostných a ťažkých. Aj do situácií, v ktorých sa nám bude zdať, že tam už prestáva všetka nádej. Mali by sme si veľmi dobre zapamätať: Neexistuje situácia, v ktorej by sme si museli povedať: tu sa končí nádej. Taká situácia neexistuje. My síce môžeme mať taký dojem, ale ten vyplýva len z toho, že náš obzor je veľmi úzky, že naše zorné pole je veľmi obmedzené. Kresťanská nádej si v skutočnosti zachováva platnosť vo všetkých situáciách. Pretože kresťanská nádej má takúto všeobecnú platnosť, z ktorej niet výnimky, môžeme ju nazvať absolútnou nádejou. Takáto absolútna nádej sa nám ponúka za sprievodcu i v tomto novom roku.
Nech by tohto roku prišlo na nás čokoľvek, túto istotu by sme mali stále mať vo svojom srdci. Zo stanoviska kresťanskej nádeje neexistuje situácia, ktorú by sme museli pokladať za beznádejnú. To neznamená, žeby sa naše položenie, v ktorom sa v určitej chvíli nachádzame muselo vždy skončiť tak, ako si to my predstavujeme. Často sa končí inak, než ako by sme si to my priali. Kresťanská nádej však znamená toto: Nijaké položenie, ani to najťažšie, nás nemôže odviesť od nášho hlavného, nášho konečného cieľa, ktorý nášmu životu stanovil Pán Boh, ak len my pri tejto nádeji chceme ostať. V tej istej kapitole, z ktorej je náš text, je uistenie, že nič na svete, ba ani smrť, nás nemôže odlúčiť od lásky Božej, ktorú nám Pán Boh preukázal a preukazuje vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Toto je krásne vyjadrenie kresťanskej nádeje, vyjadrenie toho, čo kresťanská nádej je a vyjadrenie toho, že si ona zachováva platnosť za všetkých, i za tých najkrajnejších okolností. Iným krásnym vyjadrením kresťanskej nádeje sú slová Pána Ježiša, v ktorých hovorí, že z jeho rúk nás nemôže nikto a nič vytrhnúť. Pri čítaní Biblie by sme si mali hľadať a vypisovať alebo aspoň podčiarkovať takéto výroky, vracať sa k nim, opakovať si ich, učiť sa ich naspamäť, aby sa nám stali duchovnou železnou zásobou pre ťažké situácie, do ktorých sa môžeme dostať. Je potrebné, aby sme o tejto nádeji nielen vedeli, ale aby sa stala súčasťou našej bytosti. To by bola zásadná príprava na všetko, čo tento rok môže priniesť do našich životov.
Neraz sa stáva, že Pán Boh splní aj naše prosby týkajúce sa časných záležitostí, že sa teda splnia naše nádeje aj v týchto veciach. Za to sme Pánu Bohu vždy vďační, a budeme aj tohto roku. Ale i keby sa všetky naše nádeje tohto typu nesplnili, i tak si nám treba zachovať istotu, že sme neprestajne v Božích rukách, v tých rukách, ktoré nás chránia a vedú ku konečnému cieľu.
V mimoriadne ťažkých situáciách je človek ohrozený nebezpečenstvom, že sa bude strácať jeho nádej. Taký človek potrebuje pomoc. Raz potrebujú pomoc iní ľudia od nás, raz potrebujeme pomoc my od druhých ľudí. I keď človek vie o kresťanskej nádeji, je pre neho veľkou pomocou, ak mu niekto druhý povie: Nestrácaj nádej, Boh o tebe vie, Boh sa ťa nevzdal, a aj keď ty o tom nevieš, on ťa sprevádza, on ťa nesie. Biblia zdôrazňuje, že veriaci kresťania majú žiť v spoločenstve. Prejavov spoločenstva môže byť mnoho, ale určite k nim patrí aj vzájomné povzbudzovanie sa k nádeji. Mali by sme byť pripravení poskytnúť druhým - keď je to potrebné - túto pomoc. Mali by sme byť otvorení a prístupní prijať od druhých túto pomoc. Prosíme Pána Boha, aby nás po celý tento rok sprevádzala nádej založená na dôvere v Neho.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
