24. nedeľa po Sv. Trojici, 1. list Petrov 4, 7 - 8
Koniec všetkého je blízko. • Buďte teda rozvážni a dbajte na modlitby. • A nadovšetko, verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. (1. list Petrov 4, 7 - 8)
Dnes je posledná nedeľa končiaceho sa cirkevného roku. • Teraz večer sa chýli deň k svojmu koncu. • To nám pripomína všeobecnú pravdu v oblasti sveta, ktorý nám je známy, s ktorým sa stretáme vo svojich skúsenostiach, • totiž pravdu, že všetko má svoj koniec. • Koniec majú veci, ktoré sú nám drahé, aj tie, ktoré sú nám ľahostajné. • Koniec majú veci s krátkodobým trvaním, aj veci s dlhodobým trvaním. • Koniec majú drobné veci na našej Zemi, koniec majú hviezdy vo vesmíre. • Koniec majú životy ľudí, aj ľudí neznámych, aj ľudí, ktorí sú nám veľmi blízki. • Koniec bude mať aj náš vlastný život. • Koniec bude mať táto forma sveta, ktorú poznáme, sveta, v ktorom žijeme.
• V prvom storočí čakali kresťania, že koniec sveta príde čoskoro. • Vidno to zo začiatočných slov prečítaného textu, ktorý pochádza z prvého storočia, ktoré znejú: „Koniec všetkého je blízko“. • Atmosféru očakávania blízkeho konca nachádzame aj na viacerých ďalších miestach novozmluvných spisov. • Apoštol Pavel očakával, že sa ešte za svojho života dočká konca tohto sveta a Pánovho príchodu. • V prvom storočí sa tak nestalo – a ani v ďalších dvadsiatich storočiach. • Mnohí čakali koniec sveta na prelome prvého a druhého tisícročia a rovnako aj na nedávnom prelome druhého a tretieho tisícročia. • Mnohí netrpezliví ľudia sa usilovali vypočítať dátum očakávaného konca sveta. • Doteraz sa všetky takéto výpočty ukázali ako nesprávne. • Nesprávna a protibiblická je samotná snaha chcieť vypočítať dátum konca sveta.
• I keď si uložíme kresťanskú disciplínu a nebudeme sa púšťať do podobných pochybných výpočtov, apoštolove slová ostávajú v platnosti: „Koniec všetkého je blízko“. • Po spôsobe starozmluvného Kazateľa by sme teraz mohli meditovať o prvých slovách jeho knihy: „Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť“. • Ale my sa obmedzíme na úvahy o konci toho, čo sa nás najosobnejšie týka, na koniec ľudského života. • Najosobnejšie sa nás týka koniec tých drahých bytostí, ktoré nám už odišli z tohto sveta, ako aj koniec, ku ktorému sa my sami blížime. • I ak sa nedožijeme konca sveta v tom celo-historickom a kozmickom zmysle, • tak predsa sa v pomerne krátkom čase dožijeme svojho vlastného konca – najneskôr o niekoľko desaťročí. • To je niečo, čo sa nás týka veľmi osobne, existenciálne. bezpodmienečne.
• Otázkami o konci a jeho význame sa nezapodievame vždy. • Neraz prejdú aj dlhé obdobia, v ktorých sú tieto otázky celkom mimo nášho zorného poľa. • Sme zavalení množstvom úloh a povinností. • Dávame sa pohltiť zaujímavosťami a radosťami života. • Otázka konca je vtedy odsunutá, odložená na neskoršie uvažovanie a riešenie. • Ale nie je možné vyhnúť sa tejto otázke úplne. • Niekedy nás životné udalosti alebo aj rozličné iné príčiny prinútia otvoriť túto otázku a presunúť na ňu svoju pozornosť. • Prvou vecou je vtedy, že si uvedomíme: Koniec príde, koniec sa neprestajne, každou sekundou blíži. • Tento pohľad zodpovedá realite, a my by sme si ho nemali dať deformovať zabudnutím.
• Otázka konca nadobúda potom vyhranenú formu. • Čo to je ten koniec? • Aký je jeho zmysel a význam? • Je to niečo iba negatívne, alebo dá sa v tom nájsť aj niečo pozitívne? • Je to iba deštruktívny jav, alebo dá sa v tom nájsť aj niečo tvorivé? • Ako sa možno v myšlienkach, citoch, vo svojej bytosti vyrovnať s realitou konca? • A je to vôbec možné?
