Silvester, Izaiáš 40, 7 - 8
Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. • Naozaj, ľudia sú tráva. • Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň. • Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky. (Izaiáš 40, 7 - 8)
• Autor týchto slov bol zrejme svedkom pôsobivého a veľmi smutného prírodného úkazu. • Ponad lúku plnú krásnych kvetov sa prehnal horúci, spaľujúci vietor. • Za niekoľko chvíľ sa lúka premenila na cintorín zvädnutých a spálených kvetov. • Pred pár minútami mal pred sebou obraz pestrého, krásneho, radostného života. • Teraz na to všetko ostala iba smutná spomienka a pred očami mal pustotu, mŕtvotu.
• Uvedomil si, že to nie je ojedinelý, izolovaný jav. • Videl v tom typický obraz pominuteľnosti, ktorý sa objavuje všade: • vo svete vecí, vo svete živých bytostí, vo svete ľudí. • Niekedy sa pominuteľnosť prejaví podobným rýchlym tempom ako pri tých kvetoch na lúke, • Inokedy sa objavuje v pomalšom postupe. • Ale pominuteľnosť je všadeprítomný, univerzálny jav.
• Biblia hovorí o pominuteľnosti na viacerých miestach. • Najimpozantnejšia v tomto ohľade je kniha Kazateľ. • Už jej prvé slová naznačujú, ktorá myšlienka bude v knihe rozpracovaná: • „Márnosť nad márnosti - hovorí Kazateľ. • Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť.“ • Inými slovami: Všetko je pominuteľné.
• Slovami Kazateľa je inšpirovaná známa pieseň: • „Márnosť vo svete, samá márnosť! • Lebo v ňom isté nič nie je, • čo by si zachovalo stálosť, • zostalo neporušené; • čomu sa najviac tešíme, • minie prv, než si myslíme.“
• Kniha Kazateľ je primerané čítanie na posledný deň roka. • Rovnako piesne o pominuteľnosti v našich spevníkoch • a iné texty filozofickej či umeleckej literatúry, ktoré nám pripomínajú túto skutočnosť. • V posledný deň roka si uvedomujeme, ako sa míňa čas, • ako sa míňa čas vo všeobecnosti, ako sa míňa čas nášho života. • Sme o rok starší, ako sme boli pred rokom, • sme o rok bližšie k poslednej udalosti nášho života, • v ktorej sa pominuteľnosť prejaví a uplatní na nás samých.
• Čo môžeme robiť s touto skutočnosťou, • že žijeme uprostred vecí, ktoré sú pominuteľné, • uprostred udalostí, ktoré sú pominuteľné, • uprostred ľudí, ktorí sú pominuteľní, • čo máme robiť s touto skutočnosťou, že my sami sme pominuteľní?
• Po prvé si treba uvedomiť, že darcom aj tých pominuteľných vecí je náš Boh, Stvoriteľ. • Na to sa veľmi často zabúda. • Človek s radosťou zhrabne dary, ale na Darcu neraz ani nepomyslí • alebo veľmi rýchlo na neho zabudne. • Mnohí ľudia sú pyšní, až extrémne pyšní na pominuteľné veci, ktoré sú im drahé. • Zvysoka pozerajú na tých, ktorí to nemajú. • Božie slovo schladzuje túto pýchu múdrymi slovami: • „Čo máš, čo by si nebol dostal? • A keď si dostal, čo sa chváliš, ako by si nebol dostal?“ • Za všetko, čo nám je drahé, • za všetkých, ktorí sú nám drahí, • treba pravidelne ďakovať Tomu, od ktorého pochádza každé dobré danie a každý dokonalý dar. • Tak si môžeme a máme pri všetkých pominuteľných daroch, • nech sú nám akokoľvek vzácne a drahé, • zachovať pokoru a bázeň pred Hospodinom.
• Zverené hodnoty, ktoré sme dostali, i keď sú pominuteľné, • sú nám dané nie do egoistického vlastníctva, ale do správy. • Sme správcovia, šafári zverených hodnôt. • Dané sú nám, pravdaže, aj na to, aby sme sami z nich mohli žiť, • ale zároveň aj na to, aby sme nimi mohli konať dielo Božej lásky a pomoci. • Máme byť predĺženou rukou Hospodina, ktorého podstatou je láska. • Podobenstvami o zverených talentoch nás Pán Ježiš upozorňuje na túto povinnosť. • Ak zverenými hodnotami – hoci sú pominuteľné – pracujeme na diele Božej nepominuteľnej lásky, • tak to v istom zmysle znamená prekonanie pominuteľnosti a márnosti.
