Svätá Trojica, Zj. Jána 1, 18
Milí bratia a sestry,
Väčšine z nás je nepríjemné, keď nás osloví človek, ktorého nepoznáme. Skôr, ako sa pustíme do debaty, veľmi usilovne hľadáme v pamäti, pri akej príležitosti sme sa už mohli stretnúť. Záleží nám na tom, aby sme vedeli, koho to máme pred sebou.
Túto túžbu zoznámiť sa – máme nielen s človekom. My by sme chceli poznať aj svojho Boha.
V tom je kresťanstvo výnimočné – neveríme v Boha, od ktorého nevieme, čo by sme mohli čakať, na akej úrovni sa môžeme s Ním stretávať, rozprávať a či je táto komunikácia vôbec možná.
Naše skúmania Boha sú dosť obmedzené. Do veľkej miery závisí od toho, čo nám Pán Boh o sebe povie, čo vyjaví.
Napriek tomu, že je pre nás ešte toľko nezrozumiteľného, Pán Boh sa stará o to, aby sme vedeli, s kým máme do činenia.
Pre nás je na druhej strane dobré vedieť, že Pán Boh veľmi dobre vie, koho má pred sebou. Skôr, ako prídeme k slovu, aby sme vyjadrili KTO sme, čo všetko máme za sebou, čo sme dosiahli. To obyčajne hovoríme pre predstavovaní človeku.
Pán Boh však pozerá na celok. Vidí naše pohnútky, naše postoje. Nestačí Mu naša schopnosť zapôsobiť. Vidí viac.
Božie slovo hovorí, že Pán Boh nás pozná. Pred Ním nestačí vedieť zapôsobiť. On vie o všetkom. A ide to ešte do ďalších podrobností. Rozumie našim myšlienkam, vidí ich v omnoho širších súvislostiach. Vie o našich pohnútkach, o tom, čo chceme povedať, urobiť.
V dnešnom žalme sme počuli výpoveď človeka, ktorý si Božiu blízkosť uvedomuje.
Keď vie, že ho Boh do najmenších detailov preskúmal a poznal, ani zďaleka nemal tendenciu
povedať: Keď vidím Tvoju veľkosť, suverénnu moc nado mnou: aj ja Ťa, chcem, Pane poznať. NIE.
Z toho, ako Jeho modlitba pokračuje ďalej, sa dozvedáme, že by bol najradšej spred blízkosti takéhoto spoločníka ... zutekal.
Áno, najradšej by sa vzdal na začiatku a utekal, kým by mu sila stačila. Ale žalmista už vie, že sa to nedá. Zmôže sa iba na komentár: Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred tvojou tvárou kamže utekať?
Útek. To je jeden z prvých, automatických reakcií na to, že Pán Boh nás pozná.
Tak to robil už Adam s Evou, Kain, Jákob, Jonáš, Peter a robil to asi každý z nás. Rozdiel je len v technike spôsobov. My sme si zvykli všetko pekne odôvodniť, ospravedlniť, vysvetliť – a to všetko len preto, aby sme mohli spred Božej tváre zutekať.
Pán Boh od začiatku neostal utajeným Bohom. On prichádzal za človekom. On kládol otázky. On sa pýtal: KDE SI?
Ale človek nechápe, uteká. Zdá sa, že je to jednoduchšie ako rozmýšľať nad odpoveďou.
Keď Pán Boh vidí, že sa Ho človek bojí, nestojí o násilnú konfrontáciu. Ale vždy ďalej a ďalej kráča za človekom a vždy znova kladie otázky. Kde si? Kto si? Kam ideš? Znejú jasne, ale nevtieravo. Je na človeku, aby sa rozhodol odpovedať.
Pán Boh sa na ceste za človekom odhaľuje. Dáva sa poznať. Tým však podstupuje riziko hlbokého nepochopenia zo strany človeka.
Človek totiž chápe to, čo chce a tak, ako chce. Z Božej ponuky si vyberá len to, čo sa mu páči.
Rád by mal nablízku bôžika, ktorý by dával zasľúbenia a plnil ich. Ale moja zodpovednosť, pravda o mne, moje rozmýšľanie – to nevidieť.
Pán Boh vymýšľal vždy nové a vždy originálnejšie spôsoby, ako zaujať človekovu pozornosť.
Dal do tohto sveta svojho Syna. A On sa tiež neváhal ukázať, predstaviť. Hovoril o sebe: Ja som.
Keď sa predstavuje človek, predstavuje sa tým, čo všetko má za sebou, čo už dosiahol. Patrí to dokonca k pravidlám slušného správania, aby sme o tom, koho niekomu predstavujeme, povedali to najlepšie, čo o ňom vieme.
