Nedeľa po Vstúpení, Ev. podľa Marka 3, 20 - 21.31 - 35
Potom vošiel do domu, kde sa zase zišiel zástup, takže si nestačili ani chleba zajesť. Keď to počuli Jeho príbuzní, vyšli Ho zlapať, lebo hovorili, že postúpil z rozumu. ... Tu prišla Jeho matka a Jeho bratia; zostali vonku a poslali po Neho. Zástup, ktorý sedel okolo Neho, Mu povedal: Ajhľa, Tvoja matka a bratia i sestry sú vonku a hľadajú Ťa. A On im odpovedal: Kto je moja matka a moji bratia? A poobzerajúc sa po tých, čo sedeli okolo Neho, povedal: Ajhľa, moja matka a moji bratia! Lebo kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou. (Ev. podľa Marka 3, 20 - 21.31 - 35)
Svojimi rečami a postojmi Ježiš ľudí neraz prekvapoval, ba priamo šokoval. Bolo mnoho takých ľudí, ktorí si jeho správanie a činy nedokázali vysvetliť, keďže ich nedokázali zaradiť do známych schém a vzorcov. Jeho protivníci, židovskí zákonníci, sa uchýlili k domnienke, že má spojenie s nečistými duchmi. Aj jeho rodina bola o neho ustarostená. Prišli za ním, ktovie z akej diaľky, a chceli ho odviesť domov, lebo mali obavy, či s jeho duševným zdravím je všetko v poriadku. Evanjelista Marek to všetko verne zaznamenal. Vidíme z toho, že Ježiš musel pôsobiť na ľudí veľmi prekvapivým dojmom.
Prekvapujúce reči a prekvapujúce postoje si žiadajú vysvetlenie. Všimli sme si pokus židovskej vrchnosti o vysvetlenie aj pokus Ježišových príbuzných. Nemôžeme prijať ani jeden ani druhý. Vysvetlenie prekvapujúceho, šokujúceho účinku je v niečom inom. Ježiš priniesol nové posolstvo, ktoré sa veľmi odlišovalo od dovtedajších rozšírených názorov a spôsobov správania – a to bolo tak veľmi prekvapivé. Určite neprišiel na to, aby paušálne schválil a potvrdil dovtedajšie názory na život, aby potvrdil dovtedy platné a všeobecne rozšírené pravidlá spolužitia medzi ľuďmi. Keby sa bol jednoducho zaradil do vtedy panujúcich názorov, dnes by sme ho nemali prečo spomínať. Význam pre nás má preto, že priniesol niečo zásadne nové. Čo je zásadne nové, čo sa veľmi odlišuje od dovtedy platného, to prekvapuje a šokuje. Preto je prekvapenie, ba v niektorých prípadoch až šokovanosť reakciou ľudí na jeho zvesť a celé jeho pôsobenie.
Toto nás vedie k ďalšej úvahe. Niektorým ľuďom sa zdal a zdá Ježiš nenormálny. Takýmto hodnotením zrejme chceli a chcú oslabiť účinnosť jeho slov, aby ich nemuseli brať vážne, aby ich nemuseli vzťahovať na seba. Takto sme privedení k otázke: Čo je normálne a čo nenormálne, kto je normálny a kto nenormálny? Nám ľuďom sa môže zdať, že máme normálne názory, že žijeme normálnym spôsobom života, pretože sme si na tento spôsob zvykli a pretože tak žije ohromné množstvo iných ľudí. Ale je toto dostatočné kritérium normálnosti? Nemohlo by to byť tak, že my žijeme nenormálnym spôsobom, a že normálny je ten jeden, ktorý prišiel k nám z nebeského sveta? Ak berieme vážne posolstvo Biblie, musíme na veci pozerať týmto spôsobom. Do nášho nenormálneho sveta, medzi nenormálnych ľudí, vstúpil Jeden normálny, totiž Ježiš Kristus. To veľké prekvapenie, ktoré On vzbudzoval a vzbudzuje, naznačuje len, aká veľká je priepasť medzi naším nenormálnym a jeho normálnym chápaním a spôsobom života. Nikomu nemožno nasilu nanútiť tento pohľad na veci, ale pre mysliaceho človeka je to nepochybne vhodná, ba naliehavá téma na hlboké zamyslenie.
