V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Svätodušná nedeľa, Prvý list Korintským 2, 12 - 16

My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali. O tom aj hovoríme, nie síce naučenými slovami ľudskej múdrosti, ale (slovami), ktoré učí Duch. A tak duchovné posudzujeme duchovne. Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať. Duchovný však posudzuje všetko, ale jeho nikto nemôže posúdiť; lebo kto poznal myseľ Pánovu, aby Ho učil? My však myseľ Kristovu máme!(Prvý list Korintským 2, 12 - 16)

V prečítaných slovách sa hovorí o dvoch typoch ducha: o duchu sveta a o Duchu, ktorý je z Boha. Radi by sme pochopiť ich podstatu, vlastnosti, opísať ich presne a potom navzájom porovnať. Tak by si to priala naša zvedavosť, ktorá sa usiluje všetko čo najdôkladnejšie poznať. Ale to je záujem predovšetkým teoretický. Lenže Písmo sväté nám predstavuje duchovné veci najmä z praktického hľadiska, to znamená, že sa venuje v prvom rade otázke: Čo tieto veci znamenajú pre človeka? Má to dobrý zmysel. Teoretické opisy by možno ukojili našu zvedavosť, ale otázka je, či by nám to pomohlo. Biblia je kniha, ktorá ponúka v prvom rade pomoc.
Takéto rozdelenie dôrazov – pokiaľ ide o Ducha Svätého – použil už Pán Ježiš v nočnom rozhovore s Nikodémom. Keď hovoril o radikálnej zmene človeka, o jeho preporodení, povedal tieto slová: „Vietor veje, kam chce, počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je s každým, kto sa narodil z Ducha.“ V týchto slovách je teoretická otázka o pôvode a podstate vetra ponechaná stranou, a v strede pozornosti je praktická otázka: Čo vietor spôsobuje. Tak je to podľa Ježišových slov aj s Duchom. Nie definíciu alebo definície Ducha Svätého nám ponúka slovo Božie, ale hovorí o tom, čo tento Duch spôsobuje a čo nám je z jeho pôsobenia ponúknuté, aby sme si to osvojili. Keby sme zhromaždili všetky novozmluvné výroky o tom, čo Duch Svätý pôsobí v ľudskom živote, videli by sme, že by to bol bohatý a zaujímavý zoznam. Teraz sa z tejto bohatej ponuky obmedzíme na to, o čom sa hovorí v prečítanom texte.
Prvý a hlavný výrok textu je, že Duch, ktorý je z Boha, nás robí schopnými pochopiť, čo sme dostali z Božej milosti. Všetko, čo máme, dostali sme a dostávame od Boha. Všetko, čo dostávame od Boha, dostávame z jeho milosti, teda zadarmo a nezaslúžene. To je takpovediac objektívna, od nášho vedomia nezávislá skutočnosť. Platí to bez ohľadu na to, či o tom vieme alebo nevieme, či to uznávame alebo neuznávame. Ten, kto žije pod vplyvom ducha sveta, má zorné pole obmedzené na svet našej každodennej skúsenosti. Božie dary z prírody taký človek síce prijíma, ale nekladie si otázku, od koho tie dary pochádzajú. Ba často ide tak ďaleko, že ich pripisuje len svojej alebo vôbec ľudskej múdrosti, vynaliezavosti, šikovnosti, úsiliu. Kto však dovolí, aby mu Duch, ktorý je z Boha, otvoril oči pre jasné videnie, ten si uvedomuje, že aj dary prírody, ktoré si človek osvojuje vedou, technikou, prácou, pochádzajú od Boha, sú darmi jeho milosti. Od bezmyšlienkovitého prijímania Božích darov chce apoštolská zvesť previesť vtedajší i dnešný pohanský svet k vedomému a ďakujúcemu prijímaniu všetkého, čo nám Boh dáva. Ako príklad môžeme uviesť slová, ktoré odzneli na prvej misijnej ceste v Lystre. Apoštol tam pohanským poslucháčom povedal: „Zvestujeme vám evanjelium, aby ste sa od tých márností obrátili k živému Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, mora i všetkého, čo je v nich, ktorý v pominulých pokoleniach nechal všetkých pohanov chodiť po ich cestách, hoci sa aj nenechal bez osvedčenia, ale činil dobre, dával vám z neba dažde a úrodné časy a naplňoval vás pokrmom a potešením.“ Až pod pôsobením Ducha Božieho si človek naplno osvojí toto veľké poznanie, ktoré ho má priviesť k tomu, aby si pri prijímaní a užívaní všetkých životných potrieb uvedomil ich pôvod, ďakoval za ne Pánu Bohu a vzdával mu chválu.
