Žalm 66, 1 - 9
Zvučne plesaj Bohu, celá zem, ospevujte slávu Jeho mena a slávnym robte Jeho chválospev! Povedzte Bohu: Aké úžasné sú Tvoje skutky! Pre Tvoju veľkú moc Ti pochlebujú Tvoji nepriatelia. Nech sa Ti klania celá zem, nech Ťa ospevujú, nech ospevujú Tvoje meno! Poďte a pozrite sa na skutky Božie, úžasný je vo svojom konaní voči ľuďom. Premenil more na suchú zem, cez rieku prešli na nohách; nuž radujme sa v Ňom! On svojou mocou večne panuje, Jeho oči skúmajú národy, nech sa nepovyšujú odbojníci! Národy, dobrorečte nášmu Bohu a zvučne rozhlasujte Jeho chválu! On duši našej život dal, nedal sklátiť sa našej nohe. (Žalm 66, 1 - 9)
Mnohí už zastali v úžase nad tým, čo Pán Boh robí, čo robí v prírode a vo vesmíre, čo robí v ľudských dejinách, čo robí v životoch jednotlivých ľudí. Na všetko toto sa dá pozerať aj tupo, povrchne, bez pochopenia a bez úžasu. Na všetko toto sa dá pozerať aj bez otázky, odkiaľ to pochádza, kto to všetko robí. Človeku ktorý na toto pozerá bez údivu, a ktorý si nekladie otázky o pôvode a pôvodcovi, chýba niečo dôležité, niečo, čo rozhodne patrí k plnej ľudskej bytosti. Šťastné sú však oči, ktoré za všetkým týmto cítia a vidia veľkosť Hospodinovu. Tí s radostným srdcom oslavujú múdrosť a lásku Najvyššieho. Do mohutného chválospevu, ktorý zaznieva na nebesiach, ktorý zaznieva v celom vesmíre a v prírode na zemi, do chválospevu, ktorý sa dvíha z mnohých chápavých a vďačných sŕdc, mali by sme sa aj my zapojiť.
Pán Boh urobil a robí úžasné veci v prírode. Dal prírode prírodné zákonitosti, ktoré človek tápavo, ale predsa krok za krokom objavuje. Zmyslové orgány a mozog, ktorým človek môže pozorovať, analyzovať, abstrahovať, tvoriť pojmy, tvoriť hypotézy, zavrhovať hypotézy, formulovať zákonitosti - aj to pochádza od Hospodina - a je to niečo úžasné. Preto ho chválime a ospevujeme slávu jeho mena.
Daroval nám zmysel pre krásu a prírodu obsypal množstvom krásnych vecí. Jeden ľudský život nestačí na to, aby sme to všetko objavili – toľko krásnych a účelných vecí je v Božej prírode. Neraz popri tom všetkom prechádzame celkom nevšímavo. Neraz nám uniká to, čo by nám mohlo vniesť krásu do duše. Preto nám treba Pána Boha prosiť o schopnosť vidieť všetko krásne sviežimi očami, prosiť o schopnosť čudovať sa, žasnúť. Každý jeden kvietok, každý strom je zázrak nad zázraky. Mali by sme sa učiť pozerať na krásu v prírode očami Ježiša Krista, ktorý povedal, že ani kráľ Šalamún v celej svojej nádhere neobliekal sa tak ako jedna poľná ľalia. Listy kvetov, stromov majú množstvo tvarov, je ich až bezpočet. Môže sa zdať, že je to nenápadná vec, a predsa aká úžasná tvorivá invencia, vynachádzavosť Tvorcu je tým vyjadrená! Veľhory, doliny, horské masívy a štíty, horské lúčky a horské jazerá - koľko krásy, očisťujúcej, upokojujúce sa v tom všetkom skrýva! Kto má vnímavé oči a vnímavé srdce, stretá sa na každom kroku s dielami Hospodinovej tvorivej činnosti. Kto toto vidí a citlivo vníma, nemusí sa nútiť do oslavnej piesne, oslavné myšlienky mu samy vychádzajú z dojatého srdca.
