Prvá Mojžišova 12, 1 - 5a
Hospodin riekol Abrámovi: • Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. • Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním. • Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme. • Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin; šiel s ním aj Lót. • Abrám mal sedemdesiatpäť rokov, keď vyšiel z Cháránu. • Abrám teda vzal svoju ženu Sáraj, bratovho syna Lóta i všetko svoje imanie, ktoré nadobudli, i ľudí, ktorých získali v Cháráne, • a vyšli, aby putovali do Kanaánu. (Prvá Mojžišova 12, 1 - 5a)
Zaistená existencia je veľká vec. • Mať dostatok hmotných potrieb, mať pevné, pohodlné miesto na bývanie, mať stabilné, vážené spoločenské postavenie – to je niečo, po čom túži väčšina ľudí. • Abrahám patril medzi tých šťastlivcov, ktorí to všetko mali. • A predsa sa vo svojom pokročilom veku navždy rozlúčil so svojím mestom Cháranom a odišiel do ďalekej, neznámej Kanaánskej krajiny. • Prečo to urobil? • Spravil by to niekto, kto uvažuje podľa takzvaného zdravého rozumu? • Abrahám bol pri zdravom rozume, a predsa to urobil. • Preto by sme chceli nazrieť do jeho vnútra, poznať jeho motívy. • Museli to byť veľmi silné motívy keď ho priviedli k takému nečakanému, prekvapivému činu.
• Abrahám mal skutočne motív, i keď to nebol ani jeden z tých motívov, o ktorých sa hovorí v psychológii a o ktorých hovoríme v každodennom živote. • Prečítaný odsek z Prvej Mojžišovej knihy nám umožňuje vidieť, čo stálo za týmto veľkým Abrahámovým rozhodnutím: • „Hospodin riekol Abrámovi: • Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ • Hospodin mal s týmto človekom svoje plány. • Chcel ho urobiť východiskovým bodom nového národa, • národa, ktorý mal potom v dejinách dostať osobitné poslanie. • Kvôli tomuto veľkolepému Božiemu zámeru sa mal Abrahám vzdať zaistenej existencie a odísť – po ľudsky povedané – do nezaistenej budúcnosti. • V týchto slovách je vyjadrené, čo bolo Abrahámovým motívom, Abrahámovou pohnútkou, ktorá tak mocne pôsobila v jeho duši, že mu dal silu urobiť to veľké rozhodnutie. • Týmto motívom bola poslušnosť Hospodinovi. • Nevieme, akým spôsobom dostal Abrahám toto poverenie, • ale vnímal ho zrejme tak jasne a jednoznačne, že bez akéhokoľvek pochybovania vedel, čo žiada od neho Hospodin. • Hospodin bol pre neho takou autoritou, že sa Abrahám neodvážil odporovať.
• Jeho poslušnosť však nebola vynútená, ale on súhlasne prijal, osvojil si to poverenie, ktoré mu dal Hospodin, • stotožnil sa s tým novým, veľkým poslaním. • Predpokladom tejto poslušnosti bola viera, absolútna dôvera, že sa v každej, aj v tej najťažšej situácii môže spoľahnúť na Hospodina, ktorý mu dal veľké poslanie a súčasne veľké zasľúbenie. • Stupeň viery sa meria podľa toho, k čomu sa človek pod jej vplyvom odváži a odhodlá. • Abrahám urobil nesmierne odvážne rozhodnutie, ktoré stojí vysoko nad všetkými príkladmi bežného ľudského správania. • Jeho viera v Hospodina musela byť teda bezhraničná. • Nejdeme sledovať teraz ďalšie príbehy Abrahámovho života - tie si môže prečítať každý v Prvej knihe Mojžišovej. • Ale doložiť musíme toto: • Odísť zo zaistenej existencie do neznámej krajiny, do neznámej budúcnosti - to bol mimoriadne dôležitý akt viery, • a nebol jediný v Abrahámovom živote. • V mnohých iných situáciách svojho života sa musel znova a znova rozhodovať, • bol postavený aj na veľmi ťažkú skúšku, • ale jeho rozhodnutia a postoje niesli vždy tú istú pečať: • pečať viery, pečať bezhraničnej, absolútnej dôvery v Pána Boha.
