Poďakovanie za úrody zeme, Žalm 104, 23 - 25.27 - 31.33.34
Človek vychádza za svojou prácou a za svojou robotou do večera. Ako mnoho je Tvojich diel, ó, Hospodine! Všetky si múdro učinil, zem je plná Tvojho tvorstva. Všetko to očakáva na Teba, aby si im načas dával pokrm. Keď im ho dávaš, zbierajú, otváraš ruku, nasýtia sa dobrými vecami. Keď skrývaš svoju tvár, ľakajú sa, keď odnímaš im ducha, skonávajú a vracajú sa do prachu. Keď svojho Ducha vysielaš, sú stvorené, tak obnovuješ povrch zeme. Naveky sláva Hospodinu! Nech sa raduje Hospodin zo svojich diel! Spievať chcem Hospodinu, dokiaľ žijem, hrať svojmu Bohu, dokiaľ tu budem. Nech Mu je milé moje premýšľanie. JA sa budem radovať v Hospodinu! (Žalm 104, 23 - 25.27 - 31.33.34)
Milí bratia, milé sestry,
dnes chválime Pána Boha za úrody zeme. Ďakujeme za slnko a dážď, za obilie pre náš každodenný chlieb.
„Človek vychádza za svojou prácou,“ čítali sme. Sme vďační za všetko dobré, čo vzišlo z našej námahy, dobrých zámerov. Ďakujeme za požehnanie snáh, ktorými sebe a svojim potomkom smieme a vládzeme zabezpečovať životné a pracovné podmienky.
Pri našej vďačnosti chceme mať na zreteli, že úlohy, ktoré sú nám v tomto svete zverené, miesta, posty, úrady, ktoré zastávame, nie sú trestom. Môžu a chcú byť pre nás samých i pre našich blížnych a blízkych požehnaním.
Pán Boh prikázal človeku pracovať hneď od začiatku. Človek nebol stvorený len ako prijímateľ, príživník. Mal premýšľať, tvoriť, hospodáriť, zabezpečovať. Aj v tom bola jedna časť podobnosti Bohu – človek mal Boha napodobňovať v tvorení, kreativite.
Je túžbou človeka, aby sa uplatnil, realizoval, aby ho niekto potreboval. Táto túžba je v súlade s Božím zámerom.
Každý deň sme však vystavení obrazom toho, čo Božím zámerom s povolaním človeka k práci nemá nič spoločné. Vidíme, koľko nervozity a stresov práca stojí.
Vidíme, ako samozrejme je človek schopný odvádzať hodnotu iného od toho, čo z neho môže mať – a tak je človek, ktorý už produkovať nevládze, ohrozený neustálym strachom, že bude len na obtiaž – tým, ktorí okolo neho v zápale pracujú...
Tak veľmi sa riadime podľa toho, čo máme pred očami! Tak veľmi podliehame trendom doby, že sme schopní napodobňovať aj dobrovoľné zotročovanie ľudí bez Boha.
Kým to, AKO máme pracovať, nebudeme konzultovať s Tým, ktorý nás postavil do tohto sveta postavil, a dal nám mandát prosperovať a tvoriť, budeme vnímať len kliatbu, ktorá vyplýva z úteku človeka od Boha. Boh naozaj po páde hovorí: Pre teba pôda prekliata bude, s námahou sa z nej budeš živiť. Ba tŕnie a hložie bude ti rodiť a poľné byliny budeš jedávať. V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme...
To je tá bezduchá, otrocká zotrvačnosť a drina človeka, ktorý Boha nechce počuť, nechce hľadať. Chce byť NEZÁVISLÝ.
My sme však povolaní k slobode.
Ak má aktivita Božieho človeka priniesť zmysel, požehnanie, radosť, musíme mať na mysli niekoľko vecí, ktoré našej námahe dajú správny smer.
Potrebujeme, aby práca Božieho človeka a ľudského Boha, toho, ktorý sa stal človekom, bola zlučiteľná, kompatibilná.
