Pamiatka zosnulých, Žalm 27, 7 - 10
Čuj, Hospodine, môj hlas, keď volám, zmiluj sa nado mnou a vyslyš ma! Tebe pripomína moje srdce tvoj príkaz: Hľadajte moju tvár! Tvoju tvár hľadám, Hospodine! Neskrývaj svoju tvár predo mnou, neodmietaj s hnevom svojho služobníka! Ty si mi býval pomocou, preto ma nezavrhni a neopusť, ó, Bože mojej spásy! Keby ma aj otec môj a matka moja opustili, Hospodin sa ma zaujme. (Žalm 27, 7 - 10)
Albert Schweizer vo svojom diele „Z mého dětství a mládí“ napísal: „Keď sa pozerám späť na svoju mladosť, s dojatím si uvedomujem, koľkým ľuďom vďačím za to, čo mi dali a čím pre mňa boli.
Zároveň ma však skľučuje, ako málo som im v mojej mladosti z tejto vďaky skutočne prejavil.
Mnohí z ich odišli zo života, bez toho, aby som im vyjadril, čo pre mňa znamenala ich dobrota alebo zhovievavosť ku mne.
Často som si pri ich hroboch potichu hovoril slová, ktoré som mal vysloviť kedysi žijúcim. Nemôžem pritom povedať, že som bol nevďačný. Včas som precitol z mladistvej bezmyšlienkovitosti a to dobré a láskavé, čo sa mi dostalo od ľudí, som neprijímal ako niečo samozrejmé.
Napriek tomu som sa málo snažil dávať pociťovanú vďačnosť najavo. Nedocenil som náležite, čo pre ľudí znamená prijímať vďačnosť.
Často mi bránil ostych, aby som vďačnosť vyslovil.
Mali by sme sa viac snažiť byť bezprostrední a nevyslovenú vďačnosť vyjadriť.
Potom bude na svete viac slnka a viac sily ku konaniu dobra.
Bratia a sestry,
nato, aby Božie dobré dielo / našlo na tejto zemi priestor, si Pán Boh potrebuje nájsť s človekom spoločnú reč. Potrebuje sa s nami spojiť, potrebuje komunikovať. Prihovára sa nám svojím Slovom a čaká na naše vyjadrenie v modlitbe.
Nato, aby v nás slovo mohlo konať dobré dielo, si Pán Boh povoláva ľudí.
Dnes si spomíname na tých, ktorí nás sprevádzali len určitý čas. Potom odišli – a my sme ich posolstvo, ich nádeje a snaženia pochopili až vtedy, keď sme im už svoje „ďakujem“ povedať nemohli.
Nie, teraz nad tým nechceme plakať. Chceme za to, čo vložili do nášho života ďakovať Pánu Bohu. On je Tým, ktorý nás spája. Sme Jeho – tu i vo večnosti. Tí, ktorí sme ešte tu i tí, ktorí sú už vo večnosti.
Sami od seba sa pri smrti sústreďujeme len na to, že nás delí a je prirodzené, že z nej máme iba strach. Sústreďme sa na budúcnosť, na to, čo nás čaká. To má zmysel. Ak budeme Boha častejšie oslovovať, začneme si s Ním lepšie rozumieť. A z tohto porozumenia vyplynie viac vďaky z pohľadu na minulosť, viac zodpovednosti za dianie v prítomnosti a viac nádeje pre budúcnosť.
To, že chceme byť k Nemu bližšie, ako sme to spievali v druhej piesni /519 – K Tebe, ó, Bože môj/, vôbec neznamená, že chceme umrieť – naopak – ak túto túžbu myslíme vážne, znamená, že chceme ŽIŤ, skutočne ŽIŤ.
Hovorme s Ním. O všetkom. Aj o tom, čo nemáme odvahu, čas alebo možnosť povedať človeku. On, autor našich životných príbehov, On, ktorý nás zachraňuje, On, ktorý si dáva záležať na našom zdokonaľovaní, posväcovaní, stále počúva. U Neho neexistuje neskoro. On prijíma. On odpúšťa. On miluje. Vedie k životu.
Pripojme sa teda k žalmistovej modlitbe. Volajme k Bohu – veď ide o život!
1. „Pane, prijmi našu VĎAČNOSŤ. Dnes si viac
ako inokedy uvedomujeme, aké dôležité je mať pri sebe človeka, ktorí v nás dokáže rozjasniť plamienok Tvojho svetla.
Ochrana a podpora človeka, ktorý v niečom úplne obyčajnom nájde obdivuhodné, nám dáva silu a nadšenie.
Na to, ako v nás vzbudiť záujem, prebudiť život, máš, Pane, naozaj zvláštne spôsoby!
Niekedy nám ľudia dokážu veriť až tak, že by sme sa museli hanbiť, keby sme ich zavádzali. Niektorí ľudia do nás investujú toľko dobrej vôle, ochoty, dobroty, že ich nedokážeme sklamať.
Títo ľudia sú pre nás MILOSŤOU od Teba, Pane.
Určite nepochádzajú zo sveta, ktorý súťaží, v ktorom platí sila, sebavedomie a víťazstvá, lebo nás väčšinou stretávajú slabých, neistých a porazených.
Sú od Teba, Pane, lebo vkladať sa tam, kde z toho nie je úžitok hneď, sa dnes nikomu neoplatí. Siať a čakať tam, kde existujú polia, na ktorých sa už žne, je u nás...bláznivé.
Vďaka, Pane, za to, že ľudia, ktorí nám nosia milosť od Teba, existujú. Vďaka za našich rodičov, starých rodičov a všetkých, ktorí do nás vkladali čas a láskavosť.
