2.nedeľa po Svätej Trojici, 1. Korintským 9, 16 - 23
Lebo keď kážem evanjelium, to nie je chválou pre mňa, to je moja povinnosť, beda by mi bolo, keby som nekázal evanjelium. Lebo mám odmenu len vtedy, keď to činím dobrovoľne, ale ak nedobrovoľne, bolo mi to zverené len ako úrad, akú odmenu mám teda? Že keď kážem evanjelium, predkladám ho bezplatne, aby som nevyužil svoje právo pri evanjeliu. Lebo hoci aj slobodný od všetkých, dal som sa do služby všetkým, aby som čím viacerých získal. Bol som Židom Žid, aby som Židov získal, tým, čo sú pod zákonom, bol som aj ja ako pod zákonom, hoci nie som pod zákonom, tým, čo sú bez zákona, bol som ako bez zákona, hoci nie som bez zákona Božieho, keďže som pod zákonom Kristovým, aby som získal tých,. Čo sú bez zákona, slabým som bol slabý, aby som slabých získal, všetkým som bol všetko, aby som aspoň niektorých priviedol ku spaseniu, a to všetko robím pre evanjelium, aby som bol jeho spoluúčastníkom. (1. Korintským 9, 16 - 23)
Cesta do kostola viedla cez mesto. Stará pani išla so sklopenými očami, pohrúžená do seba, odriekala akúsi modlitbu a pritom kradmo poškuľovala po ľuďoch. „Ach, akí sú toto nemravníci, opilci, nehanebnice, povaľači...“ Zrýchlila krok, aby si našla pokoj na modlitbu.
Keď prišla k bráne kostola, brána bola ešte zatvorená. Zaklopala. Nedalo sa nič robiť. Nik tu nebol. Našla len vyvesený lístok, na ktorom stálo: „Ja som tam, vonku. Ježiš“
Náš svet, bratia a sestry,
hynie na nedostatok evanjelia. Niet toho, kto by dnes medzi ľuďmi roznášal dobré zvesti. Zo všetkých strán sa na nás valia kritické pripomienky, výčitky, skľučujúce novinky, náznaky pesimistických očakávaní.
Na druhej strane rastie záujem o ezoteriku, nadprirodzené javy, pozitívne myslenie, získané v stave dôsledného oddelenia sa od problémov a ťažkostí obyčajného dňa.
Je prirodzené, že po mnohých sklamaniach a zraneniach sme s očakávaniami opatrnejší – realistickejší. A byť dnes realistom žiaľ znamená čakať skôr na to najhoršie.
Evanjelium – dobrá zvesť o milosti – sa nám zdá byť s týmto životom, s týmto svetom ... nezlučiteľná.
Mnohí sme hrdí na evanjelické princípy, voláme sa evanjelikmi – ale to, čo roznášame, čo vo svojom prostredí zvestujeme, nie sú dobré správy, nie je evanjelium.
Naučili sme sa kalkulovať... ale to, čo nám vychádza z vlastných rozhodnutí, plánov a životných skúseností, sa okrem iného prieči aj pravdepodobnosti a všetkým matematickým zásadám.
Naučili sme sa prispôsobovať... ale to, čo dosiahneme, sú neustále výzvy zapierať to, čo je naozaj naše, čo pokladáme za dobré / a tak poslušne myslíme, hovoríme a konáme tak, ako si to predstavujú – iní. To robíme vo viere, že INAK sa to nedá.
Tento zákon nás oberá o súdnosť do tej miery, že uveríme aj tomu, čomu sme veriť nikdy nechceli.
Apoštol Pavel nám v prečítanom texte ponúka
svoj tip, aby sme sami seba, iných ľudí i Božie nápady dokázali zladiť a nevzdali sa pritom evanjelia - ponuky Božej milosti.
1. Pavel je zaujímavý typ človeka – v jeho
životopise by stálo: horlivý Žid
z Tarzu, schopný, vzdelaný človek zo slušnej, váženej rodiny. Štúdiom Božieho zákona je fascinovaný. Jeho viera ho vedie k horlivej službe o zachovanie čistoty svojho náboženstva.
Tento dynamický, silný mladý muž s takými predpokladmi a zázemím je presvedčený, že proti kresťanskej sekte treba zakročiť, nemôže nechať veci plynúť len tak...
Až vtedy, keď pri Damasku počuje hlas Krista, až vtedy, keď padá zo slušnej pozície, ktorú si vybudoval a otvára oči pre novú etapu svojho života, radikálne zmení svoje zákonnícke rozmýšľanie, svoje postoje.