• Z darovaných hodnôt, i keď sú pominuteľné, môžeme a máme mať radosť. • Ale uprostred radosti by sme si mali uvedomovať ich pominuteľnosť. • Na prvé počutie sa môže zdať, že je to protirečenie. • Veď ako môžem mať nenaštrbenú radosť z niečoho, o čom si súčasne uvedomujem, že je to pominuteľné, • že mi to každú chvíľu môže byť odňaté? • Musíme uznať, že to nie je jednoduchý a ľahký citový postoj, • ale musíme nástojiť na tom, že tieto dve veci musia byť spojené. • Môžu byť spojené, ale len s predpokladom, že poznáme radosť vyššieho typu: • radosť v Bohu, radosť z Boha. • K takejto radosti pozýva apoštol: • Radujte sa v Pánovi vždy, opakujem: Radujte sa.
• Sú pominuteľné veci, ktoré prijímame ako dar od Boha. • Za ne ďakujeme a usilujeme sa nakladať s nimi podľa Božej vôle. • Sú iné pominuteľné veci, ktoré si osvojujeme s nekritickou hriešnosťou, • cez prestupovanie Božích prikázaní. • Vtedy prežívame chvíle rozkoše, chvíle pominuteľnej rozkoše, • ktorá však zanecháva zlé stopy v našej duši. • Rozkoš sa pominie, ostáva pocit viny, neraz mučivej viny. • Tak je to so všetkými pominuteľnými hodnotami, chvíľami radosti, chvíľami rozkoše, • ktoré získavame, ktoré prežívame za cenu šliapania po etických normách, • ktoré získavame za cenu zraňovania ľudskej dôstojnosti druhých ľudí. • Múdrosť je vedieť o tom vopred • a nezraňovať druhých • a nezraňovať svoju vlastnú dušu.
• Karol Kuzmány je múdry autor nábožných piesní. • V starom Zpěvníku je jedna jeho silvestrovská pieseň, ktorá sa veľmi hodí k našim úvahám. • Získa vzácne myšlienky ten, kto si ju dnes večer prečíta alebo zaspieva. • Je to pieseň číslo 85 – opakujem: v starom Zpěvníku. • Jeden verš hovorí o téme, ktorú sme práve spomínali; odcitujeme ho: • „Mizí rozkoš, zůstává vina; • Mizí vášeň, než trvá žel; • Proto chci žádat Hospodina, • Bych rozkoš a vášeň neměl v oblíbení • a své viny Změnil v dobé lásky činy.“
• Pominuteľnosť – keď nás zasiahne – spôsobuje bolesť. • Čím väčšiu cenu pripisujeme určitej pominuteľnej hodnote, tým viac nás bolí jej strata. • Fyzická sila je dobrá, užitočná, ale sa míňa. • Fyzická krása je obdivovaná, ale tiež trvá len určitý čas. • Finančné a hmotné hodnoty môžu byť užitočné, ak ich správne používame, ale aj tie sa míňajú. • Kto zabudne na pominuteľnosť týchto vecí, obyčajne ich zabsolútňuje, • to znamená, že ich začne pokladať za trvalé, absolútne, nepominuteľné. • Taký človek síce teoreticky môže vedieť o ich pominuteľnosti, • ale túto myšlienku vytlačí zo svojho vedomia, zabudne na ňu • a istotu svojho života založí na pominuteľných veciach. • Typický je v tomto ohľade monológ bohatého gazdu v Ježišovom podobenstve: • „Duša moja, máš dosť všetkého na mnoho rokov, jedz, pi, veseľ sa.“ • Človeka, ktorý založil celú istotu svojho života na pominuteľných hodnotách, označuje Pán Boh v tomto podobenstve za blázna: • „Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba, a čo si pripravil, komu to zostane?“ • Koho Boh vyhlási za blázna, s tým je veľmi zle. • Existujú aj dnes ľudia, ktorých by Boh vyhlásil za bláznov preto, že vrcholnú istotu svojho života založili na pominuteľných veciach? • Existujú, a je ich mnoho. • Môžu sa radovať akokoľvek zo svojich pominuteľných hodnôt – v Božích očiach sú blázni. • Druhí im môžu akokoľvek závidieť – v Božích očiach sú blázni. • Nesmieme ujsť pred sebakritickou otázkou: Ako je to v tomto ohľade so mnou? • Končiaci sa rok, svedčiaci o pominuteľnosti všetkého, nám túto otázku priamo nanucuje.
• Posolstvo o pominuteľnosti, ktoré k nám dolieha z Biblie, zo spevníkov, z literatúry, z vlastnej každodennej skúsenosti – • toto posolstvo nás doháňa k otázke: • A existuje vôbec niečo pevné, nepominuteľné, o čom by som sa nemusel strachovať, že to stratím? • Toto je otázka, ktorá stojí hierarchicky veľmi vysoko, • ktorá je veľmi dôležitá, • ktorá sa nás bezpodmienečne týka, • v ktorej sa rozhoduje o našom bytí či nebytí. • Na túto otázku dolieha k nám odpoveď z rozličných strán.
