V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Svätá Trojica, Izaiáš 6, 1 - 8

V roku, keď zomrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje Jeho rúcha naplňovali chrám. Serafi stáli nad Ním, každý mal po šesť krídel. Dvoma si zakrýval tvár, dvoma si zakrýval nohy a dvoma lietal. Jeden takto privolával druhému: Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy. Vtom sa zachveli základy verají v prahoch pre hlas volajúceho a dom sa naplnil dymom. Vtedy som povedal: Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči. Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára, dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Nato som povedal: Tu som ja, pošli mňa! (Izaiáš 6, 1 - 8)

Dnes, vo sviatok svätej Trojice nám ide nie o to, aby sme si zopakovali cirkevné učenie o svätej Trojici, ale aby sme si uvedomili, ba pocítili, prežili, že Trojjediný Pán Boh sa nás, nášho života, bezprostredne týka. Je veľký rozdiel medzi tým, či človek si len rozumovo osvojí, čo o rozličných náboženských a životných témach hovorí Biblia, alebo či sám na sebe pocíti a prežije, že sa to všetko bezprostredne a bezpodmienečne týka jeho samého. Tento rozdiel môžeme študovať na príklade viacerých biblických postáv.
Prečítali sme stať o povolaní Izaiáša za proroka. Izaiáš vedel o Pánu Bohu už aj predtým, než mal toto zvláštne videnie. Ale až toto priame, bezprostredné stretnutie s Hospodinovou blízkosťou ho naplnilo veľkým rešpektom, bázňou, ba priamo hrôzou. Až v tejto výnimočnej chvíli si naplno uvedomil a prežil svoju zodpovednosť pred Hospodinom, svoju hriešnosť, nečistotu, ale zároveň – tak silno ako nikdy predtým – prežil a pocítil na sebe aj Božiu zachraňujúcu, očisťujúcu, posväcujúcu lásku.
Podobne biblický Jób dávno pred svojím dramatickým príbehom utrpenia vedel o Hospodinovi. Na začiatku knihy sa hovorí o ňom ako o zbožnom, spravodlivom človeku a uvádzajú sa aj príklady jeho zbožného a spravodlivého života. A predsa to ešte nebolo plné prežívanie Božieho jestvovania, Božej prítomnosti. Až cez bolestnú skúsenosť dlhého utrpenia sa dopracoval k celkom novému poznaniu a vnímaniu Pána Boha. Na konci knihy sám vyznáva Pánu Bohu: „Len z chýru som počul o Tebe; ale teraz Ťa moje oko videlo.“ To znamená, že až po svojej veľmi bolestnej a veľmi poučnej životnej skúsenosti pocítil, čo svätý, všemohúci, vševedúci, suverénny Hospodin znamená pre neho samého a pre človeka vôbec.
Saul-Pavel bol takisto informovaný o všetkom, čo sa odohralo v súvislosti s verejným pôsobením Ježiša z Nazareta, ale táto informovanosť mu nepriniesla požehnanie, keďže s veľkou nepriateľskou rozhodnosťou odmietal, čo sa o Ježišovi dozvedel. Ale to priame stretnutie s Ježišom Kristom pri Damasku znamenalo najväčší možný zvrat v jeho živote. Namiesto púhej informovanosti, namiesto odmietavého postoja k tomu, o čom bol informovaný, nastúpilo poznanie, ktoré preniklo jeho bytosť a urobilo z neho celkom nového človeka. Bola to predovšetkým jeho vlastná, osobná skúsenosť, na základe ktorej napísal v jednom liste: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie.“
Takýchto príkladov je v Biblii viac. I keď sa okolnosťami a podrobnosťami medzi sebou líšia, tak predsa jedno majú spoločné: chcú ukázať, aké je dôležité, aby človek o Pánu Bohu nielen vedel, ale aby prežil, prežíval a stále pociťoval jeho prítomnosť. Toto je myšlienka, ktorú by sme si v dnešný sviatok Svätej Trojice chceli dať vložiť hlboko do svojich sŕdc.
