10. nedeľa po Sv. Trojici, Nedeľa pokánia, Žalm 32, 1 - 5
Blahoslavený, komu je odpustený priestupok a hriech prikrytý! • Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu, a v jeho duchu nieto ľsti! • Keď som mlčal, práchniveli mi kosti počas môjho ustavičného stonania, • lebo dňom i nocou ťažko doliehala na mňa Tvoja ruka, životná sila sa mi obrátila na letnú vyprahnutosť. • Vtedy som Ti vyznal svoj hriech a nezastrel som svoju vinu. • Riekol som: Vyznám Hospodinovi svoje priestupky! • A Ty si odpustil vinu môjho hriechu. (Žalm 32, 1 - 5)
Medzi dôležité charakteristické znaky ľudskej bytosti patrí schopnosť cítiť vinu. • Keď urobíme niečo zlého, keď zanedbáme urobiť niečo, čo sme boli povinní urobiť, objavujú sa výčitky svedomia, objavuje sa pocit viny. • Dieťa je od malička vychovávané k tomu, aby vedelo, kedy má pociťovať vinu, výčitky svedomia. • V priebehu výchovného procesu sa dieťa učí rozoznávať, čo je dobré a čo zlé. • V dôsledku takéhoto výchovného pôsobenia sa pri určitých činoch alebo zanedbaniach dostavujú výčitky svedomia.
• Pri povrchnom pohľade by sa mohlo zdať, že výčitky svedomia sú iba ovocím výchovy. • Naozaj existujú názory, že svedomie nie je človeku vrodené, ale že človek je k pocitu viny iba vychovávaný, • že teda svedomie nie je Boží hlas v nás, ako sa zvykne hovoriť v náboženských rečiach. • Ale táto vec nie je taká jednoduchá. • Je to niečo podobné ako s ľudskou schopnosťou hovoriť. • Na jednej strane je pravda, že určitú konkrétnu reč sa dieťa naučí len pod vplyvom prostredia, v ktorom sa touto rečou hovorí. • Ale naučiť sa túto reč môže len preto, že má na to vrodené predpoklady. • Keby človek nemal vrodené predpoklady na to, aby hovoril artikulovanou rečou, nikdy by nebolo možné naučiť ho hovoriť. • Tak je to aj so svedomím. • Výchova síce dáva svedomiu určitý obsah, • ale predpoklady na to, aby človek vedel počúvať hlas svedomia a pociťovať výčitky svedomia, sú mu vrodené.
• John Steinbeck v jednej svojej knihe opisuje ženu, ktorej tieto predpoklady chýbali: • nedokázala pocítiť výčitky svedomia, nech urobila čokoľvek zlého. • Autor knihy hovorí, že je to taký nedostatok, ako keď sa niekto narodí napríklad farboslepý. • Celý svet vidí len v šedých farbách. • Takému človeku by sme darmo rozprávali o kráse pestrofarebného sveta, nedokázal by to pochopiť. • Tak to bolo aj s tou ženou, ktorej chýbali predpoklady k výčitkám svedomia. • Keď ju druhí kritizovali, že spravila niečo zlého, jednoducho to nedokázala pochopiť. • Takýto abnormálny prípad len ukazuje, že hlas svedomia nie je samozrejmosť, ale že patrí k tej zázračnej vybavenosti človeka, ktorú sme dostali od Pána Boha.
• Aký zmysel majú výčitky svedomia a pocit viny? • Pri plytkom chápaní by človek mohol povedať, že je to jednoducho strach pred trestom. • Zástancovia tohto chápania hovoria, že výčitky svedomia u dieťaťa sa rovnajú jednoducho strachu z očakávaného trestu. • V tom je časť pravdy, ale to nie je celá pravda. • Dieťa sa bojí nielen trestu, ale aj smutnej tváre matkinej či otcovej, • bojí sa výčitiek, smutných slov alebo aj sĺz rodičov, i keby k trestu v doslovnom zmysle nedošlo. • Obsah výčitiek svedomia je teda niečo omnoho viac ako strach pred trestom. • Dieťa samo nedokáže tento tajomný a nepríjemný pocit viny rozlúštiť a vysvetliť.