Prekvapivá bola aj Ježišova reakcia, keď učil v dome, obklopený množstvom ľudí, a prišli mu povedať, že ho vonku čakajú jeho matka a jeho bratia a sestry. Ježišova reakcia na tento odkaz je v našom texte opísaná takto: „A On im odpovedal: Kto je moja matka a moji bratia? A poobzerajúc sa po tých, čo sedeli okolo Neho, povedal: Ajhľa, moja matka a moji bratia! Lebo kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou. To sú veľmi zásadné slová, ktoré nútili vtedajších Ježišových poslucháčov a nútia aj nás vážne sa zamyslieť.
Musíme si uvedomiť, že Ježiš tým nechcel zrušiť platnosť príbuzenských vzťahov a povinnosti človeka voči blízkym príbuzným. Prikázanie "Cti si otca a matku" bral veľmi vážne. Vidno to z jedného teologického rozhovoru, v ktorom sa zastal rodičov v prípadoch, keď deti chceli striasť zo seba povinnosť starať sa o nich. Vidno to z jeho dojemnej starostlivosti o matku, stojacu pod krížom, keď ju zveril do opatery jedného učeníka. Rešpektoval teda príbuzenské vzťahy.
Rešpektoval príbuzenské vzťahy, ale ich nezabsolútňoval. Hovoril o konfliktoch, ktoré môžu vzniknúť medzi príbuznými pre vernosť jemu, Ježišovi. Žiadal, aby ľudia v takýchto konfliktoch dali jednoznačne prednosť jemu, Ježišovi, a to i za cenu hnevu, nenávisti a prenasledovania zo strany príbuzných. Nemôžeme to chápať ako azda nejakú sebeckú požiadavku zo strany Ježišovej, ale ako jeho veľkú snahu viesť ľudí k celkom novému životu. Od svojich nasledovníkov žiadal, aby sa na ceste k novému životu, na ceste realizovania kráľovstva Božieho nedali zdržiavať a brzdiť nikým a ničím. Tak vysoko hodnotil nový spôsob života oproti starému. Najkrajšie by samozrejme bolo, keby takéto konflikty vôbec nemuseli vzniknúť, keby sa teda všetci členovia rodiny stali vernými nasledovníkmi Ježiša Krista, keby o všetkých členoch rodiny platili Ježišove slová: „Kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou.“ Rodiny, ktoré možno takto charakterizovať, sú šťastné a požehnané, lebo majú tú najpevnejšiu základňu rodinného spoločenstva. Ťažko povedať, koľko je takých manželstiev a rodín. Každé také manželstvo, každá taká rodina by mala za toto veľké šťastie Pánu Bohu vrúcne ďakovať.
Ale určite je dosť iných rodín, v ktorých vzniká napätie pre otázku vernosti Ježišovi Kristovi a jeho slovu, keď sa napríklad jeden člen rodiny rozhodne pre verné nasledovanie Ježiša Krista a ostatní mu to zazlievajú a spôsobujú mu preto rozličné nepríjemnosti. Vtedy je potrebná veľká pomoc Ducha Svätého, aby taký človek vo svojej vernosti Ježišovi vydržal a súčasne aby nebol zatrpknutý voči tým, ktorí zatiaľ neobjavili a nepochopili požehnanie, ktoré Ježiš Kristus prináša do ľudského života aj do života rodiny a aby dokázal vniesť niečo z Ježišovej lásky aj do svojho vzťahu voči tým, ktorí ho zatiaľ nechápu.
Ježiš Kristus túto pomoc k vytrvalosti poskytuje, ale ponúka súčasne aj niečo iné, a to účasť v novom spoločenstve, v tej novej Božej rodine. Pocit určitej izolovanosti v rodine, ktorá nás nechápe, je ťaživý, najmä ak trvá príliš dlho. Takýto človek však nemusí a nemá ostať izolovaný, pretože existuje spoločenstvo nasledovníkov Ježiša Krista, uprostred ktorých sa každý môže a má cítiť doma. Spájajúcim činiteľom v takom spoločenstve nie je už pokrvná príbuznosť, ale duchovná príbuznosť. Práve to je to spoločenstvo, o ktorom hovorí Pán Ježiš v našom texte.