Pán Ježiš sa však predstavuje inak – robí to s úmyslom slúžiť: Na mnohých miestach v evanjeliách hovorí: Ja som tu pre vás. Ja som svetlo sveta -chcem, aby ste videli veci v pravom svetle. Ja som chlieb života – chcem, aby ste sa mohli nasýtiť – a nielen žalúdok. Ja som vínny kmeň: chcem, aby ste mali odkiaľ čerpať silu. Ja som dobrý Pastier – aby ste nemuseli hľadať svoju životnú orientáciu bez láskavého vedenia, opory. Ja som vzkriesenie a život – aby ste nemuseli zomrieť. JA SOM TU pre vás. A teraz hovorí: Ja som prvý a posledný a živý.
Ale aj Pán Boh sa nás pýta: A Ty? Kto si Ty? Kde si? On sa nepýta preto, že by to nevedel. Už pri Adamovi to bolo jasné – Pán Boh sa pýta len preto, aby človek sám o sebe našiel slová, aby povedal, čo sa deje.. Pán Boh chcel už od Adama počuť – len pravdu – len realitu – len to, čo sa stalo. Adam sa mohol vyjadriť: Tu som, Bože. No, nemám sa čím pochváliť. Neviem sa ti pozrieť do očí. Je mi to nepríjemné. Pán Boh sa pýta preto, lebo verí, že si tú otázku zodpovieme najprv pred sebou – skôr ako s ňou vystúpime pred ľudí.
Prví ľudia si teda pomohli ako vedeli. Časom sa ich útek od Božej tváre skultivoval, skvalitnil.
Dnes však okolo nás prekvitá jedna forma úteku, ktorá sa mi v životoch ľudí okolo zdá byť veľmi nápadná. Je ňou aktivita. Zdá sa nám, že žije len ten, kto je aktívny.
Veľa mladých a schopných ľudí pohltila aktivita. Túžia pracovať, bežať, tvoriť, nevedia zastať.
Nutkanie utekať, vyhýbať sa myšlienkam nie je to nič nové. Tak začínal aj apoštol Pavel.
Bol vzdelaným v Božom zákone. Bol aktivistom pri vraždení kresťanskej sekcie vtedajších veriacich v Hospodina. Bol aktivistom aj pri Štefanovom kameňovaní. Zúril proti učeníkom Pánovým, dychtiac po ich vyvraždení. Robil to dovtedy, kým nemusel zastať a nemusel počuť: Prečo ma prenasleduješ?
A ešte aj potom, keď sa Mu Ježiš individuálne prihovoril, sa pýta: Čo chceš, Pane, aby som činil?
Iste, živý Pán Saula nevyradil z aktivity. Dokonca ju skvelo použil! Len Mu ukázal, že musí vedieť aj ostať stáť. Musí sa naučiť byť trochu ticho a dať Bohu priestor, aby mu dával inštrukcie. Musí si premyslieť, pre koho, pre čo sa aktivuje, namáha, pre koho prácu je zapálený.
A Saul sa dozvedel, že pád neznamená koniec, a aj dočasné oslepenie môže prečistiť zrak. Dozvedel sa, že sa aj on, aktivista môže a musí nechať viesť.
A ja sa veľmi podobne môžem predstaviť:
Ja, Pane? Ja som aktivistka. Angažujem sa pre dobro sveta. Podnikám v rozvíjaní projektov pre Tvoje kráľovstvo. Záleží mi na tom, aby som priniesla čo najviac úžitku. Pozri do môjho kalendára - toto všetko som už urobila, a toto ešte len plánujem! No nie je to úžasné? Toto robím pre Teba, pre ľudí a iste, aj pre seba.
Na vnútornej strane zápästí obidvoch rúk mám jazvy. Sú už zahojené. Sú to jazvy po mojich aktivitách.
Zápästie pravej ruky je poznačené stavbou revúckej fary. Ako 5 ročná som tam podávala tehly. Keď sa mi jedna skĺzla po ruke inou dráhou ako mala, rozrezala mi ruku a museli mi ju zašívať.
Na pravej ruke som si jazvu urobila sama. Vďaka svojmu punktičkárstvu som na upečenú tortu chcela dať karamel, aby jej naozaj nič nechýbalo. Bola som už unavená a podcenila som teplotu rozpúšťania cukru. Aj podlahová krytina sa pod teplotou vriaceho karamelu tavila – viete
si predstaviť účinok takej istej teplučkej tekutiny na mojej ruke? Rana sa mi hojila takmer mesiac...
Prvá, staršia rana bola taká služobná. Moji rodičia ma odvtedy učili, že treba priložiť ruku k dielu a ja som to prijala.
