Svätodušná nedeľa, Ján 14, 18 - 20.23 - 27
Milí bratia, milé sestry,
stáva sa, že uprostred rozpracovaných vecí
musíme zastať // a prerušiť to, čo sa začalo sľubne rozvíjať.
Nie je podstatné, či nám naše dielo, naše plány a námahu zastaví núdza, choroba, vyčerpanie, alebo konkurencia.
Faktom je, že v takýchto chvíľach naše krédo, naše verím ... prestáva znieť.
Akoby sme nemali dosť vytrvalosti bdieť, aby našu vieru nepokorila neistota // a našu odvahu nevystriedala /zbabelosť.
Mnohé nevieme pomenovať, ani rozlíšiť.
Vtedy vidíme, aká krehká je hranica medzi reálnym a nereálnym, racionálnym a nevysvetliteľným.
Sme svedkami nepochopiteľného diania – ...alebo si to iba nesprávne vysvetľujeme?
Zažívame tak veľa bolesti, fyzického a psychického násilia –.... alebo sme len takí precitlivelí?
Znášame pohŕdanie, výsmech,... alebo nám len chýba pokora, aby sme to prijali ako čosi normálne?
Vidíme, že sa treba vedieť prispôsobovať tým, ktorí všetko vedia / bez ohľadu na spôsoby, akými svoje ciele dosahujú – alebo sme len ťažkopádni, aby sme uznali, že je to súčasť prirodzeného vývoja - selekcie, v ktorej logicky víťazia najsilnejší?
Ako to je? Kde sme? Čo nami hýbe? Čo nás zastavuje?
Prv, ako naše spievané krédo, naše vyznanie viery dokončíme, skloňme sa k modlitbe:
Bože, máme tak veľa otázok a tak málo odpovedí!
Ani nevieme, či zmätok, nátlak iba znášame, alebo aj tvoríme, či sme agresori, alebo obete.
Prosíme Ťa, zošli aj dnes svojho Ducha
do našich životov, rodín, do našej cirkvi,
aby sme naozaj mohli žiť.
Prosíme, aby nás Tvoja svätá prítomnosť viedla k skutočnému poznaniu lásky, pravdy a spravodlivosti. My nevieme, ako to dosiahnuť – ale Ty môžeš sústrediť našu myseľ a citlivosť na to, čo je naozaj dôležité. Amen.
PIESEŇ 169 4.-6. sloha
„ Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Ešte máličko a svet ma už viac neuvidí. Ale vy ma uvidíte, pretože ja žijem, aj vy budete žiť...
Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec bude ho milovať. A prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal. Toto som vám povedal, kým som bol ešte s vami. Ale Spomocník, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám ho dávam nie ako svet dáva. Nech sa vám srdce neznepokojuje a nedesí.“Ján 14, 18-20.23-27
Milí bratia, milé sestry,
Ježišova rozlúčka s učeníkmi na zemi nebola dôvodom k oslave - skôr k rozpačitosti. Keď sa pri vstúpení svojho Pána na nebo nezmohli na nič, prihovorili sa im anjeli: „Čo stojíte a hľadíte do neba? Ježiš, ktorý vám bol vzatý, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba.“
Ale čo dovtedy? Ako bez Neho? Ako budeme vyzerať sami? Ako idealisti, blázni...
Kto z nás, bratia a sestry, nepozná tú ťaživú osamelosť, keď všetko svedčí, že si o sebe, o iných, o svete, o cirkvi / robíme ilúzie?
Ak sa nám darí, keď rastieme, sme vitálni a spokojní, nemáme o spoločnosť núdzu – ale koho zaujíma naša bieda, bolesť, nešťastie, či žiaľ?
Hlasy tých, ktorí sa vo svojej núdzi, chorobe alebo útlaku dotkli ľudských hraníc, vždy viac mĺknu. Vždy viac ľudí sa necháva presvedčiť, že každý hrá sám za seba. Každý sa musí postarať sám o seba. Každý má svoj kríž. A každý nech aj hľadí, ako sa s ním vysporiada.
