13. nedeľa po Sv. Trojici, Efezským 3, 14 - 21
Preto kľakám na kolená pred Otcom, po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi; • aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; • aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, • a vy, zakorenení a založení v láske, • aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, • a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie; • aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou. • Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, • Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia až naveky vekov. Amen. (Efezským 3, 14 - 21)
Sme milovaní – a mali by sme to vedieť. • Máme ľudí, ktorí nás milujú, máme ľudí, ktorých my milujeme. • Ale okrem toho sme milovaní Pánom Bohom, sme milovaní Pánom Ježišom Kristom. • Láska ľudí môže byť veľká a čistá, ale láska Božia, láska Kristova je neporovnateľne väčšia a čistejšia.
• Pán Boh nás miluje, či o tom vieme alebo nevieme. • Je omnoho lepšie vedieť to ako nevedieť. • Človek potrebuje vedieť, uvedomovať si, radovať sa z toho, že ho Boh miluje, že ho Ježiš Kristus miluje. • Vedomie a stále prežívanie tejto lásky je dôležitým predpokladom duchovného zdravia, pevného pokoja, pravého optimizmu. • To je dôležitý predpoklad našej vlastnej lásky: • Kto sa teší z toho, že ho Pán Boh miluje, ten dokáže opravdivo milovať druhých. • V Prvom liste Jánovom je to vyjadrené stručne a obsažne: My milujeme, lebo On, Boh, ako prvý miloval nás.
• Podľa čoho môžeme spoznať, že nás Pán Boh miluje? • Už na základe hlavnej, zdanlivo samozrejmej skutočnosti, na základe toho, že jestvujeme. • Mohlo by totiž byť aj tak, žeby sme nejestvovali, žeby svet nejestvoval, žeby vesmír nejestvoval, žeby nič nejestvovalo. • Je to síce zvláštna predstava, a myslíme na ňu veľmi zriedka – ak nám vôbec taká myšlienka príde na um. • Trocha nás aj zamrazí, keď si predstavíme totálnu ničotu, totálne nič, totálne nejestvovanie. • Ale prečo by to nemalo byť možné? • Možné by bolo, žeby nič nejestvovalo, • ale skutočnosť je taká, že svet jestvuje, že my jestvujeme.
• Svet nie je výsledkom náhodného vývoja, my sami nie sme výsledkom náhodného vývoja. • Svet bol naplánovaný a potom realizovaný, my sami sme boli naplánovaní a potom realizovaní. • Náš nebeský Otec je to, ktorý to všetko naplánoval a uskutočnil. • To chcú povedať slová nášho textu: „Preto skláňam kolená pred Otcom, po ktorom sa menuje každá rodina na nebi aj na zemi.“
• Aký bol Boží motív, Božie pohnútky, že stvoril a udržuje tento svet? • Odpoveď na túto otázku znie: Motívom Božieho stvoriteľského diela je jeho láska. • Veľmi výstižne to vyjadrila Mária Royová: • „Boh náš je láska od večnosti, • je základ bytia, prúd milosti. • On z lásky stvoril, spravuje svet, • kde nieto jeho, života niet. • Boh náš je láska, Boh náš je láska.“ • Veľkú lásku nebeského Otca a Stvoriteľov zmysel pre krásu odhalil Pán Ježiš v každom poľnom kvietku. • Známe sú jeho slová: „Pozorujte poľné ľalie, ako rastú, nenamáhajú sa a nepradú; • hovorím vám: Ani Šalamún v celej svojej sláve neobliekal sa tak ako jedna z nich.“ • Toto sú úžasné slová, ktoré by sa mali stať stálou súčasťou našej zásoby dôležitých myšlienok, • aby sme sa aj my naučili takýmto spôsobom pozerať na úžasné Božie dielo • a aby sme sami objavovali veľkú lásku Božiu v celej prírode. • Len ten, kto nekonečne miluje život, mohol a chcel, môže a chce, aby život jestvoval, aby sme my jestvovali. • Už samotná skutočnosť, že svet a my v ňom sme tak zázračne stvorení, už to je prejavom a dôkazom Božej lásky.
• Ale to ešte nie je celá jeho láska. • Sme tu my, je tu človek, tento nekonečne zaujímavý a záhadný fenomén. • Existuje síce obrovské množstvo jednotlivých poznatkov o človeku, a tie sa neprestajne rozmnožujú, • ale čo nás najviac vzrušuje, to je postavenie a zmysel človeka v prírode, vo vesmíre, v čase. • O záhadách jestvovania, o pôvode, príčinách, zmysle, cieli človeka kládli si ľudia otázky už pred tisícročiami. • Jedným zaujímavým dokladom takýchto otázok a uvažovania je 8. žalm. • Keď si autor tohto žalmu uvedomil, aký nekonečne veľký je Boh, • položil si otázku, ako je možné, že tento Boh venuje človeku toľko záujmu – • práve ten Boh, ktorý je tvorcom nepredstaviteľne veľkého vesmíru. • Slová žalmu znejú takto: • „Čo je človek, že naň pamätáš a čo syn človečí, že sa ho ujímaš? • Málo menším si ho urobil od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil.“ • Autor žalmu videl mimoriadne veľkú Božiu lásku v tom, že človeku bolo dané také jedinečné postavenie. • My by sme si mali takisto uvedomiť, že človek má vo svete osobitné, zvláštne postavenie. • Na jednej strane sme my ľudia súčasťou prírody, čo sa dá ľahko ukázať, • ale na druhej strane sa od ostatnej stvorenej prírody veľmi radikálne odlišujeme. • Na všetko toto sme si dávno zvykli pozerať ako na samozrejmosť, • ale z času na čas si nám treba uvedomiť, že človek • aj s tým, čo má spoločné s ostatnou prírodou, • aj s tým čím sa odlišuje od ostatnej prírody, • je prejavom veľkej Božej lásky, lásky k životu, lásky k človeku.
