19. nedeľa po sv.Trojici, Matúš 5, 4
Blahoslavení žialostiaci, lebo oni potešenia dôjdu. (Matúš 5, 4)
Milí bratia, milé sestry,
existujú literárne, filmové, divadelné diela, ktoré nekončia šťastným koncom.
Mnohé aj v ich závere ostáva nedopovedané, akoby nedokončené – a aj to je jeden zo zámerov autora.
Je pravdepodobné, že nás záverečné výkričníky či otázniky zasiahnu hlbšie. Pomôžu v nás odkryť prázdnotu, odhaliť nevedomé zranenia, pomenovať vnútorné chvenia, uvidieť dosah pokrivených charakterov a falošných hodnôt.
Čím poctivejšie sa aspoň pokúsime s niektorými postavami identifikovať, tým viac by nám tieto umelecké stvárnenia mohli pomôcť stávať sa ... lepším človekom, nielen pôsobiť, ale aj myslieť a rozhodovať sa inak.
Aj tieto umelecké diela nám môžu pripomenúť pôvodné určenie - byť Božím obrazom.
Keby sme po tomto obraze človeka túžili viac, viac by nás znepokojovali všetky - aj tie nenápadné nánosy špiny, viac by nám vadili zárodky zlomyseľnosti, pýchy a závisti, ktoré v našich podmienkach, rodinách, v našej spoločnosti plodia ŽIAĽ.
Boh k nám hovorí ľudskými príbehmi. Jeho motivácia pre to, aby sme sa rozhodovali pre život, pre dobré, pre spravodlivosť spočíva v obrazoch. A sú to nielen obrazy, ktoré nám maľujú pred očami dobrý alebo zlý koniec zúčastnených.
Tým centrálnym, na čom Bohu mimoriadne záleží, aby sme si všímali, je príbeh Jeho Syna. Príbeh dobrého človeka, príbeh Božieho dokonalého človeka, ktorý na zemi ZLE skončí.
Áno, to je Božia pedagogika – viesť nás k tomu, aby nám Ježišov príbeh nedal pokoj, kým nebudeme vidieť, ako veľmi sa nás dotýka.
On nás učí, že v súvislostiach a vzťahoch, ktoré tvoríme, do ktorých sme sa už narodili a teda ich nezmeníme, je vysoko pravdepodobné, že aj nás sa hĺbka, bolesť utrpenia BUDE DOTÝKAŤ.
Ježiš ZLO ako pôvod plaču a žiaľu ľudí, ku ktorým v kázni na vrchu hovorí, neignoruje. On s ním počíta.
Na človeka pozerá Božími očami.
Vidí preťaženie, kde my vidíme iba nervozitu. Zaujíma Ho, kde majú naše možnosti obmedzenia, kým my vnímame iba ľudské hranice a odmietanie. Vie, akí sme schopní odsúdiť odcudzenie manželov, ale vôbec nás netrápi kríza v komunikácii, ľahostajnosť, ktorá tomu chladu vo vzťahoch predchádza.
Ježiš presne vie, kde je môj problém. Ježiš presne vie, kde je aj problém toho, kto mi ubližuje.
Nie, Ježiš vinu neretušuje. On za ňu umiera.
Ježiš dvíha človeka z moci zla – či je ten človek posadnutý, zdiskreditovaný, alebo zakomplexovaný. Za všetkých prináša obeť.
A v tejto obeti je viera a nádej, že ja si
pred tými desivými podobami zla nemusím zúfať.
Mojou úlohou však je, aby som príčinám žiaľu vo svojej rodine, vo svojom prostredí bránil. O mnohých veľmi dobre viem. Mnohé veľmi dobre poznám. Ale zo strachu pred tým, že by mi mohli ublížiť, ak sa ich dotknem, ich radšej premlčím.
Sú situácie, ktoré vyžadujú radikálny zásah, v ktorých sme vinní, ak mlčíme, ak prehliadame a prepočúvame nešťastie, ktoré v našej bezprostrednej blízkosti volá do neba.
Preto mnohé svedectvá presvedčených kresťanov ostávajú Nepresvedčivé, nepotrebné, áno, aj zbytočné, že v sterilnej nemohúcnosti a z bezpečnej vzdialenosti dokážu trápenie ľudí okolo seba .. prijať, akceptovať.