Na misijných cestách však Pavlovi záležalo predovšetkým na zvestovaní toho, čo nám Pán Boh zo svojej milosti daroval vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Apoštol mal skúsenosti s tým, aké problémy sú spojené s opravdivým prijatím tohto posolstva. Prvú skúsenosť mu poskytoval jeho vlastný život, obdobie, v ktorom ho odmietanie tohto posolstva viedlo k zúrivému nepriateľstvu voči všetkému, čo bolo spojené s menom Ježiša Krista. Vieme, že sa tento jeho odmietavý postoj úplne zmenil. Ako sa to stalo, ako došlo v jeho prípade k tej veľkej zmene? On sám sa nad tým zamýšľal. V jednom liste napísal aj odpoveď. „Ale keď Tomu, ktorý ma od života matky vyvolil a milostivo povolal, zaľúbilo sa vyjaviť vo mne svojho Syna, aby som hlásal radostnú zvesť o Ňom medzi pohanmi, ani chvíľu som sa neradil s telom a krvou.“ Pán Boh so svojím Duchom konal vtedy, keď sa Saulovi pri Damasku zjavil vzkriesený Ježiš Kristus. Bez tohto pomáhajúceho zásahu zhora by sa svojím rozumom nikdy nebol dopracoval k poznaniu a prijatiu toho, čo Boh aj jemu zo svojej milosti daroval.
Ďalšie skúsenosti toho istého typu nazbieral v priebehu svojej dovtedajšej misijnej činnosti, keď sa ako apoštol Ježiša Krista na každom kroku stretával s odporom a nepriateľstvom. Tieto skúsenosti vyjadril v tom istom liste, z ktorého je náš text: „Aj Židia žiadajú znamenia, aj Gréci hľadajú múdrosť, my však kážeme ukrižovaného Krista - Židom síce pohoršenie, pohanom bláznovstvo, ale povolaným, aj Židom aj Grékom Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť.“ Zo správ v Skutkoch apoštolov sa dozvedáme, koľko prekážok mu kládli do cesty ľudia, ktorí nechceli prijať jeho posolstvo o Spasiteľovi Ježišovi Kristovi.
Keď máme na mysli to odmietanie, nepriateľstvo, ba aj prenasledovanie, kladieme si otázku, ktorú si zrejme kládol aj apoštol: Ako si vysvetliť, že sa predsa našli takí, ktorí toto posolstvo prijali a boli ochotní pre vernosť Ježišovi aj trpieť? Odpoveď našiel – aj pokiaľ ide o neho samého, aj pokiaľ ide o ľudí, ktorí prijali túto zvesť – v pôsobení Ducha Svätého. O tom hovoria úvodné slová nášho textu: „My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali.“ Pôsobeniu Ducha Svätého pripisuje apoštol, že ľudia v Korinte objavili v Ježišovi Kristovi svojho Spasiteľa. Rovnako je presvedčený, že aj v iných cirkevných zboroch mohla iba v dôsledku pôsobenia Ducha Svätého nájsť jeho zvesť radostné prijatie.
Osobitne si nám treba všimnúť stručné, ale mimoriadne dôležité apoštolove slová, v ktorých hovorí, ako vzniká vyznanie, ktorého obsahom je, že Ježiš je Pán. Je presvedčený, že iba v dôsledku pôsobenia Ducha Svätého môže človek s celým srdcom povedať toto vyznanie. Tu je inými slovami vyrieknuté to isté, o čom hovorí v našom texte.
