Svätodušný pondelok, List Rímskym 8, 1 - 11
Nieto teda teraz už odsúdenia tých, čo sú v Kristovi Ježišovi. Zákon životodarného Ducha v Kristovi Ježišovi oslobodil ťa totiž od zákona hriechu a smrti. Lebo čo nebolo možné zákonu, nakoľko bol slabý pre telo, (to vykonal) Boh, keď v podobe hriešneho tela a pre hriech poslal svojho Syna a hriech v tele odsúdil, aby sa právna požiadavka zákona uplatnila v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha. Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne. A telesne zmýšľať je smrť, ale duchovne zmýšľať je život a pokoj! Pretože telesné zmýšľanie je nepriateľstvo voči Bohu, lebo sa nepoddáva, a ani sa nemôže poddať zákonu Božiemu. Tí teda, čo sú v tele, nemôžu sa páčiť Bohu. Vy však nie ste v tele, ale v Duchu, ak Duch Boží prebýva vo vás. Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, nie je Jeho. Ak je Kristus vo vás, tak je telo mŕtve pre hriech, ale duch je živý pre spravodlivosť. A ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, tak Ten, ktorý Krista Ježiša vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim vo vás. (List Rímskym 8, 1 - 11)
Každý sa chce niekomu páčiť. S týmto predpokladom počíta apoštol Pavel ako so samozrejmou a všeobecne rozšírenou vecou. Dnes sme my ľudia rovnakí: každý z nás sa chce niekomu páčiť. Niekto by mohol protestovať, že o ňom to neplatí, ale to len preto, lebo túžba páčiť sa niekomu mu je taká samozrejmá, že si ju ani neuvedomuje. Ak sa trocha prenikavejšie pozrieme na seba a na druhých, objavíme túto túžbu všade. Človek sa chce páčiť rozličnými vecami: telesnou krásou, silou, múdrosťou, bohatstvom, luxusom, vysokými výkonmi v najrozličnejších oblastiach.
Zaujímavá je otázka, prečo sa človek vôbec chce páčiť. Nie je ľahké nájsť odpoveď na túto otázku. Môžeme sa pokúsiť aspoň o čiastočnú odpoveď v tom zmysle, že podobne ako štáty túžia, aby boli uznané inými štátmi, tak jednotlivý človek túži, aby bol uznaný druhými ľuďmi, teda aby bol potvrdený vo svojej existencii, dôstojnosti, cennosti. Toto je zrejme len pokus o čiastočnú odpoveď. I keď nemáme plne uspokojivú odpoveď, ostávame pri konštatovaní, že človek sa chce páčiť.
Nejde pritom o ľahostajnú či vedľajšiu vec, ale naopak, o jav so závažnými dôsledkami. Lebo komu sa človek chce páčiť, tomu sa prispôsobuje. Preto je dôležitou otázka, komu sa človek chce páčiť. Chce sa páčiť človeku, ktorý má zdravé mravné zásady alebo človeku, ktorý je v mravnom ohľade zvrátený? Podľa toho, komu sa človek chce páčiť, bude vyvíjať jeho vlastný duchovný a mravný profil. Ak sa chce páčiť človeku, ktorý je zrelou osobnosťou s pevnými, pozitívnymi mravnými zásadami, pomáha to jemu samému v duchovnom a mravnom raste a dozrievaní. V mnohých iných prípadoch túžba páčiť sa určitému jedincovi alebo skupine človeka priamo zotročuje. V mnohých prípadoch ho to deformuje. V mnohých prípadoch to vedie k pokrytectvu. Ak sa človek chce páčiť všetkým ľuďom, je s tým spojené veľké riziko. Ježiš povedal: „Beda keby všetci ľudia dobre hovorili o vás, lebo práve tak robili ich otcovia falošným prorokom.“
Zrejme preto prichádza apoštol s celkom originálnym riešením tohto problému, keď hovorí, že sa treba páčiť Pánu Bohu. O sebe napísal v jednom liste: Keby som sa ešte ľuďom chcel páčiť, nebol by som služobníkom Kristovým. Tým dal najavo, že sa dopracoval na vysoký stupeň nezávislosti od ľudských mienok. Preto pritiahol na seba neraz aj mnoho nenávisti a úkladov, ale túto cenu rád zaplatil za svoju slobodu a za to, že môže žiť tak, aby sa páčil svojmu nebeskému Pánovi.