A nech by prosby modlitby: „neuveď nás do pokušenia a zbav nás zlého“, zneli akokoľvek frekventovane, Boh ani nemá šancu vypočuť ich. Tento človek sa pokušenia a zlého zbaví aj sám – tak, že pôvod žiaľu, pôvod zla jednoducho poprie. Tvári sa, že je všetko v poriadku. Problém neexistuje. V tomto postoji je človek schopný hazardovať s odpustením. Je schopný ospravedlňovať vinu, ktorá nie je vyznaná, násilie, ktoré vinník neľutuje. A to je mechanizmus, ktorý Boha i človeka zabíja.
Ježiš však hovorí k tým, čo sa žiaľu neuhýbajú, ale ho znášajú. Tým Ježiš dáva slovo nádeje.
Tým, ako sa o človeka zaujíma, tým, že znáša dôsledky zla, ktoré nespôsobil, otvára pred nami nádej, že to zlo, všetka nepriazeň, nespravodlivosť a aj naša vlastná bieda nemá nad naším životom posledné slovo. On, Kristus, ju berie na seba.
Ježiš nedáva lacné útechy. Nekĺže po povrchu. Ide našej biede na koreň. Biede, ktorú spôsobujeme, tej, ktorou nás obžalúvajú, znemožňujú iní, i tej, ktorá nás prekvapí a zdrví úplne nepoznaná.
Je zlo, ktoré sa dá nájsť, ohraničiť, proti ktorému je nutné zasiahnuť - aby žiaľ neplodil ďalší žiaľ, jed ďalší jed, nepriateľstvo ďalšie nepriateľstvo. Stačí, aby sme ho nezapierali, neospravedlňovali, ale odvážili sa mu vzoprieť.
Na to čítame toľko „Neboj sa“, aby sme sa nechránili tým, že od zla, žiaľu ako jeho dôsledku cúvneme, aby sme si svoj svetlý, optimistický pohľad na svet, ľudí a udalosti zachovali. To sa Bohu i ľuďom protiví.
Oberá nás o vieru, o odvahu konať poverenie Krista ľuďom slúžiť, bdieť nad tým, či majú to, čo naozaj potrebujú.
Existuje však aj zlo, ktoré je rozrastené, včlenené do nášho sveta ako jeho súčasť,
neohraničené ako zhubná rakovina. Odstrániť ho úplne je nemožné.
Je však možné zaujať postoj. Je niekedy nutné zniesť isté riziká - ako prejav viery, že sa pre desivými podobami strachu neskloníme.
Stojí nás to riziko, že nebudeme obľúbení, ak to, čo ľuďom, ktorí svoje zranenia premieňajú na neprajnosť a výboj voči slabším,
nebudeme rešpektovať.
Niekedy je rizikovým faktorom to, že sa pri vzdore zlu musíme namáhať dlho. A stojí to množstvo síl neveriť, že to absurdné, hrozivé, nás zahubí.
Ježišove slová, ale najmä Jeho prijatie človeka, Jeho milosť a záver Jeho životného príbehu je pre nás dôvodom, aby sme očakávali na potešenie, ktoré naozaj prichádza z neba. Zo zdroja, ktorý nevlastníme. Od Boha.
Prichádza vtedy, keď ho vôbec nečakáme. Prekvapí nás tam, kde máme pocit, že sme práve skončili.
Potešenie od Boha sa objaví spôsobom, ktorý nás napriek všetkým zakolísaniam zo všetkých rizík podporí. Aj v žiali nás urobí silnými. Naučí nás nebáť sa. Naučí nás poznať nepriateľov, zlých ľudí, spoznávať zlé úmysly. Boží duch nás v tomto poznávaní nebude viesť k pomste. Urobí nás slobodnými odovzdať tieto súdy Bohu.
A v tom je sila, útecha, / že nie ja mám triediť kúkoľ od pšenice. JA to nemôžem, nemusím, lebo JA to ani neviem.
Boh je ten, ktorý súdi. A v tom je zdroj útechy. Nie ja mám zachraňovať. Moja úloha je omnoho jednoduchšia. Mne stačí, aby som dával vedieť, že Ježiš je tu, že volá každého z nás priamo k Nemu.
Ešte nevykonal súd. On iba zopakoval Boží sľub, že sa nás nevzdá. Prišiel, aby nás ubezpečil o tom, že vo všetkých rizikových životných procesoch, je skrytá sila. Táto sila je vo viere, že zdroje zla ma neovládnu, nezvládnu, oni nado mnou nezvíťazia.