Milosť? Súcit? Povzbudenia? Obete? Majú dnes tieto pojmy ešte nejakú výpovednú hodnotu?
Kto dnes pri svojom maximálnom zaťažení dokáže vidieť viac? Nie je pre mnohých jediná nádej hľadať pomoc z neba? Stáť a hľadieť, aby nás osobne niečo inšpirovalo, aby nás niečo osvietilo, čo nás povznesie?
Existuje myslenie, ktoré sa svojou osobnou záchranou zaoberá natoľko, že už nič iné vidieť nedokáže, nezvláda a asi ani nechce.
Ale Ježiš hovorí: Nenechám vás ako siroty, osamelých, vystavených drsnej nevšímavosti. Nemusíte byť na všetko sami. Budete ma vidieť. Budem žiť. Budem sa o vás starať, budem o vás stáť. Budem vás milovať. Vždy ostanem nablízku.
Jedno je však na Vás: či ma vy budete chcieť, či aj Vy o mňa budete stáť. Nie, nejde mi o Vaše slová, pekné vyznania. S tými, ktorí hovoria Pane, Pane, ale neplnia vôľu môjho otca, si nemám čo povedať. Oni ma nepočúvajú, iba sa tak tvária.
Vaša láska, váš skutočný záujem o môj vplyv, o moju spoločnosť, sa ukáže v tom, či zachovávate moje slovo.
V deň Letníc prichádza duch, ktorý robí vietor. Nedovolí stagnovať. Nikomu nedovolí stáť na jednom mieste. Je to duch, ktorý nás posiela jedného k druhému.
V Božom Duchu je nadšenie, odvaha a očisťujúci oheň. Z chaosu, ktorý sme si vytvorili, alebo na ktorý sme si zvykli, robí poriadok a celkom nový systém.
Boží Duch prichádza ako Radca – a pripomína nám, o čo Ježišovi ide. Keď to má zhrnúť, hovorí: po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať.
Pri tlakoch a stresoch, ktorým sme vystavení, nám uniká,/že to, čo nami zvyčajne hýbe, tí, ktorí si na nás robia nároky,/ by neboli takí vplyvní, keby sme im to nedovolili.
Vyčerpanie – alebo samota nás však oslabuje natoľko, že sme presvedčení, že inej voľby niet,
že inak sa nedá. A tak nás obyčajný strach núti k odovzdanosti a nekritickej poslušnosti ľuďom
a systémom, ktorých vlastne vôbec nezaujímame.
Boží Duch nás z tohto obludného zákona strachu prebúdza. Ak Mu dáme príležitosť, ukáže nám, kde všade nás strach oberá o životnú radosť, o milosť, o lásku.
Na to, aby s nami mohol Boží Duch pracovať, potrebuje, aby sme Mu dali čas a priestor a naučí nás veci, ktoré v nás znova prebudia radosť zo života a novú nádej.
Nedeľu svätíme na pamiatku Ježišovho vzkriesenia a na pamiatku zoslania Svätého Ducha. Nenechajme sa o tento sviatok pripraviť.
Nauč sa, brat, sestra, zastať, aby si Boha počúval skôr, ako Ťa zastavia veci, ktoré siahnu na Tvoju hodnotu. Nauč sa zastať, aby si vedel, že si milovaný a máš milovať. To je to prvé, to podstatné. To nesmieš zanedbať.
Laureát Nobelovej ceny, kolumbijský spisovateľ Gabriel Garcia Márquez sa utiahol z verejného života a rozposlal otvorený list so želaním, aby sa šíril ďalej. Má rakovinu lymfatického systému. Píše:
„Pokiaľ by mi Boh daroval ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem.
Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam, ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem.
Hodnotil by som veci nie podľa ceny, ale podľa významu.
Keby mi Boh ešte daroval odrobinku života, presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia, že je nevhodné zamilovať sa, keď je človek starý. Nevedia totiž, že starnú práve preto, lebo utekajú pred láskou.