• Prvým zdrojom odpovede je náš text z prorockej knihy Izaiáš: • Na pozadí pominuteľnosti je v ňom vyslovená absolútna istota: • „Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. • Naozaj, ľudia sú tráva. • Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň. • Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“
• Všetko sa míňa, ale naveky trvá večný Boh. • Všetko sa míňa, ale Ježiš Kristus zostáva ten istý včera i dnes i naveky. • Všetko sa míňa, ale duchovné hodnoty, ktoré nám prináša Božie slovo, trvajú navždy. • O svojom slove Pán Ježiš povedal: • „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“ • Všetko sa míňa, ale Božia láska trvá navždy. • Všetko môžem stratiť, ale z Božích rúk ma nik nemôže vytrhnúť, • od Božej lásky, ktorú mi Pán Boh prejavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ma nik a nič nemôže odlúčiť. • Všetko, čo človek druhému človeku urobí z čistej lásky, má trvalú platnosť.
• Spomenieme ešte jedného autora piesní: Michala Miloslava Hodžu. • O hľadaní trvalého pokladu, na ktorom sa dá spoľahlivo vybudovať život, hovorí jeho pieseň: „Jeden poklad by som chcel.“ • V novom Evanjelickom spevníku je skrátená, takže lepšie je čítať si ju v starom Zpěvníku, v pôvodnom znení: „Jeden poklad bych jen chtěl“ – číslo 467. • V tejto piesni autor vymenúva typické pominuteľné hodnoty, ku ktorým sa človek cíti priťahovaný a chcel by im pripisovať absolútnu platnosť. • Poukazuje však na ich krátkodobosť, pominuteľnosť • a ukazuje, v čom možno a treba hľadať trvalé hodnoty. • V duchovnom dedičstve našich predkov sa skrýva mnoho duchovnej múdrosti, ktorá si zachováva platnosť aj v zmenenej situácii.
• Keď Pán Ježiš vysielal učeníkov-apoštolov do samostatnej činnosti, • povzbudil ich, že sa nemusia báť tých, ktorí zabíjajú telo, • lebo – tak zdôraznil – ani najkrutejší nepriatelia nemôžu zabiť dušu. • Tu máme naznačenú ďalšiu časť odpovede na otázku, čo si v pominuteľnom svete zachováva platnosť. • V zmysle všeobecnej pominuteľnosti budeme sa musieť na konci svojho života síce rozlúčiť so svojím telom, • ale do večnosti predsa vstúpime vo svojej identite, • vstúpime s tým, čo sme svojím celoživotným konaním a správaním zo seba urobili. • Kuzmány to v spomenutej piesni vyjadruje stručne a vynikajúco: • „Na věky jen zůstává Bůh a k věčností stvořený duch.“
• Vo svete pominuteľnosti neprestajne pracujeme na sebe. • Každý náš čin, myšlienka, slovo, spôsob správania – to všetko zanecháva stopy na našej duši, • všetkým tým budujeme alebo ničíme svoje skutočné ja. • Vo svete pominuteľných hodnôt je toto trvalá hodnota. • Samých seba si odnesieme do večnosti. • Naše ja bude vyzerať podľa toho, koľko sme z ponúkanej Božej milosti prijali, • koľko sme si z poslušnosti voči Božím prikázaniam osvojili a realizovali.
• Uprostred pominuteľného sveta existujú nepominuteľné hodnoty. • Uprostred pominuteľného sveta možno pracovať na získavaní, rozhojňovaní, upevňovaní nepominuteľných hodnôt. • Nevieme odhadnúť, koľko je ľudí, čo o tomto vedia, • koľko je ľudí, čo o tomto vedia a odvodzujú z toho všetky dôsledky. • Taká štatistika sotva existuje. • Ale my si môžeme na konci roka urobiť svoju osobnú inventúru a štatistiku. • Poctivo si odpovedať na otázky: • Aký bol tohto roku môj postoj k pominuteľným hodnotám? • Bol som voči nim slobodný alebo som bol ich otrokom? • Aký bol môj postoj voči nepominuteľným hodnotám? • Hľadal som ich – usilovne a systematicky? • Alebo mi boli celkom ľahostajné? • Čo som urobil tento rok zo seba? • Podrástol som duchovne? • Dozrieval som? • Alebo som stál na jednom mieste alebo dokonca klesal? • Toto poctivé poznávanie a poznanie seba potrebujeme, • aby sme vedeli správne rozhodnúť, čo sa musí v novom období života, v novom roku v našom živote zmeniť. • Pán Boh nám pri prekonávaní pominuteľnosti bude ochotne vychádzať v ústrety. • Len musíme k nemu pravidelne prichádzať a prosiť ho o pomoc.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
