V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

16. nedeľa po Svätej Trojici, Židom 10, 35 - 39

Preto netraťte svoju dôveru, lebo tú čaká veľká odmena. Potrebujete vytrvať, aby ste plnením Božej vôle dosiahli zasľúbenie. Lebo už len krátko, iba chvíľočka a príde ten, ktorý má prísť a nebude meškať. Môj spravodlivý z viery bude žiť, ale ak cúvne, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie. My však nie sme z tých, čo cúvajú, aby zahynuli, ale z tých, čo veria, aby si zachránili dušu. (Židom 10, 35 - 39)

Milí bratia, milé sestry,
v pekné slnečné poludnie som nastúpila do autobusu. Snažila som sa nájsť si dobré miesto na státie, aby som na Služby Božie v penzióne prišla vnútorne sústredená.
Napriek mojej snahe o utíšenie som si nemohla nevšimnúť, ako sa na sedadlách podo mnou pohodlne hniezdili mladí študenti. Nad nimi stála pani, ktorá bola od nich o dve generácie staršia. Tento obraz neznepokojil iba mňa.
Prvá sa im prihovorila pani, čo stála vedľa mňa. „Vy sa chlapci, nehanbíte?“ Jeden z nich na ňu zaškúlil a odpovedal. „NIE, a prečo?“ Pani sa nenechala vyprovokovať absurdnou odpoveďou
a s iróniou konštatovala, že dnes museli mať v škole naozaj ťažký deň, keď sú takí unavení – a dodala že aj oni budú raz starí.
Stará pani nad stredoškolákmi sa iba usmievala a tvrdila tej, čo sa pokúšala mladých mužov vychovávať, že už aj tak o chvíľu vystupuje.
Obaja mladíci jej zrejme za tento postoj boli vďační, lebo všeobecné pohoršenie v autobuse sa stupňovalo.
Jeden z mladíkov tomu druhému povedal: „keď budem mať ja 60 rokov, zastrelím sa.“
Zmohla som sa iba na to, aby som mu povedala, že mi je ho ľúto. Odsekol: „dobre, teta“ a znova svoj pohľad fixoval na míňajúce sa mesto.
Tento obraz neopisujem preto, aby som správanie mladých mužov súdila. Lamentovať nad tým, čo z nich vyrastie, sa mi zdá nemiestne a neúčinné. Viesť reči o tom, kam tento svet speje, už dávno nestačí. Ani tým, čo sa takto predvádzajú, ani tým, ktorí tým trpia.