• Preto bol Abrahám pomenovaný otcom viery. • Bol pomenovaný otcom viery, lebo na jeho príklade sa dá študovať, čo viera je. • A nielen študovať, ale jeho viera by mala byť, a pre mnohých skutočne bola a je, povzbudením k podobným postojom viery. • Aj v Novej zmluve je Abrahámovi venované dôležité miesto. • V Pavlovom Liste Rímskym hovorí o ňom celá štvrtá kapitola. • Jeho viera sa spomína v jedenástej kapitole Listu Židom. • V tejto kapitole sa vypočítava, čo všetko vykonali ľudia zo stanoviska viery. • Medzi nimi vynikajúce miesto patrí práve Abrahámovi. • Hoci Abrahám urobil svoje rozhodnutie pred tisícročiami, jeho príklad sa nám dodnes prihovára veľmi živou rečou. • Všimnime si niektoré charakteristické znaky jeho viery, s túžbou a prosbou k Pánu Bohu, aby sa taká istá viera udomácnila aj v našom srdci.
• Abrahámova viera - to nebolo chladné či mechanické uznávanie náboženských poučiek. • Abrahámova viera znamenala, že on neprestajne počítal so živým, konajúcim Bohom. • Abrahámova viera - to nebola iba záležitosť ústneho vyznávania, ale záležitosť celého života. • Postojom dôvery v Pána Boha bola preniknutá celá jeho bytosť. • Takáto živá, neprestajná dôvera by mala charakterizovať aj náš vzťah k Pánu Bohu. • Proti všetkým námietkam, že to je veľmi riskantné, • Abrahámov príklad ukazuje, že takýto postoj odvážnej, priamo vášnivej dôvery je možný, • a že práve táto dôvera vnáša do ľudského života tvorivé napätie.
• Abrahámova viera bola mobilizujúcim motívom, • teda vnútornou pohnútkou, ktorá človeka uvádza do pohybu, do činnosti. • Nielen ho uvádza do činnosti, ale mu ukazuje, predpisuje aj smer, ktorým sa jeho činnosť má uberať • a akú kvalitu má táto činnosť mať. • Človek, ktorý v pravom a plnom zmysle verí v Pána Boha, nemôže stáť na jednom mieste, nemôže stagnovať. • Skutočne veriaci človek musí celému svojmu konaniu dať jasnú líniu, smer, pečať v zmysle toho, čo verí a ako verí. • Viera a život majú byť v takej plnej zhode, aby tí, ktorí pozorujú život veriaceho človeka, mohli z toho odvodiť, ako vyzerá jeho viera. • Pri tomto rozhodovaní, konaní, postojoch nejde len o drobné veci, ale aj o veľké, odvážne rozhodnutia. • Tieto úvahy o dominujúcom, určujúcom, rozhodujúcom postavení viery nás vedú k otázkam o nás samých: • Ako vyzerá táto stránka viery v mojom kresťanskom živote? • Poháňa ma viera neprestajne do činnosti? • Poháňa ma do činnosti, ktorá je poznačená, charakterizovaná poslušnosťou Pánu Bohu?
• Abrahám nemal svoju vieru zaistenú raz navždy, ale musel o ňu znova a znova zápasiť. • Lebo vnútorné pochybnosti v človeku nespia. • Ozývajú sa a našepkávajú človeku: • A si si naozaj istý, že ťa Boh tak veľmi miluje? • Si si istý, že to nie je klam, čo si o ňom myslíš? • Si si celkom istý, že On splní svoje zasľúbenia? • Proti týmto vnútorným pochybnostiam musí človek bojovať a vždy nanovo sa prebojúvať k viere, k novému, sviežemu, mocnému postoju dôvery v Pána Boha. • V nejednom prípade to býva tak, že čím väčšia je viera, tým väčšie pochybnosti a pokušenia prichádzajú, • a tým viac musí človek o svoju vieru zápasiť.