• Nemusíme zostať len pri tomto všeobecnom konštatovaní, • ale všetko, čo sme o Božej láske povedali, mali by sme vztiahnuť osobne na seba, • ako to robí autor 139. žalmu, keď hovorí: • „Ďakujem ti, že si ma úžasne divne utvoril, divné sú tvoje skutky, a moja duša to dobre vie.“ • Čo všetko je obsahom týchto slov? • Je toho nesmierne mnoho. • Len telegraficky môžeme spomenúť niektoré veci: • Zázračná súhra celého organizmu nášho tela. • Špeciálna štruktúra a činnosť jednotlivých orgánov. • Psychologické a rozumové schopnosti. • Filozofické a duchovné otázky o živote. • Mohli by sme si vziať na pomoc popularizujúcu odbornú literatúru, • aby sme spoznali čím viac úžasných vecí Božej stvoriteľskej činnosti • aj na našom vlastnom tele aj na našich duševných a duchovných vlastnostiach. • Keď si toto uvedomíme, každý z nás by si mal povedať: • Mňa miluje môj nebeský Otec týmto celkom osobným spôsobom. • Čím viac a čím lepšie budeme vedieť o tejto láske nebeského Otca, • čím viac budeme cítiť jeho lásku k nám, • tým viac pokoja a tým viac pokory budeme mať.
• Už toto všetko, čo sme povedali o Božej láske, je veľmi veľa, ale Božia láska ide ešte ďalej. • Vo svojej láske chce nás Pán Boh viesť vždy vyššie a vyššie. • Vysoké ciele sú to, pre ktoré nás stvoril. • Nie nadarmo sú na začiatku Biblie slová: „Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril.“ • Nemáme zastať stáť na jednom a tom istom stupni duchovného vývoja, ale máme stále rásť, ísť dopredu. • Apoštol vie o tomto určení človeka a v našom texte sa modlí k Bohu, aby riadil a urýchlil tento vnútorný vývoj: • „Preto skláňam kolená pred Otcom..., • aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku, • aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, • a vy aby ste boli zakorenení a založení v láske.“ • Vnútorný človek – to je to najpodstatnejšie na nás, • to, čo trvá, to, čo zostáva, i keď sa vonkajší človek pominie. • V inom liste napísal apoštol o tejto veci nasledujúce slová: • „Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, • náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. • Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, • keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. • Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.“ • Veľkým dôkazom Božej lásky k nám je to, že nám Pán Boh dáva možnosť rásť práve v tom najpodstatnejšom.
• V čom spočíva tento rast? • V texte sa nachádza zaujímavá odpoveď na túto otázku: • Kristus má prebývať v našich srdciach. • Čo to znamená? • Ako si to máme predstaviť? • Je to azda len apoštolova špekulatívna myšlienková konštrukcia? • Nie, tu nejde o nerealistickú špekuláciu – veď apoštol tu hovorí z vlastnej skúsenosti. • On sám nám odhalil niečo zo svojho vnútorného života, keď v liste Galatským napísal: „Žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus.“ • Čo všetko je obsiahnuté a vyjadrené v tejto vete? • Túto veľkú apoštolovu skúsenosť, • ktorá by sa mala stať našou vlastnou skúsenosťou, • by sme mohli podrobnejšie rozviesť a opísať takto: • Kristus je môj vzor. • Usilujem sa vždy viac a viac žiť podľa tohto vzoru. • Usilujem sa vždy viac a viac myslieť Kristovým spôsobom. • Všetky hodnoty vo svete a vo svojom živote usilujem sa oceňovať tak, ako to robil Kristus. • Žijem z jeho lásky, v ktorej sa obetoval za mňa. • Teším sa na dobu, keď on premení moje ponížené telo, aby bolo podobné jeho oslávenému telu. • Je možné, že niekto povie: Toto všetko sú iba slová a nič viac. • Ale človek môže takto reagovať len dovtedy, kým to neskúsi sám na sebe. • Keď sa však začne uskutočňovať táto skúsenosť, otvára sa človeku celkom nový svet. • Keď sa tak stane, budeme kráčať od jednej skúsenosti Božej lásky, k ďalšej ešte vyššej skúsenosti.
• Tá najvyššia skúsenosť nás ešte len čaká. • Božia láska, v bohatých prejavoch ktorej môžeme žiť už na tejto zemi, • siaha do večnosti a stále sa stupňuje. • O jej vyvrcholení hovoria slová Biblie tajomným spôsobom: • „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ • V tejto Božej láske môžeme a máme žiť, • na tejto láske môžeme a máme vybudovať celý svoj život. • Čím viac si budeme uvedomovať, ako veľmi nás Boh miluje, • tým vďačnejšie sa pridáme k chválospevu, do ktorého vyúsťuje v prečítanom texte posolstvo o veľkej Božej láske: • „Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, • Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia až naveky vekov.“
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
