2.sviatok Vianočný, Ján 1, 11 - 14
Do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno, ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha. A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami a my hľadeli sme na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, bolo plné milosti a pravdy. (Ján 1, 11 - 14)
Milí bratia, milé sestry,
jeden príbeh hovorí: „Nikto nevedel, kedy ten človek prišiel do mesta. Zdalo sa, akoby tam bol odjakživa býval, tam na chodníku najrušnejšej ulice, kde bolo plno obchodov, reštaurácií, elegantných kín, večerné korzo, kde sa stretávali zaľúbenci.
Kľačiačky na zemi maľoval pastelkami anjelov a nádherné krajinky, plné slnka, šťastné deti, otvárajúce sa kvety a SNY o slobode. Za ten čas si ľudia z mesta naň zvykli. Niekto mu hodil na obraz mincu. Niekedy sa ľudia pri ňom zastavili a zhovárali sa s ním.
Hovorili mu o svojich starostiach i nádejách. Hovorili o svojich deťoch, o najmenšom, ktoré chcelo ešte spať vo veľkej posteli a o najstaršom, ktoré sa nevedelo rozhodnúť, na akú fakultu sa dať zapísať, lebo budúcnosť ťažko rozlúštiť.
Človek počúval. Počúval veľa a hovoril málo.
Jedného dňa si začal baliť veci, že odíde. Ľudia sa zhŕkli okolo neho a pozerali naňho. Pozerali a čakali. „Nechaj nám niečo. Na pamiatku...“
Človek im ukázal prázdne ruky. Čože vám môžem dať?“
Ale oni okolo neho čakali. Človek vytiahol z batôžka svoje pastelky všetkých farieb, ktorými maľoval anjelov, kvety a sny a / rozdal ich ľuďom. Každému kúsok farebnej pastelky. Potom bez slova odišiel.
Čo ľudia urobili s pastelkami? Niekto si pastelku vyložil do vitrínky, niekto ju zaniesol do mestského múzea moderného umenia, niekto si ju vložil do zásuvky... a väčšina na pastelky zabudla.“
Prišiel Človek a aj mne a tebe, brat, sestra, zanechal možnosť zafarbiť svet. Čo si urobil so svojimi pastelkami?
Stačí tak málo! Stačí len, aby som premýšľal: čo mám a čo môžem urobiť, aby bol svet okolo mňa iný, lepší?
Pán Ježiš Kristus prišiel, aby urobil nebeské zrozumiteľným. Prichádza dodnes, aby mi ukázal, čo všetko mám k dispozícii a čo všetko si pre spoluprácu s Bohom môžem ešte žiadať.
My sme prirodzene patrične HRDÍ na to, čo sme dosiahli a dokázali – ale zároveň neprirodzene zabúdame, čo všetko, aké podmienky, okolnosti sme jednoducho prijímali, čie vedenie nás posúvalo.
Boh hovorí... a deje sa – Jeho slovo sa stáva telom. Jeho ochrana, milosť má podobu.
Tú sme prijali najprv od rodičov. Oni boli prví, kto do nás investoval, kto sa snažil, aby sme Jeho svet skúmali, obdivovali a tvorili.
Každý z nás je tak súhrou mnohých okolností, podmienok – priaznivých a dokonca aj nepriaznivých - celkom jedinečným spôsobom pripravený na to, aby rozvinul to, čo mu BOLO DANÉ.
Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami, to píše Ján v prvej kapitole svojho evanjelia o Kristovi. V Ňom bola Milosť a pravda stelesnená. V Ňom mala podobu. Milosť je základ. Milosť je kapitál. Z nej sa dá vždy znova začínať. Z nej plynie pravda.
O Bohu i o človeku. O mojom úspechu i mojom zlyhaní. O Božích ponukách a Jeho nárokoch.
Milosť je základ. A ten sme prijali.
Ak ZAŽIJEME Boha v človeku, ktorý nás pozná, ktorý nám venuje pozornosť, ktorý sa za nás často obetuje, beda nám, keď to s nami NIČ neurobí. Beda nám, keď stále iba prijímame, ak nás nič neuvádza do pohybu, k aktivite.
Aký je to svet, v ktorom je Spasiteľ stále odsúvaný, obmedzovaný, nepochopený, obviňovaný a križovaný? Aký je to svet, v ktorom jeden z Jeho horlivých nasledovníkov, diakon Štefan umiera kameňovaný tými, ktorí
neznesú prejavy Jeho oddanosti a zapchávajú si uši pred Jeho svedectvom? Aký je to svet, v sú ktorom dodnes tí, ktorí sa snažia dávať múdrosť, tvoriť pokoj, zatracovaní, ponížení a šikanovaní?
Kto tvorí tento svet?
Kde v ňom stojím? Čo v ňom tvorím? Čo za sebou nechávam? Nevzdal som sa aj ja svojej viery, svojich možností dávať tomuto svetu inú tvár, príliš ľahko, príliš rýchlo?