• Výčitky svedomia sú prejavom zodpovednosti pred Pánom Bohom. • Obsah zodpovednosti pred Pánom Bohom by sa dal opísať napríklad takto: • Pán Boh stvoril človeka na svoj obraz, • to inými slovami znamená: Dal človeku množstvo pekných možností, aby sa rozvíjal smerom k peknej, plnej ľudskej osobnosti. • Ak človek tieto možnosti nevyužíva, ale naopak, ak robí veci, dôsledkom ktorých je, že kazí a ničí svoju vlastnú bytosť, ozve sa jeho vlastné vnútro, pociťuje výčitky svedomia, • Každý hriech, ktorý človek urobí, je čin, ktorý sa týka nielen tých, proti ktorým sa prehrešil, • ale vždy sa týka aj jeho samého. • Ak niekoho urazíme, ponížime, • ak šliapeme po ľudskej dôstojnosti blížneho, • ak mu so sadistickou radosťou spôsobujeme bolesť, • ak nerešpektujeme jeho slobodu a zotročujeme ho, • tak vtedy súčasne – či o tom vieme alebo nie, či sa nám to páči alebo nie – zasadzujeme tvrdé rany svojej vlastnej duši, šliapeme po svojej vlastnej bytosti. • Človek nemusí o tom vedieť na úrovni vedomia, ale v hlbokých vrstvách podvedomia sa o tom vie. • Pocit viny vzniká z toho, že sami na sebe konáme dielo skazy, • že kazíme to pekné a dobré, čo nám zveril Stvoriteľ, a za čo nás bude volať na zodpovednosť.
• Výčitky svedomia – to je strach a úzkosť z toho, že sme sa v dôsledku svojho hriechu odlúčili od Boha. • Na ozrejmenie tejto situácie nám aj tu môže poslúžiť príklad dieťaťa. • Na svoj zdarný vývoj a skutočné šťastie potrebuje dieťa cítiť, prežívať, vedieť, že ho rodičia majú radi, že ho stále prijímajú, akceptujú. • Potrebuje, aby sa táto rodičovská láska stále potvrdzovala úsmevom, starostlivosťou a ďalšími prejavmi. • Ale keď dieťa urobí niečo, čím rodičov zarmúti alebo nahnevá, • vtedy cíti, že medzi ním a rodičmi sa objavila nebezpečná hranica alebo dokonca priepasť. • Rodič sa prestane usmievať, a dieťa sa cíti ohrozené tým, že by sa mohol natrvalo prerušiť prúd lásky, z ktorého ono čerpá istotu a šťastie. • Tak je to aj na úrovni vzťahu človeka s Pánom Bohom. • Pocit, prežívanie, istota, že sme Bohom milovaní, prijímaní, akceptovaní, je predpokladom plného a šťastného života. • Ale keď vykonáme niečo zlé, alebo keď nás opanuje chronický hriešny zlozvyk, • vtedy cítime, že tento vzťah lásky dostáva vážnu trhlinu. • V hĺbke duše, hoci bez jasného uvedomenia, cíti človek strach a úzkosť, že stratí Božiu priazeň a lásku, • cíti strach a úzkosť, lebo podvedome vie, že nikde inde nenájde taký domov, aký má v Božej blízkosti. • Strach zo straty Božieho domova, zo straty tejto pevnej pôdy – to je to, čo pocit viny, čo výčitky svedomia robí takými nepríjemnými.