1. Práca Božieho človeka má vzor
v konajúcom Bohu. On dáva našej práci Ducha. Neponižujme svoje úsilie na to, že budeme len zotrvačne plniť, čo sa od nás žiada, čo musí byť.
Nechajme sa nadchnúť, inšpirovať duchom. On nám otvorí oči, aby sme vedeli vnímať úsmev na
tvári okoloidúceho na ulici, pokoj starého človeka, ktorý stále samostatne krok po kroku zdoláva cestu na svoj nákup. Duch nás urobí vnímavými preto, aby sme vedeli oceniť postoj matky, ktorá sa unavená skláňa k úlohám svojho školáka, lebo vie, prečo to robí...
Je úžasné, ak vo svojich každodenných úlohách nenachádzame len záťaž, ale objavíme v nich dar, príležitosť k tomu, aby sme sa prejavili, a svojmu prostrediu, svojej rodine, povolaniu poskytli časť toho, čo Pán Boh nadelil práve nám. Sme povolaní k tomu, aby sme vyučovali, varili, liečili, milovali, upratovali, rátali nie ako sami sebe, a nielen iným - ale Pánovi. „Všetko robte z tej duše, nie ako sebe, ale ako Pánovi“ napomína apoštol PAvel.
Ani pri horlivej aktivite ešte nie je automatické, že bude naplnená duchom.
Je dnes moderné byť zaneprázdneným – akoby sa tým merala naša dôležitosť. Berieme si na seba viac ako dokážeme zvládnuť, zniesť.
Aj to pramení v zvode byť nezávislým a nepočítať s tým, že aj zdravie, aj náš čas, aj naše príležitosti slúžiť v rodine majú svoje hranice.
Izraelci museli byť v Egypte otrokmi.
Neustávajúca drina nahlodávala ich psychickú rovnováhu, klesali na mysli, upadali do depresií, obávali sa, že pred sebou nemajú nič iné - že ich jedinou perspektívou je práca, z ktorej nemajú osoh, lebo si ho užijú iní.
To by sme si mali niekedy prečítať z 2. Mojžišovej knihy. Pokúsme sa pritom opýtať: nezapredávam sa do otroctva workoholizmu, posadnutia prácou sám? Dobrovoľne a naplno? Nestresujem svoje okolie aktivitou, ktorá odo mňa žiada viac, ako mám? Neoberám sa svojím štýlom práce o stretnutia s mojimi najbližšími, o príležitosti, ktoré sa už nikdy nemusia opakovať?
Tvoj Boh, Hospodin, človeče, učinil siedmy deň nato, aby si si bez výčitiek svedomia mohol oddýchnuť. Uži si ovocie práce svojich rúk. Uvoľni sa. Naplánuj si čas a vyhraď ho len pre Boha. Potrebuje príležitosť, aby Ťa mohol stretnúť, vypočuť, obdarovať. Nedeľa je posvätený deň pre posväcujúci vzťah. Je to deň pre Teba, človeče, aby si prijal pre svoje angažmán Ducha. On sa postará sa o to, aby Tvoja práca mala úspech, aby si nebol znechutený a frustrovaný.
Čas oddychu je čas pre Boha.
2. Ako vyzerá práca ľudského Boha?
Náš Boh sa stal človekom. Vyzná sa v našich situáciách. Pozná ťarchu a bolesť preťaženia, nepokoja, obáv. Pán Boh nás nenechal stratených. Ponúka oslobodenie.
Jeho Duch obnovuje povrch zeme.
Boh chce v tomto svete zapôsobiť. Nie zjavením. Prácou na nás a prácou cez nás. V našich postojoch sa Božie predsavzatia stávajú nášmu svetu zrozumiteľnými. NA nás ich môže byť vidieť.
Duch chce obnovovať naše myslenie. Chce preniknúť do našich kríz, krížov, slabostí, ktorým podliehame, aby nám dal novú silu.
Obnovovanie je však niekedy podmienené bolestivým zásahom. Je to proces. Je to môj každodenný boj s nezrelým a naivným „ja sám“. Je to moje chvenie, moje čakanie, moja túžba, aby si sa, Bože dokázal, aby sa moja viera nestala len prázdnymi ideálmi, ale vládala rásť v dobrom prostredí z kvalitných živín v ústrety ušľachtilým cieľom, ktoré si mi pripravil.