Nepokladal to za svoje osobitné privilégium, ale videl v tom normálny spôsob kresťanského života. Vidíme to aj v našom texte, v ktorom hovorí, že tí, ktorí žijú v tele, to znamená že sa riadia podľa svojich hriešnych žiadostí, nemôžu sa páčiť Bohu. Zmieňuje sa o tom skoro mimochodom, z čoho vidíme, aká samozrejmá bola pre neho myšlienka, že kresťania majú žiť tak, aby sa páčili Pánu Bohu. Mali by sme sa spriateliť s touto myšlienkou, mali by sme ju vztiahnuť na seba, osvojiť si ju.
Ale s tým je spojená ohromná zmena v našom vnútornom i vonkajšom živote. Lebo od svojej neraz veľkej, neraz neuvedomenej závislosti od mienky druhých ľudí mali by sme sa preorientovať celkom novým smerom, a za rozhodujúcu by sme mali prijať otázku: Čo mám robiť, ako mám žiť, aby som sa páčil Pánu Bohu, aby som sa páčil Pánu Ježišovi?
To neznamená, že by sme mali roztrhať zväzky s ľuďmi, ktorým sme sa chceli doteraz páčiť, ale tieto vzťahy by mali dostať celkom novú, omnoho čistejšiu podobu.
Táto zmena, ktorá od starého životného štýlu vedie k novej orientácii, aby sme sa vo všetkom chceli páčiť Pánu Bohu, sa prirodzene netýka iba sviatočných chvíľ, ale všetkých, aj tých najvšednejších situácií. To je totálna zmena, a my možno máme pred ňou strach. Ale je nevyhnutne potrebné, aby sme sa pre túto zmenu rozhodli, lebo inak sa sami vylučujeme zo spoločenstva nasledovníkov Kristových.
Lenže i ak sa rozhodneme, že prijmeme do svojho života túto veľkú zmenu orientácie, nie je tým automaticky všetko vyriešené. Lebo ten starý životný štýl, chcieť sa páčiť ľuďom, je v nás tak hlboko zakorenený, že vlastnými silami sa nedokážeme od neho oslobodiť, a vlastnými silami nedokážeme vstúpiť do nových koľají. V tejto veci sme popri svojej dobrej vôli a ochote celkom odkázaní na pomoc zhora.
A práve na tomto bode, kde si v rozhodujúcej veci uvedomujeme svoju bezmocnosť, práve na tomto bode prichádza posolstvo dnešného veľkého sviatku: Len Duch Boží, Duch Svätý dokáže v nás vykonať túto prevratnú zmenu. O nej sa hovorí v celom prečítanom texte. Text ukazuje, v čom všetkom sa prejavuje činnosť Svätého Ducha pri človeku, ktorý chce prejsť od starého životného štýlu k novému, totiž, aby sa vo všetkom, čo myslí, hovorí, robí, ako sa správa, páčil Pánu Bohu.