Jeho nadšenie, horlivosť používa však Pán Boh ďalej – z radikálneho zákonníka sa stáva človek, ktorý vie, že musí hlásať milosť. Zažil totiž, že pád neznamená koniec. Zažil, že má pre Boha i pre ľudí väčšiu cenu, ako si trúfal predpokladať. Nie, nie všetko musí zabezpečiť sám. To, aký stojí pred Bohom, nemôže dokonca
ovplyvniť vôbec. Poznanie hĺbky, poznanie zastavenia neprijíma ako tragédiu – ale jasný zisk.
O tom, čo získal, nemôže nehovoriť: „To, že kážem evanjelium, je moja povinnosť. Beda by mi bolo, keby som nekázal evanjelium.“ Pavel svoje poslanie neponížil na biznis – ani s peniazmi, ani s obdivom ľudí.
Z evanjelia sme počuli o podobenstvo o veľkej večeri, o reakciách ľudí, ktorí majú len prísť a zasadnúť k prestretému stolu.
To je pre nich problém. Určite by sa hostiny zúčastnili, keby sa pre nich zo všetkých strán a v rozličných podobách nehrnulo to večne platné – MUSÍŠ. Najprv musíš všetko zariadiť, až potom môžeš ísť. Najprv musíš pracovať, vybaviť rodinné povinnosti, musíš stíhať, to čo musí byť – a až potom... potom choď a sadni si.
Nie je pochopiteľné, že sme vyčerpaní, vyhorení okrem iného aj preto, že sami sebe nedoprajeme to, čo nám Boh, alebo ľudia núkajú? Stále považujeme za nutné čosi
zabezpečovať. V plnom nasadení a v dobrej viere sa snažíme dávať čo najviac a nevnímame, že aj my máme svoje limity, hranice, ktoré sa prekročiť nedajú.
Do všetkých výziev, namiesto všetkých musíš prichádza Boh so svojím evanjeliom o milosti – so slovom: poď, sadni si, utíš sa, nechaj sa obslúžiť, inšpirovať, pozvať k tomu, čo Ti dá nový cieľ, čo Ťa pozdvihne, oživí. POĎ a nechaj sa milovať. Nechaj sa zachrániť. Nedaj sa presvedčiť, že ak nebudeš plniť požiadavky, určite prehráš.
Moc peňazí, bremeno konkurencie, riziko problémových vzťahov neochromí Božiu moc. Tá sa prejaví v slabosti. U Boha nevyhrá to, čo tu zvýhodňuje iba niektorých. On má iné miery. Naučí ťa, aby si ich vedel vnímať už teraz a nedal sa vlákať do úzkych zásadami a zákonmi, ktoré produkujú ľudia klamstvom a očividnou zvrátenosťou.
K evanjeliu patrí aj to, že tí, ktorí Božie právo zdemolovali, budú raz znášať dôsledky. To zvrhlé, čo slepým vodcom poslúžilo, aby ukrižovali Krista, sa stále uplatňuje, ešte stále je dosť lokajov zla. Ale to, že sa im práve darí, že sa realizujú v pohŕdaní ľuďmi i Bohom, nie je dôvod k panike a zúfaniu.
Pán Boh má svoje cesty, svoje časy, má svojich apoštolov, ktorí ľudí aj v takomto svete naučia neveriť, že všetko je v kompetencii ľudí, peňazí a pochybných pravidiel. Tých, ktorých oni zo svojho zreteľa strácajú, Pán Boh nachádza, pozýva a vzpriamuje.
2. Pavel hovorí aj o spôsobe, akým to Pán Boh robí. Tlmočí: Židom som bol Žid a Grékom Grék, tým, čo sú pod zákonom, bol som ako pod zákonom, slabým som bol slabý.
Tak ľahko sa človek odmieta, ak je iný ako väčšina ostatných! Tak ľahko sa o človeku vynášajú úsudky, ak nám je vzdialený, cudzí - ak sme sa ani nepokúsili skúmať, PREČO je ktosi taký neprístupný, nevrlý a sám.
Ak zdravý poučuje chorého, ak ten, kto má čas, poháňa zaneprázdneného, ak bohatý učí šetriť chudobného, neprináša mu evanjelium. Iba sa mu vysmieva. Nesnaží sa mu priblížiť, nechce pochopiť. Necháva človeka s jeho biedou samého a ešte mu priťaží nepokojom a výčitkami.
Ježiš však priniesol pokoj. A tým pokojom nám dáva najavo, že už nie sme cudzinci, ani prisťahovalci, ale všetci členovia Božej rodiny. V Božom dome, v Jeho svete platia Jeho pravidlá.
Všetci sme pozvaní, aby sme prijali to, čo za nás, kvôli nám Pán Boh robí skôr, ako vieme a môžeme čosi zariadiť my.
A pretože nie je jednoduché tomu uveriť - zdá sa to príliš pekné, aby to mohla byť pravda - preto Pán Boh posiela ľudí, ktorí majú dar a poverenie, aby sa človeku vedeli priblížiť presne tak, ako to potrebuje.