Pri podobných situáciách, ktoré ma iba umlčia, sa mi skôr ako všetky moralistické
ponaučenia a závery vynárajú v mysli Ježišove slová: Odpusť im, Otče, lebo nevedia, čo činia. Svoju aktuálnosť nestratili. Cítiť z nich milosrdný, zhovievavý záujem o človeka. Aj z nich cítiť Kristovu veľkodušnosť, s ktorou sa díva na úbohosť človeka, čo Ho na kríž znova a znova pribíja.
Veľmi často sa mi na základe toho, čo okolo seba pozorujem, žiada v modlitbe pripomenúť – sebe i Bohu: Odpusť nám, Bože, lebo my ešte stále nevieme, čo hovoríme. Odpusť, Bože, lebo nevieme, čo robíme, čo vo svojich životoch sledujeme, čo ľuďom okolo nás ponúkame ako vzor.
Odpusť nám, Bože, horlivosť, ktorou tú dravosť, drzosť mladých ľudí pranierujeme – veď to, čo ich k nej priviedlo, vidieť nechceme.
Odpusť nám, Bože, ak máme niekedy ľudia pocit, že sa v nič neoplatí veriť, že je naivné dúfať, že úcta, pozornosť, podpora má ešte nejaký zmysel.
Nepochybujem o tom, že zážitkov – podobných tomu môjmu z autobusu má každý z nás dosť.
Ak sme ešte úplne neznecitliveli, prinajmenšom nás strasie a ženie do úzkych, keď vidíme, s akou majstrovskou drzosťou dokážu mať ľudia dve tváre, s akou samozrejmosťou jeden druhého nekriticky velebí a vzápätí zas niekde inde niekoho iného ... ponižuje.
Súbeh o príležitosti, posty, uplatnenie, vplyv na pracoviskách, ale aj rodinách, či spoločenstve viery sa stáva čoraz častejšie surový – bez bázne a bez citu.
Proces, v ktorom treba zaujať jednoznačný postoj, odhalí viac ako si myslíme. Náš skutočný charakter, naše spôsoby a myšlienky, teda to, kto sme a čo sledujeme, zverejňujú úplne obyčajné situácie, naše stretnutia, rozhovory, prístup k človeku. To, čo našu vieru, naše vnútro preveruje, je všedný deň, obyčajná komunikácia a ľudia, ktorí nás naozaj poznajú.
Kto teda sme? Akí sme? Sme na ceste k rastu, ceste rozvíjania, života? Alebo len rúcame, hanobíme, utláčame, a to, čo už niekto vytvoril, ničíme?
Apoštol hovorí: My nie sme z tých, ktorí cúvajú, ale z tých, čo veria. Čo my, bratia sestry, kto sme my? Sme z tých, čo zo všetkého, čo okolo seba vidia, radšej cúvajú? Alebo sme z tých, čo veria, chcú veriť, že život má budúcnosť? Z ktorých sme? Od čoho sa odvíja naša predstava o sebe?
Ľudia, ktorí hľadajú Pána Boha, potrebujú vidieť niekoho, kto Mu verí: Ako život s Bohom vyzerá? Čo ma čaká?
Jedna pani, ktorá sa pripravovala na konfirmáciu, sa mi zdôverila, že sa ešte necíti byť zrelá na to, aby vstúpila do spoločenstva cirkvi, že sa zatiaľ konfirmovať nedá. Svoj doterajší život nevidí ako skazený, zničený, ktorý by musela radikálne meniť. Čo
s tým? Jej otázka vyplývala z príbehov, ktoré čítala o tom, ako ľudia prišli k viere, ako začali žiť celkom novým životom... a... nenašla sa v nich. Nevedela sa s nimi stotožniť. Bola som jej za to vyjadrenie vďačná. Videla som za ním úprimné, poctivé hľadanie Božej vôle pre jej osobný život a odvahu, či vytrvalosť skúmať dlhšie, viac, aby k svojmu vyznaniu pristúpila uvážene.
Od tohto rozhovoru som však cítila naliehavú otázku: Musí mať ten, kto vstupuje do spoločenstva kresťanov pocit - poznanie, že je všetko v jeho doterajšom živote zlé? Že musí nastať radikálny obrat, že človek musí zmeniť svoj slovník, svojich priateľov, svoje postoje – odísť, vyčleniť sa z prostredia, v ktorom žije a tvorí?
Je nevyhnutné, aby existovali dva izolované svety – jeden tam von mimo cirkvi, ktorý bude mať zlý koniec – a jeden tu, v spoločenstvách, ktoré vedú k životu?
Nie je takéto rozmýšľanie nepochopením evanjelia? Nie je závorou pred ľuďmi, ktorí k nám prichádzajú iba zvedaví?
Vďaka Bohu, že máme zachovanú Ježišovu modlitbu, v ktorej Ježiš krátko pred smrťou hovorí: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého. Nie sú zo sveta, tak ako ja nie som zo sveta. Posväť ich v pravde – Tvoje slovo je pravda. Ako si mňa poslal do sveta, aj ja som ich poslal do sveta.“
Bratia a sestry, ako vidia ľudia v okolí, v našom svete nás? Aký príklad? Akú službu? Akú príťažlivú odlišnosť? Nesieme ďalej Kristovu milosť, alebo z nás ľudia cítia iba chlad, neprístupnú vážnosť a pohľad, ktorý bez slova dokáže mraziť a pohŕdať?
S čím čítame, počúvame Božie slovo, prikázania o láske? Dovolíme Bohu, aby na nás pracoval? Sme otvorení Duchu Svätému, aby nám ukázal, že meniť sa predovšetkým musíme my sami – a až potom budeme svetlom a soľou tým iným?