Tým je pre nás naznačené, o čo všetko nám treba prosiť, keď sa modlíme o dar Ducha Svätého. Prosiť nám treba o dar Ducha Svätého, aby sme pochopili zmysel Božieho zákona, aby sme Božie prikázania nechápali ako niečo, čo nám je nanútené zvonku, ale ako niečo, čo je v súlade s určením našich ľudských bytostí. Prosiť nám treba, aby nám Duch Svätý dal pochopiť zmysel Kristovej obete a aby nás v najhlbších vrstvách bytosti presvedčil, že hriechy sú nám odpustené. Prosiť nám treba, aby Duch Svätý urobil zmenu v celom našom myslení, aby sme si namiesto starého hodnotenia všetkých vecí osvojili nové hodnotenie, aby nám namiesto starých túžob a žiadostí boli vložené do srdca nové, čisté, obohacujúce túžby a žiadosti. Prosiť nám treba, aby nám Duch Svätý jasne ukázal, k akým rozličným cieľom vedú dve zásadne odlišné životné cesty, spomedzi ktorých si musíme voliť. Toto poznanie nám často chýba, ale my veľmi naliehavo potrebujeme jasne dovidieť až po koniec a cieľ rozličných životných ciest, lebo len kto toto jasne vidí, dokáže sa správne rozhodnúť. Prosiť nám treba, aby Duch Svätý celkom zmenil obsah nášho myslenia aj jeho spôsoby. Zásadná zmena myslenia je taký radikálny zásah do ľudskej bytosti, že bez nadsadzovania môžeme hovoriť o dive Ducha Svätého, dive, ktorý sa uskutočňuje v našom vnútri – ak k tejto požehnanej zmene dôjde. Prosiť nám treba o dar Ducha Svätého, aby sa do nášho terajšieho, časného života dostávalo vždy viac a viac prvkov života večného, ktorý nám je zasľúbený vo večnosti, aby sme už teraz mohli žiť v Božom pokoji. Prosiť nám treba, aby Duch Svätý nielen z času načas zasahoval do nášho života, ale aby v nás stále prebýval, aby sme sa tak stali chrámom Ducha Svätého. Pavel tu naznačuje dôležitú vec: Ak Duch Svätý prebýva v nás, tak v skutočnosti Kristus prebýva v nás. Ale v takom prípade to veľké, o čom hovoria evanjeliá, nie je už iba vecou dávnej minulosti, keď Ježiš pôsobil na tejto zemi, ale je to vecou našej, terajšej prítomnosti. Preto nám treba prosiť o dar Ducha Svätého, aby sme si pri každom čítaní evanjelií uvedomili: o mne sa tu hovorí, o mojich životných záležitostiach je tu reč. Táto dôležitá myšlienka: – Ak Duch Svätý prebýva v nás, znamená to, že Kristus prebýva v nás – nám umožňuje pochopiť veľké vyznanie apoštolovo: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ Tým sa zároveň ukazuje cesta, ktorou môžeme prísť aj my k tejto veľkej životnej skúsenosti a k takému istému peknému vyznaniu.
V týchto veľkolepých slovách o Duchu Svätom otvára apoštol pred nami nové obzory, ktoré sa nachádzajú za horizontom tohto časného života. Sú tu krásne slová zasľúbenia, slová perspektívy smerujúcej do večného života. My ľudia sme smrteľní, ale Duch Svätý, ktorého nám Pán Boh ponúka a dáva, je vlastne mostom, ktorý nás prevádza do večnosti. Veľkou hodnotou je už to, že Duch Svätý z nás robí už v tomto živote celkom nové bytosti. Veď naozaj ide o novú bytosť, alebo, ako hovorí Písmo sväté, o nové stvorenie, keď sa zveríme pod vedenie, ovplyvňovanie, usmerňovanie Duchom Svätým.
Keď si človek uvedomí toto svoje nové bytie, zmocní sa ho veľká, čistá radosť, ktorá nie je z tohto sveta. Na viacerých miestach v Novej zmluve sa stretáme s prejavmi tejto radosti u ľudí, ktorí si uvedomili, že majú podiel na novom bytí. Bez nadiktovania, celkom spontánne, samovoľne vznikla v nich táto radosť. A to celkom oprávnene, lebo veď či si možno predstaviť väčšie šťastie ako byť už teraz tou novou bytosťou, novým stvorením? A toto, čo je samo osebe už také radostné, je zároveň závdavkom, prísľubom ešte väčších vecí vo večnosti. Môcť pozerať do budúcnosti, do večnosti s takýmto jednoznačne radostným očakávaním – to daruje človeku pokoj a rovnováhu. Takáto veľká, radostná zmena nám je dnes všetkým ponúknutá. Chcieť sa páčiť vo všetkom Pánu Bohu, a prosiť o dar Ducha Svätého, aby nás viedol vždy bližšie k tomuto jedinečnému spôsobu života – to je to, na čo sa nám treba cez tieto sviatky sústrediť.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