Nielen krásu možno obdivovať v Božom stvorenom svete, ale aj účelnosť, úžasnú účelnosť. Najlepšie si ju možno uvedomiť na vlastnom organizme, na vlastnom tele. Každý orgán má svoje poslanie, funkciu, slúži určitému cieľu. Povedať, že to všetko vzniklo samo od seba, dlhým náhodným vývojom, chaotickou kombináciou jednotlivých prvkov a zložiek – to sa predsa prieči zdravému rozumu. Pri všetkom, čo vidíme vo svete techniky, vo svete umenia, si kladieme otázku: Kto to vymyslel, vytvoril, kto je autor? A azda práve pri tých najzložitejších, najúčelnejších javoch by sme si mali túto otázku zakázať?, pokladať ju za nedovolenú?
Aj tí, čo neveria v Pána Boha, cítia potrebu, nazvať pôvodcu nejakým menom. Neraz čítame alebo počujeme slová: „Príroda to tak zariadila, aby...“ Toto je veľmi pozoruhodná veta. Musíme si totiž položiť otázku, čo v tejto vete znamená slovo „príroda“. Nemôže znamenať súhrn kvetov, stromov, kameňov, vrchov, riek, morí..., lebo chápať takto pojem prírody v uvedenej vete - to by bol nezmysel. Keď sa povie: „Príroda to tak zariadila, aby...“, predpokladá sa zrejme, že slovom „príroda“ je označená nejaká tvorivá sila. A keďže táto tvorivá sila stvorila okrem iného napríklad ľudský mozog, musí to byť zrejme tvorivá sila, ktorej inteligencia nesmierne prevyšuje ľudský mozog. Takže vetu „Príroda to tak zariadila“ musíme previesť do zrozumiteľnejšej formy, napríklad takto: Určitá superinteligencia, ktorá nesmierne prevyšuje všetko, čo môžeme vidieť, konštatovať v našom svete, je autorom všetkého tohoto.
Ale táto veta je súčasne sekulárnou interpretáciou náboženského vyznania: Všemohúci Hospodin stvoril a tvorí toto všetko, alebo sekulárnou interpretáciou známych slov: „Verím v Boha Otca, všemohúceho stvoriteľa neba i zeme.“ A tak musíme dôjsť k záveru, že veta „Príroda to tak zariadila“ je vlastne zahaleným vyznaním viery v Stvoriteľa.
Autori a používatelia tejto vety to síce tak nemyslia, ale samotný fakt, že táto veta musela byť a bola formulovaná a používa sa, ukazuje, že vieru v Pána Boha ako autora tohto sveta, aj vo vesmírnych rozmeroch, aj v malých rozmeroch našej Zeme, aj v miniatúrnych rozmeroch jednotlivého ľudského života, nevyhnutne potrebujeme na pochopenie sveta, a čo je pre nás ešte dôležitejšie: na pochopenie človeka, na pochopenie seba.
Čím ďalej a čím rýchlejšie postupuje veda pri objavovaní dômyselných, účelných zložitostí v prírode, zložitostí, ktoré náš ľudský mozog len s najväčším úsilím dokáže pochopiť, tým ťažšie bude popierať, ignorovať myšlienku Stvoriteľa. Občas si v tejto súvislosti opakujeme výrok jedného ateistického genetika, ktorý bol tak veľmi uchvátený zložitosťou genómu, genetických informácií, že povedal: „Je to tak úžasne zložité, že ani keby bol Boh, ani Boh by to nemohol vymyslieť.“ Doložíme: určite by to nemohol vymyslieť Boh obmedzených ľudských predstáv, ale premyslel, vymyslel a realizoval to Boh, ktorý nekonečne prevyšuje aj naše najsmelšie predstavy o ňom.