My všetci sme, bratia a sestry, ohrození, že naša horlivá viera pominie, že nás schladia krízy a kríže. Je možné, že sme Pána Boha prosili, aby nás od nich zachoval a... nestalo sa tak.
Preto je potrebné, aby nám apoštol pripomenul: „nestraťte vytrvalosť“. Vydržte. Necúvajte, neukrývajte sa do ulity – neutečte pred trápením. Neprichádza, aby vás položilo.
Ak sa odvážite dúfať, spoznáte v ňom silu, ktorá nie je Vaša, ale Božia. Pocítite pokoj, ktorý si nedokážete nahovoriť, vsugerovať – je to pokoj, ktorý prichádza zhora, je Boží.
Prijatie toho, čo Vám príde zvonka, od Boha, Vás urobí schopnými svoje bremeno niesť. Stanete sa láskavými aj voči biede iných.
Na to, aby sme prišli k Božím pravdám, aby sme sa nenechali obmedziť ohraničením dvoch svetov, musí prísť niekedy aj skúška. Inak by
sme v cúvaní od skutočných problémov spohodlneli. Inak by sme boli ohrození duchovnou pýchou a stačilo by nám, aby sme si s malou skupinou rovnako zmýšľajúcich a rovnako veriacich ľudí odobrovali svoje zámery, prípadne zdieľali radosť nad tým, čo sme od Boha dosiahli, čo sme si vymodlili.
Je ťažké čakať na Boží zásah. Každý, koho sa dotýka slabosť, telesná či duševná choroba, násilie, nedostatok túži, aby to už Boh nejako riešil, aby sa ním zaoberal. Ľudia, ktorí túžia po živom Bohu, tí potrebujú povzbudenie: „už len krátko, a príde ten, ktorý má prísť“ nielen počuť. Oni potrebujú vidieť, že niekto vierou naozaj žije, že svoje postoje nefalšuje, že sa na Boha dokáže spoľahnúť.
My všetci sme na Božiu priazeň odkázaní rovnako. Nik z nás ju nenadobúda pri jednom skvelom zážitku automaticky a na celý život. O Božie žehnanie nám treba stáť a zápasiť. Boží spravodlivý nežije zo skutkov, ale z viery. Táto abrahámovská viera je nezávislá od toho,
čo sa práve deje, lebo počíta s tým, že vôľa môjho dobrého Boha sa naplní. Na to si počkám.
Abrahámovská viera necúva z priamych postojov, aj keď vidí okolo seba vyhrávať tie farizejské, lebo dôveruje, že Kristova obeť, skutočnosť, že On pretrpel všetky moje pomýlenia, krivdy a urážky, je stále platná. JA si počkám, kým sa zmysel tejto vytrvalosti prejaví.
Bratia a sestry, Božie slovo, úprimná modlitba nás privedie k zdroju sily a odhodlaniu, aby sme k životu v Božej blízkosti vedeli kráčať a aby sme ten skutočný Boží svet a Boží život vedeli v Jeho vedení vytvárať. To je naša úloha, to je naše poslanie.

Amen.

Pane Ježiši Kriste,
ďakujeme za Tvoje slovo, prosíme, aby sme ho pochopili.
Daruj nám Ducha Svätého, aby sme necúvali z jasných postojov, aby sme nepoužívali na prikrytie nepohodlnej reality klamstvá a pretvárku, ale čakali na múdrosť a pomoc od Teba.
Prosíme, aby sme sa navzájom netrápili, nepoddali ľahostajnosti a nezáujmu. Ak sme práve silní, daruj nám Pane pokoru, aby sme si nenamýšľali, že sme schopní, sebestační a nikoho už nepotrebujeme, lebo zajtra môže byť všetko inak.
Ak teraz prežívame obdobie ťažkostí, daruj nám trpezlivosť prečkať to tvoje „máličko“. Daruj nám ľudí, ktorí nás budú vedieť podporiť.
Daruj nám Pane životaschopnosť, ktorá nezatrpkne v trpkosti. Daruj nám Tvoju lásku, ktorá sa iného nezriekne preto, že zlyhal, ale pomôže mu vstať. Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.