V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

23. nedeľa po svätej Trojici, Matúš 25, 31 - 46

Milí bratia, milé sestry,
cesta z neba na zem, cesta Boha k človeku je úplne jednoduchá.
Boh prichádza v človeku ku človeku. Kde vidí biedu, pomáha. Kde cíti odmietanie, ponúka prijatie. Kde nájde nedostatok, dá, čo má.
To sa Kristovi - Bohu v človeku - zdá byť voči človeku prirodzené, normálne.
Nie je preto nič zvláštne, že takto Ježiš Kristus zaujal davy ľudí, ktorí Ho počúvali, poslúchali. Videli v Ňom Kráľa, ktorý slúži, Vládcu, ktorý sa o svojich ľudí stará.
Ukrižovanie však zmarilo veľké nádeje väčšiny nadšencov. Tí, ktorí dúfali, že Ježiš spasí Izrael, boli trpko sklamaní, ochotní prijať, že nič sa nedá robiť. Asi to takto ... musí byť. Emauzskí učeníci to cestou z Jeruzalema vyjadrili.
To, že Ježiš žije, vylúčili.
Čo bude ďalej? Bude všetko tak, ako predtým? Majú čakať iného Spasiteľa? Oplatí sa ešte dúfať? Nie je múdrejšie neveriť už nikomu a nebyť potom aspoň sklamaný?
Nie je múdrejšie prispôsobiť sa tým pravidlám sveta, ktoré platia – a nemaľovať si ilúzie spravodlivosti, ktorá na zemi aj tak nikdy nebude?
Bratia a sestry,
Pán Boh podľa všetkého nepodporuje takýto spôsob myslenia. Tento svet Mu ešte stále stojí za úvahu. Ešte stále si hľadá tých, ktorí uveria, že prejaviť dobrú vôľu, pokračovať v dobrom snažení má zmysel. Nie po smrti. Tu a teraz.
Boh z neba smeruje môj a Tvoj pohľad brat, sestra, medzi ľudí. Viera, ktorá oddeľuje nebo od zeme, neplní svoj účel. Nezmierňuje biedu. Viera, ktorá biedu sveta považuje za normálnu, nie je vierou v Boha lásky, Boha života. JE slepou uličkou. Je fanatizmom pyšného, ktorého zaujíma len to, aby čo najlepšie prežil on. O to je schopný prosiť aj Boha. Iných však vedie nanajvýš k tomu, aby – tak ako on – nadobudli nebeský kontakt a hľadeli na svoju spásu.
Podobenstvo, ktoré sme si prečítali, tento spôsob myslenia a viery neodobruje.
Prízvukuje, aby sme mali podiel na živote.
Zveruje nám zodpovednosť.
Zveruje nám úlohu zviditeľniť svoju vieru. Obracia sa na nás s tým, aby sme pokračovali v štýle lásky, ktorý Kristus medzi nami začal.
My sme adresáti. Ty, brat, sestra, i ja.
Pred Ježišom nemá zmysel vyhovárať sa na to, že v našom svete platia iné spôsoby. Veď sa na nich podieľa každý z nás.
Nedostatok, hlad, smútok, pocit odcudzenia neprináša len to, čo urobíme zle. Náš nezáujem, ľahostajnosť a čakanie, aby ktosi urobil, rozhodol za mňa, Boha dráždi.
On stále spája a my stále rozdeľujeme.
Na to, že obeť Pána Ježiša Krista zmierila s Bohom celé ľudstvo, / na to, že Kristus svojím životom, dokonca i umieraním priniesol nutnosť spojenia, predstavil moc puta spolupatričnosti, sme zabudli.
To Boha uráža. To nám zráta.
To nie je vyhrážka. Je to zasľúbenie spravodlivosti všetkým tým, ktorí necitlivosťou a nezáujmom trpia.
Krista pri poslednom súde zaujíma len jediné: Čo ste UROBILI, keď ste boli konfrontovaní s nedostatkom svojich blížnych? Čo ste robili keď si ma stretávali ako smutného, chudobného, chorého a odsúdeného v obyčajnom človeku? Čo ste urobili?
Tá otázka smeruje k jadru problému. Čo ste urobili?
Ak v sebe nájdeme úprimnosť a odvahu, musíme veľmi často uznať, že sme často neurobili NIČ. Vôbec nič. Človek v nás celkom onemel. Odvrátil sa, aby nevidel, nepočul prejavy biedy, aby na ňu vôbec nemusel reagovať.
S tým by sme mali ísť pred Boha. To je choré. To je omyl. To je naša vina.
Každý z nás by sa mal odhodlať povedať:
Bože, odpusť, ja som neveril, že máš takúto tvár. Bože, ja som netušil, že tým núdznym môžeš byť Ty. Ja som Ťa stále chcel mať iba v nebi. JA som sa stále chcel spoliehať na to, že Ty zasiahneš, Ty nasýtiš, Ty navštíviš, Ty povieš dobré slovo.