Pomôž mi, Bože, veriť, že preťaženia, ktorým som sa nechal vystaviť, ktoré som ja navalil na iných, mi môžeš vziať.
Pomôž mi veriť, že od Teba pôjdem naozaj čistý. S Tvojou milosťou chcem zvážiť, kedy čo povedať a urobiť. Nech mi viera v Tvoju moc dovolí rásť a umožní mi, aby som tento rast doprial aj iným.
3. Pán Boh myslí aj na moju odmenu.
Žalmista hovorí: „Nech je Hospodinu milé moje
premýšľanie.“
Z premýšľania, ktoré je Bohu milé, prídu v pravý čas milé slová. Objavia sa skutky, ktoré budú liečiť, tvoriť.
Budem môcť hrať a spievať Bohu – okolo
seba rozdávať radosť, spokojnosť. Preto som na svete. Boh ma tu chcel, potreboval mať. Chce byť na mňa hrdý. Chce mať zo mňa radosť. „Nech sa raduje Hospodin zo svojich diel!“ modlí sa prajne žalmista.
Aj Ty, brat, sestra, si Jeho dielo. A cez teba tento svet ďalej rozvíja - pre potreby ľudí 21. storočia. Hospodin v Tebe a mne – Tebou a mnou tvorí produkty, ktoré potrebuje môj partner - manžel, moje dieťa, moji rodičia.
Prorok Sofoniáš v 3 kapitole píše: „Neboj sa,
Sion, nech neochabnú tvoje ruky! Hospodin, Tvoj Boh je uprostred teba sťa zachraňujúci hrdina. On radostne zaplesá na tebou, obnoví ťa vo svojej láske, bude s plesaním jasať nad tebou.“ Neboj sa, brat, sestra, nech neochabnú tvoje ruky. Tvor. Neboj sa nepodarkov. Musia tu byť. Žiješ vo svete súvislostí a vzťahov, ktoré ťa môžu zraniť, zneistiť a zničiť. Ale Ty sa môžeš vzoprieť.
Tvoj Boh je zachraňujúci hrdina. Nenechá ťa
len tak padnúť.
Chce sa predsa tešiť výtvorom tvojich rúk:
deťom, ktoré vychovávaš, chce ťa posilniť v službe tým, ktorí už pre teba i pre tento svet vytvorili dosť. Chce poslať slovo nádeje aj človeku, ktorý ostal napriek svojim schopnostiam a zdarom sám.
Tvoje dielo, Boží človeče, chce byť požehnaním. Chce byť výrazom vďačnosti za to, čo si prijal, za to čo máš, za to, čo si.
Dopraj Bohu, aby sa zo svojho diela, z teba
i toho, čo za sebou necháš, mohol radovať.
Amen.
Bože náš,
v človeku, ktorý nám dôveruje tak, že nás to posilní,
v tom, kto nám poskytne radu, ktorú potrebujeme,
v človeku ktorý o Tebe hovorí hodnoverne a vyžaruje lásku, cítime Tvoju blízkosť.
Cítime ju v Tvojom záujme o náš svet, o naše všedné i sviatočné dni, o náš chlieb, strechu nad hlavou, miesto v živote, o naše deti a našich rodičov.
Za krásu, ktorú smieme obdivovať,
za ľudí, ktorých si zveril do našej blízkosti,
i za všetkých cudzích, ktorí nás učia toľko nového, Ti, Pane, dnes vzdávame vďaku.
Vďaka, Pane, že po každej noci prichádza nové ráno. Ďakujeme za každé znamenie novej nádeje – za dúhu, slnko, včely, stromy, za vietor i dážď.
Ďakujeme za silu ku každodenným úlohám, za zmysel, ktorý im dávaš. Prosíme, aby sme v spojení s Tebou, v modlitbe i Tvojom slove našli konkrétne odkazy pre náš osobný život. Prosíme za Ducha, aby sme životu rozumeli a chceli žiť.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