Dávno predtým, než Pavel hovoril o pôsobení Ducha Svätého pri vzniku viery, vysvetlil túto súvislosť Ježiš Kristus Šimonovi-Petrovi. Po Petrovom vyznaní: „Ty si Kristus, Syn Boha živého“ mu povedal Ježiš: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach.“ Nie vlastným rozumom sa Peter dopracoval k tomuto vrcholnému poznaniu a vyznaniu, ale dostal to ako dar od nebeského Otca.
Vynikajúcim spôsobom vystihol Martin Luther spojenie medzi vznikom viery v Ježiša ako Mesiáša a Pána na jednej strane a medzi pôsobením Ducha Svätého na druhej strane. Jeho slová z Malého katechizmu znejú takto: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval; tak ako i celú cirkev kresťanskú tu na zemi povoláva, zhromažďuje, osvecuje, posväcuje a pri Ježišovi Kristovi v jedinej pravej viere zachováva.“ Veľmi presne a obsažne tu formuluje náš veľký reformátor práve tie myšlienky, ktoré sú vyjadrené v našom texte.
Ak veríme, že Boh je, že on je Stvoriteľ všetkého vo vesmíre i na našej Zemi, že od neho pochádzajú všetky podmienky potrebné pre život vôbec, i pre náš osobný život, ak Ježiš Kristus má centrálne postavenie v našom myslení a živote, ak sme prijali a prijímame s plným uvedomením odpustenie hriechov, ak sa cítime napriek svojim hriechom akceptovaní Pánom Bohom, ak cítime túžbu po osobnom transformovaní na Kristov obraz a môžeme vidieť vo svojom živote aj určité kroky týmto smerom, ak rátame s večným životom po prekročení tajomnej hranice smrti, ak v dôsledku tejto eschatologickej nádeje môžeme objaviť aj zmysel tohto života na zemi, tak toto všetko nie sú samozrejmé veci, ale môžeme to mať a prijímať len v dôsledku pôsobenia Ducha, ktorý je z Boha. Za tento veľký dar treba Pánu Bohu ďakovať.
Zároveň prosíme, aby nás i naďalej Duch Svätý viedol, a aby nás chránil, aby sme neupadli späť do sféry vplyvu ducha sveta. Myslíme na tých, ktorí si dávajú duchom sveta obmedzovať svoj duchovný horizont. Prosíme, aby zažili to mocné pôsobenie Ducha Svätého, ktoré by viedlo v ich živote k objaveniu toho, čo sa aj ich bezpodmienečne týka, čo však doteraz nepoznali.
Apoštol naznačuje, že Duch Svätý pôsobí na človeka nielen pri vzniku viery, teda pri vďačnom prijímaní toho, čo nám Pán Boh zo svojej milosti dáva, ale ovplyvňuje aj ďalšie oblasti života veriaceho kresťana. Okrem iného ide o schopnosť komunikácie na duchovnej úrovni. Nejde o nejaký druh posvätnej, od života vzdialenej reči, ale o komunikáciu v rámci každodenného života, v ktorej sa však na všetky veci, udalosti, hodnoty, problémy pozeráme z hľadiska toho, čo nám Pán Boh z milosti daroval v Ježišovi Kristovi. To nie je útek do náboženského izolacionizmu, ale naopak, práve uprostred akútnych problémov sveta sa v dôsledku pôsobenia Ducha má ukázať, že sa jednotlivý človek mení k lepšiemu, a tak sa aj svet aspoň trocha mení k lepšiemu.
Zmena človeka k lepšiemu musí sa diať zvnútra, od koreňov. To je naznačené v posledných slovách textu: „My myseľ Kristovu máme“. Učiť sa myslieť Kristovým spôsobom, osvojovať si postupne jeho hodnotenie jednotlivých vecí, prijímať jeho myslenie lásky a pokoja, zachovať si jeho perspektívu smerujúcu do večnosti, žiť už teraz v spoločenstve s ním a tešiť sa na plné spoločenstvo s ním vo večnosti – to sú niektoré prvky transformácie človeka na novú bytosť. Nie pomocou psychologických techník, ale otvorením sa vplyvu Božieho Ducha môže sa náš život uberať týmto smerom. Preto tieto sviatky majú byť určované prosbou: „Príď, Duchu Svätý, Bože náš / svojimi darmi naplň nás: / láskou, vierou, horlivosťou, / úprimnou srdca radosťou.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.