13. nedeľa po svätej Trojici, Žalm 147, 3 - 6, 11 - 14a
On uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany, určuje počet hviezd a všetkým dáva meno. Veľký je Pán náš, nesmierny je v sile a Jeho múdrosť nemá hraníc. Hospodin pozdvihuje pokorných a bezbožných ponižuje až po zem. Hospodin záľubu má v tých, čo sa Ho boja, čo dôverujú v Jeho milosť. Jeruzalem, zvelebuj Hospodina, Sion, chváľ svojho Boha! Lebo On upevňuje závory Tvojich brán a požehnáva tvojich synov v tebe. On dáva pokoj tvojim hraniciam. (Žalm 147, 3-6,11-14a)
Milí bratia, milé sestry,
keď sme v lete s dorastom začali s prehliadkou prírodovedného múzea, všimla som si hneď pri vstupe zaujímavú tabuľu. Nebol na nej úvodník o prírodných zákonitostiach. Bola to časť monológu Srdce, ktorý napísal Stanislav Štepka do jednej inscenácie pre herečku Radošinského naivného divadla Katarínu Kolníkovú.
Jej herecký dar a originálne nárečie si netrúfam napodobniť, rada by som Vám však priblížila túto úvahu v spisovnej slovenčine:
„ Povedzme si to priamo: Človek dokáže všetko:
urobiť dieru do sveta – aj do ozónu,
urobiť si pekný dom, ale aj peknú hanbu,
vyzerať ako pekný hrdina, ale aj ako pekný hlupák.
Niekedy dokáže byť na svete aj 100 rokov,
ale nedokáže byť pod vodou ani 3 minúty,
vie obstojne hrať na klavíri a na nervy,
skákať o tyči aj skákať do reči,
a ... tuším viac myslieť na budúce generácie
počítačov ako maturantov...
No – človek by si až tak mnoho nemal namýšľať,
lebo ... je len človek.
Ani pri najlepšej vôli nedokáže preletieť
v päťmetrovej výške
z Námestia hraničiarov na Šancovú ulicu
a to ani za ideálnych
poveternostných podmienok.
Nedokáže voňať ako lipa
a len tak sa rozmnožovať po vetre ako topoľ.
TO DOKÁŽE len Božia príroda.
A preto by si človek mal
celkom skromne povedať:
Až tak mnoho toho neviem
a preto sa tu na svete budem radšej
viac čudovať ako svet meniť.
Pri čudovaní totiž nelietajú triesky
a nehynú ryby
ale rastú stromy a padá sneh
a všetko je na svojom mieste a v poriadku
ako vždy vtedy,
keď je na jar naozaj jar,
v lete leto,
na jeseň na jabloni jabĺčko,
v zime zima
na človekovi hlava
a v človeku SRDCE.“
Bratia a sestry,
tento monológ dramatického diela tlmočí celkom jednoduchou rečou životnú múdrosť človeka, ktorý chápe bohatstvo a pestrosť života. JE originálny – myslím, že nás nenudí, lebo v ňom vnímame nadhľad a humor jeho autora. To je niečo, čo väčšine našich monológov chýba.
S mnohým, čo autor hovorí, sa však vieme stotožniť. Keď počujeme slovo človeka, ktorý dokáže vyjadriť, čo si aj my myslíme, na čo sa aj my v hĺbke duše pýtame – namiesto nás – sme mu za to vďační.
Veru, aj my by sme boli radi, keby bolo „všetko na svojom mieste a v poriadku“. Boli by sme radi, keby sme mali možnosti a schopnosti nájsť v živote svoje určenie, miesto, kde budeme užitoční a šťastní.
Túžime po tom, aby malo všetko svoj poriadok, systém a zmysel. Je nám tiež jasné, že spokojnosť, harmóniu a pokoj nedosiahneme čakaním na nadprirodzené zjavenia, ale svojou aktívnou účasťou na dianí okolo nás.
Z tých našich prirodzených túžob, aby bolo všetko tak ako má byť, aby bola na človekovi hlava a v človeku srdce, však nevyplýva to, čo by prirodzene vyplývať malo. My musíme vidieť, čo všetko v poriadku nie je, čo všetko napriek dobrej vôli, možnostiam, schopnostiam a vynakladanej námahe zmysel NEMÁ.
A to nás mätie. Znepokojuje. Každé vybočenie, nešťastie, choroba, kríž, každá bolestivá chyba nás oberá o ideály, o istotu a nádej.
Radšej si to všetko nechceme tak priveľmi pripúšťať. Toho jasného, zaostreného pohľadu na reálne veci sa radšej vzdáme. Keďže je tých nevysvetlených a nevysvetliteľných vecí naozaj dosť, radšej pripustíme, aby nielen náš pohľad, ale aj naše srdce, naše svedomie OTUPELO.
V záujme svojho pokoja sa konfrontácii svojho ľudského ohraničenia, svojich obmedzených kompetencií vyhneme. Dá sa to. Ale pokoj, ktorý takto nadobúdame, nie je pokoj svätý. Je to pokoj, ktorý pramení a ústi len v strachu. Je to iba vákuum, iba chvíľa, v ktorej si fandím, že som unikol nepríjemnej pravde, lebo je príliš tvrdá, aby som ju vedel prijať, aby som sa s ňou vysporiadal.