Je síce pravda, že zážitok takej sily, aký je opísaný v dnešnom texte, a aké sú aj tie ostatné spomenuté, je niečo výnimočné. Tieto zážitky sa dostali určitým ľuďom bez toho, žeby sa o ne boli sami nejako usilovali. Bolo to pre nich nečakané prekvapenie. Tieto zážitky boli darované predovšetkým tým ľuďom, ktorí dostali osobitné poverenie priamo od Pána Boha. V takomto zážitku im Pán Boh dal vedieť, že kladie na nich svoju ruku, že si robí na nich osobitný nárok, že si ich oddeľuje pre svoju službu. Súčasne ich v takomto zážitku uisťuje, že bude ich prácu sledovať, že ich bude viesť, korigovať a usmerňovať, že im bude pomáhať a že ich bude chrániť, že im bude dávať silu, aby boli pevní a verne obstáli vo všetkých protivenstvách a nepriateľstvách, ktoré sa v tej ich práci vyskytnú. Toto tí ľudia potrebovali, aby sa dokázali za všetkých okolností plne venovať poslaniu, ktoré dostali od Pána Boha. Tak sa dá vysvetliť, prečo tieto osobitné, veľmi silné zážitky Božej blízkosti, prítomnosti boli darované práve im.
Ale musíme sa zamyslieť aj nad skutočnosťou, že tieto zážitky sú zapísané v Biblii. Keby sa týkali len tých ľudí, ktorým boli darované, nebolo by ich treba uvádzať v knihe, ktorá je určená širokému okruhu čitateľov. Keďže sú tu, zrejme majú čo povedať aj všetkým ostatným, aj nám. Môže sa stať aj dnes a iste sa stáva, že takéto silné zážitky Božej prítomnosti sú darované niektorým ľuďom. Ale nám teraz ide o otázku, aký význam majú biblické správy o tých výnimočných zážitkoch pre ľudí, ktorí ich sami nemajú. Zrejme nám chcú povedať toto: I keď my sami takéto silné zážitky nemáme, mali by sme sa snažiť uvedomiť si a pocítiť, čo Božia prítomnosť i pre nás znamená. Tiché ponorenie sa do biblických textov, sústredená modlitba, môžu aj nás priviesť k niečomu podobnému, i keď nie k zážitku v takej sile, aký mal Izaiáš a tí ostatní. Niekoľko myšlienok v tejto kázni by mohlo poslúžiť ako úvod do vlastného tichého ponorenia sa do úvah o tom, aké stopy Božieho pôsobenia nachádzame na svojom vlastnom živote.
Nezmazateľné stopy Pána Boha ako Stvoriteľa nosíme každý z nás na sebe a nemôžeme sa od nich odlúčiť. Naše telo ako zázračný, úžasný organizmus nám dáva tušiť, aký nekonečne múdry musí byť Ten, ktorý nás skonštruoval, ktorý nás stvoril. Psychické schopnosti a vlastnosti, vlastnosti rozumové, citové, vôľové, nás tiež musia uvádzať do úžasu na Tým, ktorý nás týmito schopnosťami vystrojil. Nemôžeme ani na chvíľu utiecť pred váhou týchto argumentov - pretože nemôžeme utiecť sami od seba. Všetky tieto argumenty nosíme neprestajne so sebou. Možno nám preto už aj zovšedneli. Ale ak si nezatvárame oči pred jednoduchým myšlienkovým krokom, že toto úžasné nemohlo vzniknúť náhodnou zhodou okolností, tak musíme myslieť s úžasom, bázňou a súčasne radosťou na Stvoriteľa, ktorý nám dal všetko toto a obdaril nás ľudskou dôstojnosťou. Čo je potom prirodzenejšie ako zapojiť sa do anjelského chválospevu „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je celá zem Jeho slávy.“?