Dieťaťu by som pripravil krídla ale dal by som mu ich, až keď sa naučí lietať. Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť neprichádza so starobou, ale so zabudnutím, či opustenosťou.
Toľko vecí som sa od vás naučil, ľudia... Naučil som sa, že všetci chcú žiť na vrcholku hory, ale zabúdajú, že naozajstné šťastie sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme.
Naučil som sa, že človek môže pozerať na druhého zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť, aby sa zdvihol.
Keby som vedel, že toto sú posledné minúty v ktorých ťa uvidím, povedal by som: „milujem Ťa“ a nepredpokladal by som hlúpo, že o tom predsa vieš.
Ráno nie je zaručené nikomu, ani mladému, ani starému. Možno, že dnes sa poslednýkrát pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš, pretože ak sa ukáže, že sa nedočkáš rána,
budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev, na jeden bozk, budeš ľutovať, že si bol príliš zaujatý, aby si im splnil posledné želanie.
Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ, buď na nich dobrý a nájdi si čas, aby si im povedal:
Je mi ťažko. Prepáč. Prosím. Ďakujem... a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš. Nikto si ťa nebude pamätať za Tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať. Dokáž svojim priateľom a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.“
Bratia a sestry, ak hľadáme Boha, ak milujeme Boha, ak uznávame Boha, nesmieme si dovoliť, aby sme viac bázne a rešpektu venovali niečomu – niekomu inému. Toto zlyhanie, tento hriech plodí len problémy.
Boží Duch nás učí nachádzať priority a vedie k pokoju. Ježiš nás svojím Duchom vedie do priestoru, kde nemusíme byť ovládaní tlakom poistiť sa. Tu môžeme Bohu naplno dôverovať. Stará sa o to, aby sme spoznali, vyznali a opustili všetko, čo nám bráni stretávať Boha a človeka bez jediného gesta pretvárky.
Tu nemusíme všetkému rozumieť – a napriek tomu môžeme zo svojho najhlbšieho presvedčenia povedať: „Je to v poriadku. Bude to v poriadku. Nie som sám. Som v Tvojej ruke, v Jeho moci. Ja sa nestratím.“
Istota, že Boh je s nami, nás môže držať
aj v čase, keď celkom presne vieme, čo všetko v poriadku NIE JE, keď vidíme, že sa ešte vždy presadzuje veľa zla, voči ktorému sme bezmocní. Boží pokoj nám dá silu žiť s tou skutočnosťou, aká je a NEZÚFAŤ si.
To je dôležité.
Pokoj, ktorý nám dáva svet, spočíva v tom, že ťažkostiam unikneme. Rezignujeme. Nevidíme zmysel, neprijímame ich ako výzvu.
Ježiš nám sľubuje pokoj, v ktorom aj v krízach a starostiach viem, že milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobré. Raz príde čas, kedy dovolí, aby zmena prišla. V Jeho moci sú všetky rozhodnutia, v Jeho moci je spravodlivý súd.
Je len otázkou času, kedy sa prejaví. Vydržme čakať. Nájdime jeden druhého, aby sme nečakali každý sám.
Sme ľudia, zlá skúsenosť pôsobí na dobré očakávania priveľmi rušivo. Neostávajme sami. Pán Boh nás povoláva do spoločenstva, aby sme sa v očakávaní mohli podržať a povzbudiť. Nedajme sa mýliť, človek tu nie je na to, aby plnil naše očakávania. Nájdime si tých, ktorí budú s nami iba bdieť. V láske a pokoji.
Príď, Duchu Svätý, aby sme neostávali v chlade anonymity stratení a osamelí. Povzbuď nás, aby sme vedeli povedať slovo v pravý čas a urobiť krok k človeku, ktorý nás potrebuje. Daruj nám pokoj, ktorý prevýši náš rozum, aby boli naše srdcia a mysle otvorené Tvojej moci.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