• Pocit viny je nepríjemný, preto sa ho človek chce zbaviť, a robí v tomto smere rozličné pokusy. • Najčastejšie sa pokúša zbaviť sa výčitiek svedomia zabudnutím. • Na nepríjemné veci človek nerád spomína, preto spomienky na ne odháňa od seba ešte predtým, ako by prekročili prah vedomia. • Ale rozhodujúcou je otázka, či sa úsilím o zabudnutie môže človek zbaviť výčitiek svedomia a následkov svojho hriechu. • Na túto otázku dávajú odpoveď skúsenosti tých mnohých ľudí, ktorí sa o to pokúsili, • a už viac ako storočie nám dáva odpoveď aj hlbinná psychológia, ktorá sa usiluje preniknúť do hĺbok ľudského podvedomia. • Odpoveď hlbinnej psychológie a odpoveď osobných skúseností je rovnaká: • Zabudnutím nie je možné zbaviť sa pocitu viny. • Úmyselným, forsírovaným zabúdaním sa výčitky svedomia, tieto nevyriešené konflikty z ľudskej bytosti neodstránia, len sa presunú do podvedomia a odtiaľ vykonávajú svoje zhubné dielo. • Je to tak, akoby sme nejakú silne zapáchajúcu vec preniesli z obývacej izby do vedľajšej, nenavštevovanej miestnosti. • Stratili by sme ju síce z očí, mohli by sme na ňu zabudnúť, ale ostrý zápach by sa i tak šíril po celom byte alebo dome. • To isté hovorí osobná skúsenosť ľudí, ktorí sa usilovali na svoju vinu zabudnúť. • Takáto skúsenosť, ktorú by mohli potvrdiť veľmi mnohí ľudia, je vyjadrená v prečítanom žalme: • „Keď som mlčal, práchniveli mi kosti počas môjho ustavičného stonania, • lebo dňom i nocou ťažko doliehala na mňa Tvoja ruka, životná sila sa mi obrátila na letnú vyprahnutosť.“ • Človek, ktorý napísal tieto slová, sa usiloval na svoju vinu zabudnúť, odháňal ju od svojho vedomia, • ale na sebe napriek tomu pociťoval deštruktívne účinky viny, ktorá zostala v jeho bytosti.
• Ak sa vrátime ešte na chvíľu k príkladu onej ostro zapáchajúcej veci, ktorú preniesli z obývacej izby do nejakej vedľajšej komory, mohli by sme sa spýtať: • A prečože ju neodniesli na nejaké ďaleké miesto, odkiaľ by už jej zápach do domu neprenikal? • Nuž, so zapáchajúcou vecou sa to dá urobiť, ale nie s pocitom viny. • S tým zlým, čo človek urobí, a potom s pocitom viny, ktorý nasleduje, je človek zrastený, a sám nemá ani nijakú metódu, aby sa od toho oslobodil. • V tejto veci samoobsluha a svojpomoc nejestvuje. • Takému tvrdeniu človek síce nemusí uveriť, môže robiť znova pokusy, ktoré bezúspešne robili mnohí iní, • ale nakoniec sám zbadá, že aj jeho pokus o zbavenie sa viny, o zabudnutie, je takisto bezúspešný ako všetky tie ostatné pred ním.