Ešte stále ostáva veľa otázok. Ale aj Boh má však otázky pre nás. Znejú z úst viacerých biblických postáv: Chceš, aby som Ťa uzdravil? Veríš v Syna Božieho? Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?
Bratia a sestry, milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobré. A aj žiaľ sám osebe je niekedy prospešný. Nevyhnutný. Je pre mňa dobrý, ak si uvedomím, že nie som povolaný hrať nejakú rolu v hre, ktorá sa skončí a začne sa zas iná – mojou úlohou je tvoriť životný príbeh. Súvisí v ňom aj to, čo nechcem aby súviselo.
A - mám iba jeden život. Jednu šancu. To, čo žijem, je premiéra. Jediná a jedinečná. Som zodpovedný čo okolo seba rozsievam, ako sa rozhodujem.
Ale tu - na zemi nemám v réžii úplne všetko. Ak prežijem vlastnú bezmocnosť, ak viem zaplakať aj sám nad sebou, ak v Bohu uvidím jedinečnú možnosť svojej záchrany, napriek všetkým otáznikom Mu začnem rozumieť.
To ma privedie k pokore, aby ma ani sila a úspech neobrali o veľkú časť zorného poľa, aby ma neochudobnili o lásku a cit.
Žiaľ je v Božích rukách prostriedkom k tomu, aby som sa nedal uzavrieť do slepej uličky, ale veril, dúfal a hľadal východiská.
Len tak sa dá nájsť záchrana. Len tak sa dá spoznať živý Boh, ktorý dodnes tvorí a zasahuje.
Len tak sa dá ostať závislým na Jeho dobrote. Len tak sa dá osobne spoznať v Jeho kreativite, v zápase o moje vykúpenie a ponuke, aby bol môj život neustále pretváraný do podoby, ktorá nebude v tomto svete škodiť a prekážať v Jeho diele, ale vždy viac svietiť, prinášať útechu, a požehnanie.
Vtedy dôjdu k potešeniu mnohí, ktorí Boha v Jeho neuveriteľnej láske ešte nezažili.
A vtedy sa stanem blahoslaveným. Nie tým, že budem takým dokonalým, iba vedome prepojeným na Božie zdroje, na Božie nové, aktualizované ponuky útechy - na ktoré mnohí užialení, uplakaní stále čakajú.
Amen.
Pane, daruj nám pravú vieru.
Prosíme, odpusť nám všetky trápne výhovorky, ktorými sme Ťa chceli oklamať,
že nevidíme niečo, čo vidíme,
že nerozumieme niečomu, čo je úplne jasné.
Pane, daj nám vidieť, kde zlyhávame, kde a ako sme zranení, na čo všetko sme krátki, čo sme neurobili nie preto, že sa nedalo, ale že sme sa zle rozhodli... Pane, zmiluj sa. Pomôž, aby sme okolo seba nemnožili žiaľ, ale čakali na Teba, Tvoje oslobodzujúce slovo, Tvoju milosť.
Pane, prosíme, pomôž nám, aby sme v Tebe videli útechu tam, kde nás žiaľ a slzy znemožňujú vidieť východiská. Pošli nám človeka, ktorým nás privedieš k zmyslu a k odvahe vykročiť k novej budúcnosti.
Prosíme, daruj nám svätého ducha, aby sme neostávali pasívni tam, kde očakávaš, že sa pohneme.
Pomôž nám rozlíšiť dobro a zlo, aby sme tam, kde sa od nás očakáva pomenovanie zla, neniesli lacnú milosť. Prosíme, dovoľ nám vidieť, zažiť Tvoju útechu, dopraj nachádzať Tvoju nadštandardnú starostlivosť tam, kde sme vyhorení a prázdni.
Pomôž, Pane, aby naše útechy neboli zbabelé, povrchné, aby tomu, kto trpí ešte viac neublížili.
Pomôž nám zniesť to, čo nevieme, nemôžeme zvládnuť, v čom niektorým ľuďom nevyhovujeme.
Ďakujeme za Tvoju obeť na kríži, za milosť, ktorú do toho sveta priniesla.
Pane, všimni si nás, pouč, ak treba aj znepokoj, aby sme sa tejto milosti ujali, aby Tvoja námaha nebola zbytočná. Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