Nepoložil som aj ja svoju vieru, tak ako niektorí ľudia z príbehu pastelku, do vitríny, kdesi na obdiv? Alebo som ju odložil, že v takomto svete je nepoužiteľná? Alebo som na ňu zabudol?
Ježiš Kristus prišiel do vlastného, ale jeho vlastní Ho neprijali. Tí, ktorí o sebe tvrdili, že Ho čakajú, tí, ktorí Ho mali vítať, Mu...nerozumeli. Žiadali len to, aby porozumel On im, aby sa prispôsobil. A to nešlo.
Boh sa nedá vtesnať do našich predstáv, ani do našich zbožných prianí. Koná dielo obnovy, očistenia. Zdieľa bezmocnosť, neobchádza bolesť, ani kríž. Rozumie si s tými, ktorým sa každý radšej vyhne, lebo nemajú čo dať. Iba pohoršujú.
To je evanjelium, brat, sestra, to je dobrá zvesť. Boh sa mi najbližšie približuje vtedy, keď ma nechráni žiadna istota, keď som odkázaný iba na to, čo dostanem.
Kto z nás to už prežil, vie, že táto situácia človeka neponižuje. Naopak. Práve vtedy má človek pocit, že prijíma dôstojnosť, novú perspektívu, poslanie priamo od Boha.
Tým, ktorí Ho prijali, dáva Boh moc stať sa dietkami Božími.
Nie všetci na Boha zabudli. Nie všetci vieru odložili.
Boli a dodnes sú ľudia, ktorí v tomto svete poslúchajú Boha, nie človeka. Sú ľudia, ktorí sa nedajú kúpiť ani manipulovať. Sú pevní a stáli aj vtedy, keď ich vonkajšie okolnosti ženú do nevýhodných podmienok, nehostinných prostredí. Oni idú, lebo vedia, komu uverili. Veria, že ich Boh im bude silou a útočišťom v každom čase, že im On sám otvorí svoje nebo.
Títo ľudia sú stále na ceste. Nestoja, nesedia, neuspokoja sa s tým, čo sa prihodí, čo im spadne z neba. Oni slúžia. Majú odvahu a vytrvalosť vkladať úsilie, lásku nádeje do ľudí tam, kde sa to zdá byť celkom neefektívne, zbytočné.
Diakon Štefan upútal svedectvom svojho života. Jeho svedectvo viery v zjaveného Krista nebolo a nie je trápne neaktuálne. Vychádza totiž z moci, ktorú dáva Boh svojim ľuďom, aby menili tvár tohto sveta.
Túto moc dáva Boh aj tebe, brat, sestra i mne, aby sme každý tam, kde sme, pôsobili pokoj, niesli požehnanie. Nie je to také zložité. Chce to iba rozhodnutie, či a ako sa ľuďom, ktorí o môj záujem stoja, priblížim.
Môžem sa tváriť, že nechápem, čo stále chcú. Môžem ospravedlňovať sám seba, že nemám dosť času, sily a prostriedkov, aby som sa staral o iných. Môžem prísne ohraničiť svoju rodinu a ostatných považovať za cudzích, ktorým nie som povinný dať vôbec nič.
Ale môžem sa rozhodnúť aj inak. Môžem sa aspoň pokúsiť prispieť len obyčajným malým každodenným gestom, slovom podpory alebo úsmevom niesť posolstvo lásky a pokoja do nervozity a problémov.
Môžem len podať ruku alebo zatelefonovať niekomu, že som nezabudol.
Cesty k tomu, aby sa aspoň kúsok Božieho sveta dostal medzi nás, nie sú pohodlné. Ale sú plné dobrodružstiev a nových stretnutí – s Bohom i ľuďmi.
Štefan tesne pred smrťou prosí Pána Boha o odpustenie pre svojich vrahov. To je ďalší talent človeka, ktorý dôveruje Božej pravde. Ona vyjde najavo. Možno to uvidím – a možno ani nie.
Nie je mojím poslaním súdiť. Mojím poslaním je odpúšťať. Tým, ktorí mi nevedia a možno ani nechcú rozumieť, pri ktorých sa stále cítim
odrovnaný, využitý, cudzí. To môj Pán vidí. On to vie.
Bratia a sestry, sme pozvaní k Pánovmu stolu. Sme pozvaní vytvoriť viditeľné spoločenstvo ľudí, ktorí túžia poznať milosť a pravdu, túžia spoznávať Krista a samých seba. Stále sú na ceste.
Vedia, koľko neuvážených slov a skutkov marilo dobré diela. Vedia, koľko lásky, príležitostí k zmene zanedbali.
Ak nám dnes, bratia a sestry, záleží na tom, čo bolo, ale na tom, čo bude, dajme si odpustiť. Zložme pri kríži všetko, čo nás trápi, a nájdime nádej pre to, aby sa náš svet, náš život stával hodným ľudí, ktorí v Krista naozaj uverili.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