• Pán Ježiš Kristus vstúpil v takom plnom rozsahu do našej ľudskej situácie, že cez podobné vnútorné zápasy aj on prechádzal. • Stačí sa začítať do evanjeliových správ o jeho modlitbe v Getsemane, • stačí sa započúvať, ako sa na kríži modlil slovami 22. žalmu • a hneď si uvedomíme, že nič ľudské mu nebolo cudzie. • On nám však jedinečným spôsobom ukázal, ako sa aj v najkritickejších situáciách života možno prebojovať k plnej dôvere v nebeského Otca.
• Pri pohľade na Abraháma a na všetky veriace osobnosti si uvedomujeme toto: • Čím viac víťazstiev v zápasoch o opätovné potvrdenie viery človek zaznamená, tým viac sa upevní v ňom trvalý postoj viery v Pána Boha. • Môže sa zdať nepohodlné, že človek musí takto znova a znova zápasiť o vieru. • Ale po prvé si musíme uvedomiť, že takáto je zákonitosť viery, a my nemôžeme na tom nič zmeniť. • Ale okrem toho je to jediná cesta, ako sa viera môže skutočne udržiavať pri živote, • pri sviežom, pulzujúcom živote. • O čo človek nemusí vždy nanovo zápasiť, to mu postupne zovšednie, vädne, ba aj odumiera, a vedie to k nekonečnej nude, ktorá je semeniskom mnohého zla. • Ale viera, ku ktorej sa musíme mnohokrát vždy nanovo prebojúvať, si zachováva ráz sviežosti, účinnosti, plného života. • Takto nám treba pozerať aj na náš vlastný život viery. • Nemôžeme sa zbaviť dojmu, že viera mnohých dnešných kresťanov sa podobá zvädnutému kvetu. • Všetci zvädnutí kresťania by si mali uvedomiť, že existuje možnosť tento kvet oživiť, prebudiť, previesť ho k plnému životu. • Pohľad na pôsobiacu silu viery, na dynamickosť viery u Abraháma by pritom mohol byť veľkou pomocou.
• Nielen proti vnútorným pochybnostiam, ale aj proti vonkajším protivenstvám sa musí viera znova a znova presadzovať. • Abrahám prechádzal cez mnohé vonkajšie protivenstvá, aj my prechádzame. • Vo svete je toľko zla, aj my sami môžeme prežívať toľko zla a utrpenia, že to môže spôsobiť vážne otrasy našej viery. • Človek býva v takých situáciách dohnaný k otázkam: • Kde je ten Boh? • Čo je s jeho sľubmi? • Prečo mlčí? • Prečo dačo nerobí? • Prečo nezasiahne? • Aj v takýchto ťažkých situáciách, napriek všetkému, si treba zachovať vieru v Pána Boha, • paradoxnú vieru v Pána Boha. • Nie je to ľahké, ale príklad Abraháma ukazuje, že je to možné. • Abrahám bol v situáciách, keď nevedel a nemohol vedieť, aký zmysel má úsek cesty, po ktorom ho Hospodin práve vedie, • aký zmysel má určitá konkrétna požiadavka, ktorú pred neho stavia. • Ale napriek tomu všetkému si omnoho väčšiu silu ako tieto ťaživé otázky v jeho srdci zachovala dôvera, paradoxná dôvera v Hospodina. • Aj v tomto ohľade nás Abrahámov príklad vedie k otázkam o našej vlastnej viere: • Ako sme sa my zachovali v podobných situáciách? • Ako je to s nami práve teraz, ak sa nachádzame v podobnej neprehľadnej životnej situácii?
• Keď sa zamýšľame nad Abrahámom, otcom viery, uvedomujeme si, že naša viera je v mnohom slabá, • že neraz zaujíma iba okrajové miesto v našom myslení a živote, • že ona nie je vždy dominujúcim, určujúcim stanoviskom v našom živote, • že príliš ľahko podliehame vnútorným pochybnostiam a vonkajším pokušeniam. • Preto by sme mali študovať Abraháma ako aj iné biblické a mimobiblické osobnosti, u ktorých život viery dosiahol vysoký stupeň. • Preto by sme sa mali oddať pod vedenie nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý viedol a vedie ľudí k plnej viere, • preto by sme mali prosiť o dar Ducha Svätého, ktorý v ľudskom srdci tvorí to, čo je najcennejšie. • Tak by sme sa v tom najkrajšom, v duchovnom zmysle stali deťmi Abrahámovými.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