V tom sa Pavel snažil napodobniť Krista – že nepohŕdal človekom inej zbožnosti, iných kvalít. Pavel netrpel komplexom menejcennosti – vedel, že každému boli dané dary, ktoré môže využiť, ktorými má slúžiť. Počítal s tým, že niekomu bolo dané viac, niekomu menej – nikoho neznevážil, nad nikým nevynášal súd. Ani sám nad sebou.
To je známka zrelej Božej osobnosti – TU sa človek nemusí báť, či nebude ukrátený, ak pomôže inému, ak ho nechá rásť - ale v pokojnej odovzdanosti čaká na Božie usmernenia.
To neznamená, že bude sedieť na mieste a modliť sa, aby sa veci diali samé. Akčný Pavel sa hneď pri Damašku Pýta: Čo chceš, Pane, aby som činil? Už od prvej chvíle počíta s tým, že Jeho Pán bude vedieť presne využiť jeho dary, jeho vlastnosti – všetko, s čím ho do jeho prostredia poslal.
Pavel vo svojich listoch nikdy nepôsobí ako ten, ktorý všade bol, všetko vie a všetko má. Hovorí aj o svojom ostni, o niečom, čo ho deptá, aby sa nepovyšoval. Prispôsobuje sa ľuďom, ale ostáva sám sebou. Sleduje ich cestu, ale celkom jasne sleduje tú svoju.
To je svedectvo viery človeka, pre ktorého tolerancia neznamená stratu identity, to je svedectvo človeka, ktorý vie, komu uveril. Pozná svoje hranice i moc Božej sily. A to mu stačí, aby žil, to mu stačí aby mohol aj na koniec svojho života pozerať evanjeliovo, evanjelicky – hovorí: Mne žiť je Kristus a umrieť zisk. Tiahne ma to z oboch strán, túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie, ale pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele. O tom som presvedčený a viem, že zostanem a vytrvám so všetkými vami na váš prospech a radosť viery...
Je na mne a na Tebe, brat, sestra, komu a čomu uveríme. Je ne mne a na Tebe, či sa k Božiemu slovu i stolu necháme pozvať, aby sme jedni druhých prijali a povzbudili. Je na mne a na Tebe, či rozsievame radosť alebo žiaľ, pokoj alebo stres, lásku alebo ľahostajnosť, či prijímame evanjelium alebo sme sa poddali moci zákona.
Čo rozsievame, to raz budeme aj žať. To je pre Boha tá najlogickejšia vec na svete. Sleduje totiž náš prospech a našu záchranu teraz a pre celú večnosť.
Amen
„Bože môj,
neverím, že Ty zosielaš dážď a nechávaš hriať slnko podľa želania, na objednávku –
neverím, že nás vedieš tam, kde Ty chceš a nám neostáva nič iné, len sa nechať viesť,
že ty na nás uvaľuješ práve túto skúšku
a nám neostáva nič iné, iba ju prijať.
Nie, Bože môj,
neverím, že si diktátor, ktorý má plnú moc a vnucuješ svoju vôľu pre blaho svojho ľudu
že my sme bábky a Ty ľubovoľne poťahuješ motúziky.
Viem, Bože môj, že Ty to nechceš,
že Ty to nemôžeš,
pretože Ty si Láska, si Otec a my sme Tvoje deti.
Odpusť, Bože,
dlho sme krivili Tvoju dokonalú tvár,
mysleli sme si, že na to, aby sme Ťa poznali a pochopili, treba si Ťa prikrášľovať
nekonečnom, mocou a silou
tak ako si to často po ľudsky vysnívame
prenášali sme Tvoju
všemohúcnosť, vôľu, poslušnosť
do nášho jazyka pyšných ľudí
a snívali sme o tom,
že budeme vládnuť svojim bratom.
A tak sme Ti prisúdili tresty, utrpenia i smrť,
Zatiaľ čo ty si pre nás chcel
odpustenie, radosť a život.
Ó, áno, Bože môj, odpusť,
Lebo my sme sa neodvážili veriť, že Ty si vždy chcel, aby sme boli slobodní.
Neodvážili sme sa veriť,
že TY si tak chcel túto slobodu,
až si riskoval hrozbu zla, utrpenia, skazených plodov našej zblúdenej slobody,
tvojej zosmiešnenej lásky.
Neodvážili sme sa veriť, že keď si sa chcel
našim očiam definitívne zjaviť,
prišiel si na túto zem – malý, slabý, nahý
a že si zomrel ukrižovaný, opustený, bezmocný,
aby si dal svetu najavo, že jediná moc
je nekonečná Moc lásky,
Lásky, ktorá nás oslobodzuje,
aby sme mohli milovať.
Verím, Bože, že nás máš rád a si naším Otcom
a preto snívaš o našom večnom šťastí,
ktoré nám vždy iba navrhuješ
nikdy nevnucuješ.“ Michael Quist
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