Keďže je to tak, načo by sme sa tejto myšlienke vzpierali? Či nie je omnoho lepšie zapojiť so do oslavného chválospevu na Majestátnosť Hospodina a oslavovať ho za všetky účelnosti, ktoré vidíme na sebe a okolo seba?
Nielen prírodu, ale aj dejiny ľudí a jednotlivé životy vedie, usmerňuje Hospodin. V prírode je mnoho vecí, ktoré si nedokážeme alebo zatiaľ nedokážeme vysvetliť. Aj v dejinách je mnoho vecí, ktoré si nedokážeme alebo zatiaľ nedokážeme vysvetliť. Ale na druhej strane je tu mnoho vecí, ktoré poukazujú na nadradenú múdrosť Hospodinovu.
Izraelskí proroci boli v jedinečnom zmysle vysvetľovateľmi zmyslu izraelských dejín, ako aj dejín okolitého sveta. Konštatovali nielen holé fakty, ale pozerali na všetko z Božieho hľadiska. Nielen na úspechy, ale aj na veľké národné katastrofy. Aj z tohto hľadiska si zaslúžia starozmluvné prorocké spisy našu veľkú pozornosť. Kedykoľvek sa proroci pozreli na izraelské dejiny z Božieho hľadiska, vždy si uvedomovali suverénnosť Hospodina. Bolo im jasné, že je to on, ktorý drží beh dejín vo svojich rukách. A podobne, ako v prečítanom odseku zo žalmu, oslavovali ho za to, ako viedol a vedie dejiny izraelského národa. Pokladali ho nielen za Boha Izraela, ale za Boha všetkých národov. Tento biblický pohľad je aj naším pohľadom. I keď je mnoho vecí, ktoré z priebehu dejín zatiaľ nechápeme, tak predsa s bázňou a úctou zastávame pred Hospodinom, ktorý aj v dnešnej dobe má vo svojich rukách chod dejín. „On svojou mocou večne panuje, jeho oči skúmajú národy, nech sa nepozdvihujú odbojníci.“
Hospodin je aj Pánom našich jednotlivých ľudských životov. On zasahuje aj do našich jednotlivých životných príbehov a upravuje ich smer. Koľkokrát sa stáva, že náš život prebieha po celkom iných dráhach, než ako sme si to my naplánovali, rozmysleli. Neraz sme z toho sklamaní, frustrovaní, nahnevaní. Ale po odstupe času môžeme zbadať, že v tomto usmerňovaní bolo a je mnoho Božej múdrosti. Vlastne až z odstupu sa dá pochopiť zmysel toho, ako prebieha náš život. Kto verí v Pána Boha, má jeho na mysli práve vtedy, keď uvažuje o svojom živote. Z odstupu môžeme pochopiť zmysel nielen príjemných, ale aj nepríjemných vecí. Vo chvíli, keď sa tak stane, je naše srdce naplnené oslavou Pána Boha za to, že náš život tak múdro viedol a vedie. Niekedy môže trvať dlho, kým sa dostaneme k takémuto pohľadu. Ale ak si uvedomíme, že sa taký Jób až po svojom do krajnosti idúcom utrpení dopracoval k novému typu viery, bázne, rešpektu pred Pánom Bohom, mali by sme aj my pre seba počítať s takouto možnosťou.
Prečítaný žalm chce aj nám otvoriť oči, aby sme videli na každom kroku stopy Božieho pôsobenia, aby sme každý deň žasli nad Božou neobmedzenou múdrosťou, mocou a láskou, aby sme ho každý deň z hĺbky svojich sŕdc oslavovali. Veľmi mnoho by sa v našom živote zmenilo k lepšiemu, keby sa oslava Hospodina stala vedúcim tónom celého nášho života. Za vyskúšanie to stojí. Stála, permanentná radosť z Boha by vniesla trvalé svetlo radosti, pokoja, opodstatneného optimizmu do nášho života.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