• Situácia sa zdá neriešiteľná. • Keby bol človek odkázaný iba sám na seba, naozaj by bola neriešiteľná. • Skutočné riešenie problému viny je možné len tak, že človek začne pozerať za hranice svojho obmedzeného priestoru, • pozerať na Toho, pred ktorým sme za svoj život zodpovední. • Len On je schopný oslobodiť nás od následkov hriechu a očistiť od pocitu viny. • Toto oslobodenie, toto očistenie sa v Biblii nazýva odpustením. • Z doterajšieho nášho uvažovania vidíme, že „odpustenie“ nepatrí medzi zastarané pojmy, ktoré by už nemali miesto v modernom svete, • ale naopak, že má veľmi široké psychologické, existenciálne pozadie a uplatnenie. • Človek, ktorý si uvedomí, alebo aspoň tuší, do akých vnútorných problémov a neriešiteľných konfliktov ho vrhá hriech a pocit viny, pochopí veľmi dobre, aké potrebné a nepostrádateľné je biblické posolstvo o odpustení. • Ako v mnohých iných ohľadoch, aj v tomto vidíme, že biblické posolstvo je odpoveďou na otázky, ktoré sa nachádzajú v situácii človeka. • Nejde o nejaké podradné, banálne otázky, • ale o tie najzávažnejšie, najdôležitejšie, najťažšie otázky. • Hlbinná psychológia je užitočná vec, lebo nám umožňuje nazrieť aspoň trocha do ľudského podvedomia. • V tomto zmysle nám pomáha objasniť situáciu, v ktorej sa človek nachádza. • Môže oslobodiť od domnelého, nepravého pocitu viny, lebo aj taký existuje. • Ale pokiaľ ide o pocit viny vo vzťahu k Pánu Bohu • – a každý hriech je zároveň hriechom proti Pánu Bohu – • tam psychológia nemôže poskytnúť skutočné riešenie. • Skutočné riešenie, skutočná odpoveď môže prísť len od Pána Boha. • Hriechom a vinou je narušený náš vzťah k Pánu Bohu, a jedine On môže tento vzťah napraviť. • Tak ako dieťaťu, trápenému výčitkami svedomia, môže pomôcť jediná vec: • že mu otec alebo mama povie: Odpúšťam ti, už to nikdy neurob, a že ho objíme, a tým obnoví narušený vzťah lásky.
• Pán Ježiš Kristus vedel veľmi dobre, čo sa odohráva v duši človeka trápeného pocitom viny. • Preto v jeho slovách a činoch hrá odpustenie takú veľkú rolu. • Preto zaradil do Modlitby Pánovej prosbu: „Odpusť nám viny naše“. • Preto povedal veľké podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi – to je podobenstvo o odpustení. • Preto povedal podobenstvo o odchode, návrate a prijatí strateného syna, v ktorom otec hriešnemu synovi veľkodušne odpúšťa. • Preto Pán Ježiš odpustil hriechy žene hriešnici. • Preto odpustil hriechy ochrnutému človeku, ktorého spustili k nemu cez otvor v streche. • Preto sa na kríži modlil o odpustenie pre nepriateľov. • Všetci, ktorí získali od Ježiša odpustenie, získali tým súčasne možnosť, schopnosť, silu začať nový život. • Toto je vzrušujúca stránka odpustenia: • Je to nielen dar vnútorného pokoja po všetkom tom vnútornom utrpení, • ale je to súčasne aj dar možnosti začať nový život.
• Na celom tomto pozadí nám treba vidieť, aký význam má spoveď, rozhrešenie, Večera Pánova. • Keby to bol len starý zvyk, bez vnútorného vzťahu k našej situácii, mohli by sme naň zabudnúť. • Ale keď si uvedomíme, ako naliehavo aj my dnes potrebujeme odpustenie, pochopíme, aký hlboký bol zámer Pána Ježiša, keď ustanovil Večeru Pánovu pre svojich učeníkov a pre budúce generácie. • Večera Pánova sa u mnohých dnešných kresťanov dostala do zabudnutia. • Je to veľká škoda, lebo človek sa takto sám odlučuje od prameňa vnútorného pokoja a od prameňa nového života.
• Vraciame sa ešte k nášmu žalmu. • Po neúspešných pokusoch dať si vlastnými silami rady s mučivým pocitom viny otvoril autor žalmu celé svoje srdce Pánu Bohu. • V žalme hovorí aj o tejto druhej, veľmi radostnej skúsenosti: • „Vtedy som Ti vyznal svoj hriech a nezastrel som svoju vinu. • Riekol som: Vyznám Hospodinovi svoje priestupky! • A Ty si odpustil vinu môjho hriechu.“ • Radostný výsledok tejto cesty je vyjadrený na samom začiatku žalmu: • „Blahoslavený, komu je odpustený priestupok a hriech prikrytý! • Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu, a v jeho duchu nieto ľsti!“ • Pri Večeri Pánovej, pri prijatom odpustení hriechov, by sme aj my mohli získať takýto dar opravdivého šťastia, o akom hovorí autor 32. žalmu. • To by patrilo medzi najsvetlejšie body nášho života.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