• Sú ľudia – a ťažko povedať, koľko ich je – ktorí smrť chápu ako definitívny koniec, po ktorom pre človeka vraj nenasleduje absolútne nič. • Ak toto človek len tak povie a nezamyslí sa, aké to má dôsledky, nič sa nedeje. • Svoje slová v takom prípade človek neberie vážne. • Ale ak do hĺbky premyslí, aký pohľad na život, aký životný názor z toho vyplýva, zistí, že je to niečo strašné.
• Apoštol Pavel premyslel túto vec a prišiel k záveru, • že ak niet vzkriesenia, ak je smrť teda definitívny koniec pre človeka, tak potom neostáva človeku nič iné, len sa riadiť heslom: „Jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme“. • Jesť, piť a nakoniec načisto zahynúť – to je tá najprimitívnejšia, najzúfalejšia koncepcia ľudskej existencie.
• Mária Rafajová vyjadrila túto myšlienku v básni „Čím by byl život?“ • Uvedieme pár myšlienok z tejto básne: • Čím by bol život, keby to, čo tu prežívame, malo byť všetko? • Keby okrem toho už nebolo nič? • Taký život by bol buď ťažkým bremenom alebo sladkým, sebaklamným snom. • Bol by radom dní, v ktorých vládne strach. • Strach z toho, že sa zmeníme na prach. • So zánikom tela zanikla by celá naša bytosť, naša duša. • Tma hrobu by sa vysmievala Božím sľubom o večnom živote.
• Báseň sa však končí radostnou vďakou Pánu Bohu za to, že raz budeme môcť stáť pred Božím trónom, • a vďakou za to, že nám bola darovaná neotrasiteľná istota o večnom živote. • Táto optimistická istota je nádherne vyjadrená v pokojných slovách Dietricha Bonhoeffera, ktoré povedal krátko pred svojou popravou • a ktoré sú veľmi pôsobivo vyjadrené v básni Ladislava Fričovského: „To najkrajšie, to ešte iba príde“.
• Takýto prechod od prázdnej perspektívy k radostnej, plnoobsažnej istote je vlastne zakódovaný v slovách apoštola Petra, ktoré sme už citovali: „Koniec všetkého je blízko.“ • Naše slovo „koniec“ je vyjadrením predovšetkým toho, že určitá vec, jav, bytosť prestáva existovať alebo stráca svoj zmysel. • Grécke zodpovedajúce slovo v pôvodnom texte Novej zmluvy znie telos. • V gréckom slove telos sú spojené dva významy: koniec a zároveň: cieľ. • Smrť človeka je koniec v tomto dvojitom zmysle: na jednej strane ukončenie zemskej fázy života, • ale súčasne bod prechodu smerom k vyvrcholeniu života na vyššej úrovni bytia, • úrovni, ktorú v tomto živote nepoznáme, • o ktorej preto môžeme hovoriť len v symboloch, obrazoch podobenstvách.
• Tieto veľké skutočnosti, o ktorých hovoríme: • že terajší život nie je všetko • že sám osebe, izolovaný, by ostal nezmyselným torzom • že smrť je nielen ukončenie, ale zároveň cesta k novému začiatku • že to najkrajšie nás ešte iba čaká • – to vôbec nie je prirodzená, automatická samozrejmosť. • Je to veľký, nezaslúžený dar. • Tak ako tento časný život je darom Pána Boha Stvoriteľa, • tak to nové, čo nám pripravuje vo večnosti, je nezaslúžený dar, ktorý môžeme mať iba v dôsledku vykupiteľskej obete nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. • On, Ježiš Kristus, mení našu cestu k smrti na cestu cez smrť k novému životu. • Sme obťažení hriechom a vinou, a on nám – ak sa zo svojich hriechov kajáme – daruje odpustenie, • ktoré je predpokladom toho, aby sa cesta do večnosti stala aj našou cestou.
• Keď sa na nás oboria ťaživé myšlienky konca, • pri ktorých mnohí upadajú do rezignácie a zúfalstva nad životom, • nedáme si rady sami. • Len v tesnom spojení so Spasiteľom získame opravdivú odvahu očakávať aj svoj blížiaci sa koniec. • Keď máme istotu, že nás on drží za ruku, • že nás on vedie cestou, ktorú my nepoznáme, ale on veľmi dobre pozná, • nemusíme sa báť hovoriť o smrti – ako sa boja tí, pre ktorých je táto téma tabu, • lebo vieme, že na neho, na Ježiša Krista, sa môžeme stopercentne spoľahnúť.