Ak zažijem sklamanie, ochromí ma neúspech, alebo prekvapí choroba, vtedy o svojej hodnote zapochybujem - a taký zradený a zranený sa
stále dokola pýtam: Kde je problém? V čom som zlyhal? Kto urobil chybu? Ako sa to skončí? Čo bude?
Otázky, na ktoré sa ťažko hľadajú odpovede, niet veľmi ani komu položiť. Ak sa totiž ocitnem v kríze, ťažko sa hľadá ten, kto by ma ... aspoň vypočul.
A tak s mojimi hranicami, otázkami, výčitkami alebo plačom ostávam často...sám. Tieto nerovnováhy, kolízie sú pre každého z nás, bratia a sestry, neznesiteľné. Ale je paradoxné, že práve oni sa stávajú príležitosťou, aby sme hľadali, videli a poznali VIAC.
Ak sa totiž v tých časoch nepokojov, zmarených plánov a bezmocnosti nenecháme znechutiť, ak neotupieme, objavia sa pre nás v nich súvislosti, ktoré sme si predtým nikdy nevšimli, ktoré sme vidieť nemohli alebo nechceli.
A to sú chvíle, ktoré menia spôsob nášho myslenia, ktoré menia naše srdce, naše postoje – a samozrejme – aj naše monológy. Už v nich toľko nekrúžime okolo svojej osoby, svojej múdrosti a sily.
Dôveru a očakávania investujeme iným smerom a novým spôsobom. Akoby sa pred nami otvoril prístupový kód ku zdroju života, k samému Bohu.
Časť z biblickej knihy, ktorú sme si prečítali, je tiež monológom človeka. JE modlitbou. Človek tu stojí pred Bohom – a je poznať, že mu na vzťahu s Ním naozaj záleží. Nestojí tu ako hrdina, s výsledkami, ktoré treba oceniť aj z neba. Človek, ktorý tu nadväzuje spojenie s Bohom, stojí pred Ním s prázdnymi rukami – ale s úplnou oddanosťou a dôverou – ako dieťa, ktoré si robí nárok iba na lásku.
Už ho neodrádza, že je slabý alebo pokorený konkrétnou nespravodlivosťou. On už vie, že svoje zranenia, nešťastie - ani to, že je ukrátený, nemusí riešiť sám.
O uzdravenie, o silu a pokoj žiada Boha.
Mnohé ešte stále nechápe, ale jedno vie: že ho milosť a Božia pomoc urobí silnejším v jeho podstate. Človek, ktorý príde pred Boha s úprimným a otvoreným srdcom, s nadšením pred Ním hodnotí svoje plány, ale s odvahou vyznáva aj svoju vinu, odchádza od Boha iný.
Už ho nemusia zaťažovať staré obmedzenia. Už sa nemusí týrať výčitkami, ani strachom, že je odrovnaný, ak mu ľudia uprú, čo mu patrí.
Úprimný, dôverujúci človek pred Bohom počíta s tým:
Ten, ktorý uzdravuje, obväzuje rany, moju bolesť pozná. Tomu, ktorý tvorí a definuje všetky prírodné, spoločenské zákony, si odo mňa nezachováva odstup. Nie je Mu jedno, čo so mnou bude.
Vie, o čom je môj život. Žil tu. Slovo stalo sa Telom – Boh sa stal človekom ... a vzal všetku nepriazeň, beznádej na seba. Neodosobnil sa, nechránil, ale to, čo ma deptá, si namiesto mňa pripustil k srdcu. Ešte stále to robí. Tento postoj neprestal platiť.
Na to mi dáva svoje slovo. Ak Ho chcem počúvať, stačí si otvoriť Bibliu. Nie je nudná.
Hovorí ku mne. Hovorí o mne.
Ak si dám povedať, že Boh ma chráni tam, kde už nemám moc zachrániť sa sám, ak si dám povedať, že Boh mi odpúšťa tam, kde sa hanbím za to, čo som spôsobil, ak Mu dovolím, aby ma oslobodil od môjho strachu a trpkej nevrlosti, vtedy spoznám, že nad monológom Boha s ľudským srdcom, nad monológom Boha s aktívnou účasťou na mojom živote môžem iba žasnúť.
Oplatí sa ho počúvať. Stojí za to sledovať ho. Jeho monológ mi totiž hladí dušu a stále znova ma stavia ma na nohy.
On ma stále znova oslovuje. Stále si so mnou začína. Jeho slovo má moc prebudiť vo mne vieru, nádej a lásku. Tá je každému zrozumiteľná. Je dôsledkom živej komunikácie, každého vydareného stretnutia Boha s človekom. Prajem Vám, milí bratia a sestry, ktorí budete pokrstení a konfirmovaní, aby ste v komunikácii s Bohom našli zdroj živej viery, aby mohlo byť Vaše dnešné vyznanie potvrdzované každý jeden deň – vo vašej rodine, Vašej práci a oddnes aj vo Vašom cirkevnom zbore.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