Vďaka za ľudí, ktorí dokážu čakať vo viere, že tie dobré vklady, hoci sú množstvom celkom zanedbateľné, jedného dňa prinesú ovocie.
Vďaka Ti, že ich od tejto viery neodradilo ani to, že ostali v úzadí, tichu, nepoznaní, neuznávaní - a predsa stáli a silní svojou oddanosťou.
Pane, zdá sa nám málo za toto všetko sa Ti iba poďakovať. Bolo by pekné a užitočné, aby slová vďaky našli konkrétnejší prejav lásky. Ešte ju stále máme komu prejaviť.
Hľadáme teórie a odpovede v úprimnej snahe po múdrosti - ale zabúdame, že žijeme z obyčajných vecí – prehliadame, že niekto musí bdieť, aby sme necítili nedostatok, že sa niekto stará o to, aby o nás bolo postarané – aby sme mali podmienky pre to, čo chceme do nášho sveta priniesť my.
A nech je to akokoľvek duchovné, čo sledujeme, nedaj nám zabúdať, že Teba i ľudí zaujíma viac náš všedný deň, ako slová a vyznania v ten sviatočný.
To sa nám niekedy ani nechce veriť, že Ty, taký Veľký sa zaoberáš tým, čo je také úbohé, také obyčajné.
2. Pane, tá vďačnosť nie je všetko. My potrebujeme aj ZMILOVANIE. O to viac, o čo viac príležitostí k vďačnosti sme premárnili.
Pane, len Ty poznáš tie hrozné výčitky, zúfalstvo, keď veľmi dobre vieme, že sme vinní, že nič z toho, čo bolo, sa už nedá vziať späť. Ach, Pane, cítime, čo všetko je odsúdeniahodné, čo všetko bolo od nás surové, nemiestne, nespravodlivé.
Túto ťarchu niekedy nedokážeme uniesť. Ničí nás. Nedokážeme si pomôcť.
Pane, zachráň nás. Pripomeň, že si aj tým, kto sa zmilúva, že sa nemusíme trestať sami. Ty, Pane, si trpel na kríži za všetko, čo sme nezvládli, čo nevieme uniesť. Prosíme, aby sme Tvojou cestou záchrany nepohŕdali, aby sme svojimi myšlienkami neskĺzli k lacným útechám a riešeniam, ktoré nám iba načas zalepia rany. Kriste, odpusť nám vinu. Svojím utrpením a smrťou si nám Pane, priniesol spásu.
Prosíme, aby naše pokánie, naše prosby o milosť boli úprimné. Pomôž nám urobiť aj ďalší krok - nechať si odpustiť.
Pane vezmi od nás všetok vzdor, odmietanie, odcudzenie. Nedovoľ, aby nás vnútorné zranenia privádzali k trpkosti.
Prosíme Ťa, osloboď nás od všetkých výčitiek, ktoré ukrývame, od nutnosti trestať samých seba. Ty Pane, povedz slovo nádeje, daruj svoj pokoj.
Pane, očisti nás od všetkej tvrdosti, od súdov, ktoré tak radi a tak rýchlo vynášame. Stojíme o zmierenie.
Počuj, Hospodine môj hlas, keď volám. Zmiluj sa. Bez Teba som stratený. Daruj nám niečo z Tvojho nadhľadu, Tvojej trpezlivosti, potrebujeme ich pre všetky naše vzťahy.
3. Ja, Pane, hľadám Tvoju tvár. Hľadám TO, ČO MA
PREVYŠUJE. Hľadám Tvoju tvár, lebo neverím, že chceš predo mnou ostať skrytým. Hľadám Ťa, lebo neverím, že si svoje kráľovstvo pripravil až po smrti. JA ŤA, Pane, potrebujem teraz. A verím, že aj Ty mňa.
Vieš, Pane, že Ti to hovorím s úplnou a odovzdanou pokorou. Som len nadšený z Tvojich slov a Tvojich diel. Chcem sa im učiť.
Chcem vedieť ako to robíš, aby si si človeka získal. Tvoja tvár, Pane, sa mi páči. A páči sa mi aj cesta, ktorou ma vedieš. JE mi jasné, že nie je ľahká, ale ja na nej cítim pokoj a zmysel.
Pane, počúvaj ma. A hovor, ja budem počúvať. Mnohé Ti neviem ani povedať, ale odvážim sa veriť, že rozumieš ... môjmu vzdychu, plaču i úplnému tichu.
Pane, zmiluj sa, vypočuj ma. Hľadám Ťa, neskrývaj sa, neodmietaj ma. Daj mi spoznať, že mi chceš rozumieť.
Keby ma otec môj a matka moja,
teda keby ma tí, ktorí mi vytvorili prvotné zázemie, opustili, daruj mi istotu v Tebe.
Keby ma už všetci opustili a... keby som sa opustil aj ja sám,
Ty, Pane pri mne ostaň.
Všetko tu na zemi, celá moja večnosť závisí od Teba – od Tvojich rozhodnutí.
A ak v Tebe, Pane, nájdem svojho Otca i Mamu, to predsa znamená, že poznám svoj domov. Ty si mnou počítaš. Ty ma neopustíš. Vtedy prijmem aj to, že som od Teba závislý.
Viem, že ešte stále toho tak veľa neviem, nepoznám a nemôžem. Ale v Tvojej blízkosti, pri Tebe verím Tvojim sľubom.
Z tejto viery sa odvážim žiť v každom čase - v radosti, sklamaní i zlyhaní.
Verím Ti. Verím, že si pre mňa pripravil život, že si ma vykúpil a posvätil preto, aby som sa svojho života mohol ujať.
Teraz i potom, tu na zemi i vo večnosti.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