Takéto spoločenstvo existuje, existuje aj v našom zbore, a musíme byť zaň Pánu Bohu vďační. Poznáme sa s viacerými ľuďmi, s ktorými chodíme do kostola, na biblické hodiny, na ostatné zborové podujatia. Pred službami Božím alebo po nich, ako aj pri tých ďalších podujatiach sa porozprávame, navštevujeme sa navzájom, a tak pestujeme spoločenstvo v tejto Božej rodine. I keď nás neviaže pokrvné príbuzenstvo, spájajú nás duchovné putá. Ide o spoločenstvo veriacich ľudí, o ktorom sa v Novej zmluve hovorí na viacerých miestach. Bolo by užitočné zhromaždiť tieto biblické výroky a podať sústavný obraz charakteristických znakov tohto duchovného spoločenstva. Treba si nám uvedomiť, že pritom nemá ísť iba o spoločenskú záležitosť, ale o spoločenstvo podložené práve tým, čo Ježiš Kristus tak veľmi zdôrazňuje: poslušnosť Božej vôli, konanie Božej vôle. Nevyhnutnou spájajúcou postavou je tu Ježiš Kristus. Je to spoločenstvo, v ktorom majú miesto aj rodiny zviazané pokrvnými spojivami, ale zároveň je to spoločenstvo, v ktorom môže nájsť svoj duchovný domov každý, kto sa v dôsledku svojej vernosti Pánu Bohu, Pánu Ježišovi dostáva do izolácie od svojich blízkych ľudí.
Ak takéto spoločenstvo má plniť tie dôležité funkcie, aby bolo duchovným domovom, v ktorom majú miesto a v ktorom sa cítia doma všetci, ktorí nasledujú Pána Ježiša Krista, aby znamenalo prehĺbenie duchovného spoločenstva kresťanských rodín, aby bolo duchovným domovom pre každého, kto trpí pod bremenom izolácie – aby plnilo všetky tieto dôležité funkcie, musí byť toto spoločenstvo skutočne na vysokej úrovni.
Môžeme uviesť niekoľko čŕt, ktorými by toto spoločenstvo, táto Božia rodina mala byť charakterizovaná. Milovať Pána Boha celou bytosťou a každodenne konať jeho vôľu. Radovať sa z toho, čo pre každého vykonal a koná Boží Syn Ježiš Kristus. Oslobodiť sa od nenormálnych zložiek svojho života a približovať sa vždy viac k normálnemu životu podľa slov a podľa vzoru Ježiša Krista. Byť pod stálym vplyvom Božieho slova, aby sa v nás tvoril nový, čistý, bohatý myšlienkový svet. Zaujímať sa o radosti ako aj o problémy ostatných členov tejto Božej rodiny. Modliť sa aj za tých, ktorí žijú v tejto Božej rodine, ale aj za tých, tých, ktorí zatiaľ nie sú v tomto spoločenstve, aby aj oni zatúžili po takomto duchovnom domove.
Vo svete je mnoho zla a utrpenia. Spoločenstvo Ježišových bratov a sestier v tom zmysle, ako on o tom hovorí, by malo byť protiváhou zla vo svete. To znamená, že ľudia v ňom by mali byť spojení čistou láskou, aby v ňom nebola ani ľahostajnosť voči utrpeniu a problémom iných, ani závisť, ani škodoradosť, ale naopak: aby sa ľudia v ňom s láskou zaujímali o radosti i ťažkosti druhých, aby sa radovali s radujúcimi a plakali s plačúcimi. Aby sa tak plnili slová Ježiša Krista: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ Tak by kráľovstvo Božie získavalo v tomto svete nové a nové pozície. Takáto spolupráca by sa mala stať obsahom života každého kresťana. My všetci sme k tejto spolupráci a k tomuto šťastiu pozvaní.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