Ale tá druhá bola celkom zbytočná. Bola poznačená únavou a pritom snahou dokázať: Ja to všetko privediem až do konca.
Často som sa musela dať naučiť: mňa môj Pán nepovolal byť Spasiteľkou. Zveril mi omnoho menej. On sa predstavuje ako Spasiteľ.
Tú najzákladnejšiu vec urobil za mňa.
Zariadil, aby som sa Boha nemusela báť. Zariadil, aby som si nemusela odpracovať to, čo kazím.
Z aktivít, ktoré konám bez poverenia, bez oddychu, bez radosti, sú len rany.
Zabúdam, že môžem žiť z milosti. Zabúdam, že nemusím utekať. Zabúdam, že môžem povedať tak ako žalmista: „Pane, ja nemám kam utiecť. Tvoja ruka by ma vrátila späť zo všetkých oblastí – z tých ktoré ma prevyšujú, i z tých, do ktorých musím zostúpiť. Nič nezaretušuje moje úmysly. Vidíš ma. Poznáš ma. Úplne a dokonale takú - aká som.“
Takéto vyznanie nemusíme hovoriť s apatiou a hrôzou, ale s pokojom a dôverou.
Mám totiž Boha, ktorý ma nenechá driapať sa tak vysoko, že by som si pri páde na pevnú zem rozbil výzor, ideály a česť. Môj Boh ma nenechá zostúpiť do hĺbky depresií, frustrácií, z ktorej by ma sám nevytiahol.
Nesleduje ma tajná služba.
To môj Boh skúma, na akej ceste som. Skúma, kde je prázdne, boľavé miesto, ktoré by mohol naplniť, uzdraviť.
Jeho aktivita má zmysel, má dosah, má účinok. Chce nás naučiť jej princípom.
Ale zo všetkého najprv musíme pochopiť milosť: Musíme len pochopiť, že pred Ním nič nemusíme.
Je posledná nedeľa slávnostnej polovice cirkevného roka. Sviatok, ktorý nám pripomína, že Božie súdy sú nevyspytateľné, a Jeho cesty nepochopiteľné.
JE to tu len preto, aby sme aj v 21. storočí uvedomili, že Boh je tým prvým a posledným. On je tým, ktorý všetko vie. Nemá zmysel čosi tajiť. A nemá zmysel utekať.
Tu, pred Ním môžem len vyznať: Cítim svoje hranice. Rešpektujem ich. Viem o svojej vine a nevládzem sa jej zbaviť. Neviem si pomôcť. Ale viem aj o tom, že Ty ma môžeš očistiť.
Bože, ja som si myslel, že moja životaschopnosť je v tom, čo si nahromadím, čo vykonám, ako zapôsobím. Je pre mňa hrozné zažiť, že takéto myslenie je chabné. Nauč ma myslieť inak. Daruj mi iné myslenie. Nový život.
Pred ľuďmi toho môžem veľa zahrať, nahovoriť, ospravedlniť, obhájiť sa, ale pred Bohom moja výrečnosť a ani uštvaná mobilita neplatí. Tu neplatí naša aktivita, dobré snahy.
Tu platí len Kristova milosť. Pred Bohom sme na tom úplne všetci rovnako, zdraví, chorí, mladí, starí, vzdelaní i jednoduchí. Prijatá milosť ma učí uspokojiť sa s rolou pasívneho prijímateľa.
Nie pred ľuďmi, pred Bohom.
V takejto pozícii pred Bohom sa dozviem, kde a akú aktivitu mám alebo aj nemám vyvíjať ďalej. To mi nemajú porúčať ľudia a nemusím ani týrať sám seba. Mám nad sebou Pána, ktorý pozná, koľko mi môže naložiť, aby som uniesol. Nikdy nenaloží viac.
Tu, vo svete nás ľudia potrebujú vidieť, zažiť. Na tom, či svietime a ako svietime, testujú Pána, ktorého vyznávame, na ktorého čakáme.
Ak sme prijali milosť, súdu sa nemusíme obávať. Je predsa cieľom, ku ktorému smerujeme. Pri tomto súde máme dobré kontakty.
Bez toho, aby sme Sudcu podplatili, máme prísľub milosti. Jej účinnosť a hybnú silu k správnemu smeru a správnej dávke aktivity / si môžeme overiť už teraz.
Amen.
Biblia hovorí o Bohu ako Toho, ktorý sa vyjavuje ako Stvoriteľ, Vypupiteľ a Posvätiteľ.
To, čo tvorí, našu zem, celý vesmír, jeho usporiadanie a zákonitosti skúmame – ešte stále nepoznáme. Nad mnohým môžeme iba žasnúť.
Božie JA SOM sa najviac vyjavilo v Ježišovi.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