Pri jasnom pohľade si musíme súčasne uvedomiť, že s nami, ľuďmi, nie je všetko v poriadku. Toto vo chvíli jasného osvietenia pocítil Izaiáš, Prejavilo sa to v jeho zvolaní: „Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí.“ Keď si uvedomíme zlo, ktoré je v nás a okolo nás, to nepredstaviteľné množstvo zla, ktoré akoby sa v dejinách priamo stupňovalo, pochopíme, že sme tragicky vtiahnutí a vťahovaní do obrovskej siete zla, ktorá sa pokúša získať každého človeka. Hrozné je, že tieto pokusy, tieto pokušenia nachádzajú v nás ľuďoch záchytné body. Vtedy si s hrôzou kladieme otázku: Ako to, že sa v človeku, v dobrom Božom stvorení, nachádza náklonnosť k zlému? Za touto otázkou nasleduje ešte úzkostlivejšia otázka, či to má takto ostať naveky, a či niet nikoho, kto by sa mohol účinne postaviť proti moci zla, ktorú jasne cítime za všetkými vonkajšími prejavmi zla. Na túto otázku jestvuje odpoveď, odpoveď, ktorou je celé to veľkolepé vykupiteľské dielo Božieho Syna Ježiša Krista. Aj tu sa nám treba ponoriť do úvah o jeho čistej, ničím nepoškvrnenej bytosti, o jeho ochote obetovať život kvôli nám hriešnym a nešťastným ľuďom a predovšetkým o jeho definitívnom víťazstve nad diablom, diablom, ktorý je stredobodom a východiskom zla. To, že napriek veľkému množstvu zla, ktoré nás obklopuje, môžeme veriť v konečné víťazstvo dobra, je niečo také úžasné, že nás to pobáda, aby sme sa s bázňou a veľkou radosťou pridali k anjelskému chválospevu: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je celá zem jeho slávy.“
Krátky čas pôsobil Pán Ježiš na zemi. Za šťastných pokladáme tých, ktorí sa s ním stretli, ktorí ho pochopili a prijali. Úžasné je, že jeho pôsobenie neostalo obmedzené na tých pár šťastlivcov. On sám sa postaral o to, aby bolo prístupné každému na všetkých miestach a vo všetkých dobách. Duch Svätý, Posvätiteľ - to je v novej forme osobná prítomnosť Ježiša Krista pri nás. Ježiš Kristus Vykupiteľ vybojoval zásadné víťazstvo nad mocou zla. Ale i v každom jednotlivcovi, v každom z nás, treba vybojovať to veľké víťazstvo. O toto víťazstvo dobra nad zlom v osobnom živote ide, keď sa v Biblii hovorí o posvätení. Stvoriť nové srdce, darovať človeku celkom nový spôsob myslenia, cítenia, hodnotenia, darovať človeku celkom nové motívy - to všetko je nad naše schopnosti a sily. Ani pevnou vôľou, ani psychologickými metódami a technikami nedá sa tento cieľ dosiahnuť. Len Duch Svätý nám môže stvoriť nové srdce, čisté srdce. Príklady mnohých ľudí v Biblii, príklady mnohých ďalších ľudí nám jasne ukazujú, že ide o skutočnosť, ktorá sa prejavuje celkom novým, prekvapivo novým životom. Možno sme aj sami na sebe pocítili niečo z tejto novoty života. Ak áno, musí nás to uvádzať do vďačného úžasu, do úžasu nad tým, ako veľmi nás Trojjediný Pán Boh zrejme miluje, keď nezastáva na polceste, ale dielo našej záchrany a obnovy vedie až do konca. Do úžasu nás musí uvádzať, že vznikla cirkev tých, ktorí veria v Trojjediného Boha, cirkev, ktorá trvá tisícročia, a to napriek hriechom, ktoré sa vyskytujú v nej samej, a napriek nepriateľstvu, ktoré na ňu dolieha zvonku. Keď si s bázňou a radosťou uvedomíme aj túto stránku Božieho pôsobenia, či nás to nemusí celkom spontánne priviesť k anjelskému chválospevu: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je celá zem jeho slávy.“ ?
Do tohto rámca by sme vo svojich osobných meditáciách mali zasadiť svoje osobné skúsenosti, aby sme dnes, ale aj v iné dni s bázňou a zároveň s radosťou stáli pred Pánom Bohom, ktorý sa v našich osobných životoch, v cirkvi, vo svete prejavil a stále prejavuje ako Boh Otec Stvoriteľ, Boh Syn Vykupiteľ, Boh Duch Svätý Posvätiteľ. On, Trojjediný Pán Boh, je živý Boh, po ktorom má túžiť naša duša ako túži vysmädnutý jeleň po čerstvej vode. Na neho má byť orientovaný náš najvyšší záujem, lebo len v jeho blízkosti môžeme dosiahnuť skutočný a plný život.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.