• Z takéhoto oslobodeného, pokojného pohľadu na blížiaci sa koniec a cieľ vyplýva aj požiadavka primeraného stvárňovania terajšieho života. • Po oznámení, že koniec všetkého je blízko, hovorí autor nášho textu: „Buďte teda rozvážni a dbajte na modlitby.“ • Z rozboru príslušných gréckych slov v origináli vyplývajú z tohto napomenutia nasledujúce myšlienky: • Zachovajte si zdravú myseľ. • Nedovoľte démonským myšlienkam, aby vstúpili do vášho srdca. • Kontrolujte svoje myšlienky a túžby. • Nepripusťte, aby ste sa stali otrokmi svojich ničivých pudov. • Držte na uzde svoju pýchu a egocentrizmus. • Zachovajte neprestajnú striezlivosť aj vo fyzickom aj v psychickom a duchovnom ohľade. • Kritickým spôsobom pozerajte na seba. • Kritickým spôsobom pozerajte na svet okolo seba. • Aby ste včas zbadali všetky ohrozujúce pokušenia
a aby ste ich vedeli odmietnuť prv ako vás napadnú.
• Jedným dychom s týmto napomenutím sa spomína modlitba. • Modlitba má viacnásobný obsah. • V našej súvislosti uvedieme aspoň tieto body: • Ten nový pohľad, nové hodnotenie smrti ako konca a zároveň cesty k cieľu – to nemáme raz navždy. • Znova a znova sa treba k nemu prebojovať. • Lebo keď ho aj prežívame s plnou sviežosťou, zakrátko príde množstvo nových dojmov zo sveta, v ktorom sa pohybujeme, dojmov, ktoré ho prekryjú alebo sa usilujú hovoriť proti nemu. • V takých situáciách nám modlitba môže pomôcť znova získať, vybojovať si túto istotu. • Čím častejšie sa cez modlitbu prebojujeme k tejto istote, tým pevnejším, stálejším stavom našej duše sa ona bude stávať. • V modlitbe sa uisťujeme o stálej prítomnosti Pána Ježiša Krista a prežívame jeho blízkosť. • Zároveň ho prosíme, aby nám pomáhal bojovať proti všetkým rizikám a nástrahám a aby nás viedol priamou cestou k cieľu.
• V texte sa veľmi zdôrazňuje požiadavka lásky. • To má svoj zmysel pri upozornení, že sa blíži koniec. • Lebo cez tento koniec, ktorý je zároveň novým začiatkom, sa vstupuje do Božieho kráľovstva, v ktorom je hlavnou normou správania práve láska. • O láske napísal apoštol, že ona nikdy neprestane, • a že spomedzi tých troch veľkých hodnôt – viera, láska, nádej – je práve láska najvyššou hodnotou. • Čím viac z tejto budúcej normy treba uplatňovať už teraz. • Čím viac budeme z nej anticipovať už vo svojich časných dňoch, tým pevnejšie bude naše zakotvenie v Božom večnom, definitívnom svete.
• O láske sa tu píše, že ona prikrýva množstvo hriechov. • Koniec, ktorý sa približuje, očakávame nielen ako izolovaní jedinci, ale spolu so svojimi blížnymi, ktorí sú takisto Božie deti ako sme aj my. • Na tejto spoločnej ceste k spoločnému cieľu by sme sa mali naučiť pozerať na nich s láskou a ochotou odpustiť. • Kde niet lásky, tam sa človek zadrapí do každej maličkosti, ktorá sa mu na druhom nepáči. • Kde je láska, tam dokáže odpustiť mnoho vecí, ktoré by ho pri pohľade bez lásky dráždili. • Toto je tiež kus životného umenia v spoločenstve, ktorému sa treba pri spoločnom očakávaní konca naučiť.
• Takéto očakávanie konca, takéto zvládnutie konca, aj nášho vlastného konca sa nám tu ponúka. • Na jednej strane s veľkou vážnosťou brať túto situáciu, • ale zároveň prijať ponuku novej perspektívy, ktorá nám je v spojitosti s koncom ako novým začiatkom darovaná • a odvodiť z toho všetky dôsledky, ktoré vyplývajú z toho pre terajšie formovanie života. • To sa ponúka každému. • Ale prijať, spracovať, osvojiť si to všetko – to už musí každý sám.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