My všetci, Pane, sme zabudli, ako si túžil po tom, aby sme robili to isté, čo Ty - a aby sme išli do celého sveta, a získavali ľudí pre Teba. No my sme nešli. Niekedy sme nemali čas, niekedy sme nemali chuť a.... niekedy sme si mysleli, že keď my pomôžeme, ten druhý sa na nás bude fixovať. Nech sa radšej naučí sám. Nech si radšej pomôže sám. Nech Ťa nájde sám.
Bratia a sestry,
keby Ježišovi išlo o to, aby si každý pomáhal sám, nepríde ani On. Pošle nám dobré rady z neba. On však rozhodol inak. Stal sa súčasťou nášho sveta.
Videl, zažil tu náš strach, hranice, a niekedy aj celkom opodstatnenú ... beznádej.
Boh medzi nás neprichádza v človeku len raz. Prichádza dodnes v každom, kto si sám pomôcť nevie.
Hovorí: „Všetko, čo ste urobili pre jedného z mojich maličkých, urobili ste pre mňa.“
Urobiť niečo pre Boha nie je teda až také zložité. Chce to len odvahu prijať Boha ako toho, ktorý mi stále dáva, ktorý ma prijíma, sýti, vykupuje.
Pri Ňom sa nemusím báť o to, čo stratím, keď dám.
Ľudia, ktorí nám ostávajú v pamäti najdlhšie, sú tí, ktorí nám dali pocit, že sme pre nich dôležití. Zaujímalo ich, čo potrebujeme. Dávali a nestarali sa, či im samým ostane ešte dosť.
Takí sú ľudia, ktorí poslúchajú Krista v praktickom živote. Sú pokorní a skromní.
Nezhromažďujú si zásluhy. Sami seba dávajú tak, ako by to bolo to najprirodzenejšie, čo existuje.
Ľudia, ktorí nám doprajú množstvo tých drobných radostí - naozaj všetko, čo majú a vedia, ostávajú neocenení. Ani nevedia, že by urobili niečo výnimočné.
Týchto ľudí oceňuje Boh sám. On im dáva motiváciu, výdrž a zmysel. Teraz – a natrvalo.
Podobenstvo hovorí aj o inej alternatíve. O tom, že pomoc sa odmietla. Ľudia, ktorí spojenie s Bohom a ľuďmi odmietajú, tí, ktorí o spolupatričnosť a vzťah nestoja, ostanú
odlúčení. Nie preto, že ich Pán Boh potrestal. Preto, že sa tak rozhodli oni. Sami. Pán Boh vždy záchranu iba ponúka. Nevnucuje sa.
V podobenstve sa 4 krát – ako refrén
opakuje: Hladný medzi vami potrebuje jesť. Smädný sa potrebuje napiť. Ten, kto sa cíti cudzí, potrebuje prijatie. Nahý – závislý potrebuje odev. Chorý a väznený potrebuje vo svojej situácii obyčajnú ľudskú blízkosť.
To, že o podobách biedy počúvame 4 krát, nie je náhoda. Je to zámer, aby sme si dobre
pamätali, čo je pre Boha, pre Krista naozaj dôležité.
Nato, aby sa biednym dostalo pomoci, potrebuje Pán Boh aj naše otvorené srdce, otvorenú myseľ, a niekedy aj našu otvorenú peňaženku. Tak sa približuje k človeku.
Nespravodlivosť, s ktorou sa väčšina z nás musí vysporiadavať, tým ešte zďaleka nie je vyriešená. To nekonečné „prečo?“ utrpenia znie stále z tisícich miest a tisícich úst.
Sú otázky, ktoré sa takto pýta Boh nás.
Existuje bieda, ktorú by Boh mohol a chcel zmierňovať tak, že nás vyzve k službe.
Necháme sa?
Po vzkriesení sa Ježiš zas objavuje medzi učeníkmi skôr nenápadne. Aj z príbehu, v ktorom s dvomi kráča do Emauzs, je zrejmé, že učeníci netušia, kto sa k nim cestou pridal.
Hľadali Ho iba pri hrobe. Živého Boha medzi sebou po tom všetkom na Golgote ani nečakali. A predsa je Kristus s nimi. Na ceste. Kým oni o hrobe, sklamaní, / On o naplnení proroctiev.
Ak sa On v šere – ešte stále Nepoznaný - tváril, že ide ďalej, zdržiavali Ho. Až potom Ho spoznali – po lámaní chleba. Až vtedy, keď im ponúkol to celkom konkrétne – len vtedy, keď im pripomenul svoju obeť a milosť, ktorá z nej vyplývala, sa im otvorili oči.
Dnes sa môžu otvoriť aj nám. Skôr, ako povie Pán posledné slovo, máme šancu ukázať tomuto svetu Jeho tvár. Skúsme to. Z Jeho poverenia a z Jeho moci.

Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.