V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Nedeľa po Vstúpení – nedeľa diakonie, Lukáš 22, 24 - 27

Povstal medzi nimi spor, kto z nich je asi najväčší. On im povedal: Kráľovia panujú nad svojimi národmi, a tí, čo majú moc nad nimi, volajú sa dobrodincami. Vy však nie tak! Ale najväčší medzi vami nech je ako najmenší; a vodca ako slúžiaci. Lebo kto je väčší: ten, čo sedí za stolom, a či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí? Ale ja som medzi vami ako ten, čo slúži, (Lukáš 22, 24 - 27)

V prorockej knihe Izaiáš (Iz 55,8-9) čítame tieto slová: „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - znie výrok Hospodinov - ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ To je veľmi dôrazné varovanie, aby sme sa my ľudia nedomnievali, že naše myslenie je za všetkých okolností správne, aby sme svojmu mysleniu a hodnoteniu nepripisovali absolútnu platnosť, aby sme rátali s tým, že o tých istých veciach, o ktorých my myslíme, myslí Pán Boh celkom iným spôsobom. Hospodinovmu mysleniu prislúcha pred naším myslením jednoznačná prednosť. Preto by sme si mali často klásť otázku: Ako je Božím myslením kritizované moje myslenie? Čo sa v mojom myslení musí zmeniť, aby sa priblížilo k Božiemu mysleniu?
Ako sa môžeme dozvedieť o Božom myslení? Nemôžeme sa k tomuto poznaniu dopracovať vlastnou múdrosťou, lebo sami nedokážeme vystúpiť zo svojho myšlienkového kruhu. Sám Hospodin nám dáva poznať niečo zo svojho myslenia. Mnoho z neho sprostredkovali starozmluvní proroci. Kto si ich spisy pozorne prečíta z tohto hľadiska, získa dôležité poznanie. V jedinečnom zmysle nás so spôsobom a obsahom Božieho myslenia oboznamuje Ježiš Kristus. V evanjeliách sa viackrát stretáme s tým, že tieto dva typy myslenia – naše ľudské myslenie a Božie myslenie – narážajú na seba, dostávajú sa do vzájomnej konfrontácie. Čítať pozorne evanjeliá a objavovať kontrasty medzi tými dvoma typmi myslenia – to veľmi obohacuje. V prečítanom texte máme pred sebou jednu takú konfrontáciu.
Ľudský typ myslenia tu reprezentujú Ježišovi učeníci. Učeníci sa hádajú, kto z nich je najväčší – či už v ich vlastných očiach, či v očiach ľudí, ktorí ich pozorujú, či v očich Ježišových. V tejto veci sme sa my ľudia za dvetisíc rokov prakticky nezmenili. V nás ľuďoch naozaj je túžba po veľkosti, snaha predstihnúť iných, a to aspoň v rámci skupiny, do ktorej patríme. Je to všeobecne rozšírená túžba – u niekoho sa prejavuje celkom otvorene, iný ju starostlivo skrýva a maskuje. Ale poznáme ju všetci, či už z vlastného myslenia alebo z myslenia iných ľudí.
Odvážime sa povedať, že túžbu po veľkosti vložil do ľudského srdca sám Stvoriteľ. Ona má funkciu motora, ktorý nás má hnať dopredu, aby sme vo svojom duchovnom napredovaní nezaspali, aby sme neostali stáť na jednom mieste. Ale veľká, rozhodujúca otázka je, či tú veľkosť hľadáme správnym smerom. Pán Ježiš tú túžbu po veľkosti samu osebe uznáva, ale ukazuje, že jej uplatnenie musí spočívať v niečom celkom inom, než ako sa to bežne deje. Učeníci podľa prečítaných slov túžili získať čím poprednejšie zaradenie vo svojej malej skupine. O dvoch z nich vieme, že si chceli zaistiť prvé miesta v očakávanom kráľovstve Božom. Ježiš poukazuje na vladárov a ostatných ľudí vo vedúcich postaveniach, ktorí sa usilujú zaistiť si veľkosť získaním čím väčšieho rozsahu svojej moci. Poukazuje ironicky na to, že takíto ľudia, sústredení egocentricky na seba, pokladajú seba dokonca za dobrodincov a chcú, aby boli ako dobrodinci oslavovaní. Stručnými slovami: „Vy však nie tak!“ vyslovil jasnú, odmietavú kritiku na tento spôsob získavania veľkosti. Namiesto neho predložil celkom inú cestu.
Ježiš hovorí, že skutočná veľkosť má spočívať v službe, diakonii, v pomoci ľuďom, ktorí sa ocitnú v akejkoľvek biede. Na hádku o prvenstvo v tom bežnom, svetskom zmysle odpovedá učeníkom: „Najväčší medzi vami nech je ako najmenší; a vodca ako slúžiaci.“ Zamyslime sa, čo tieto slová znamenajú. Opravdivá veľkosť človeka sa meria podľa toho, ako a koľko pomáha druhým ľuďom. Uvedomujeme si, aký prevratný je tento vzorec Božieho myslenia a hodnotenia? Pre veľkosť človeka nie je rozhodujúce, aké postavenie vo svojom kariérnom postupe dosiahne, ale ako toto svoje postavenie využíva na pomoc druhým. Pre veľkosť človeka nie je rozhodujúce, v akých vysokých spoločenských vrstvách sa pohybuje, ale ako svoje spoločenské postavenie využíva na pomoc druhým. Celkom obyčajný človek v nízkom postavení, ak podľa svojich možností pomáha druhým, je väčší ako ten, kto má vysoké postavenie a žije sebecky iba pre seba. Chudobnú vdovu, ktorá dala nepatrný milodar, ocenil Ježiš vyššie ako bohatých, ktorí pri svojom nadbytku veľký milodar ani nepocítili. Toto je úplné prevrátenie hodnôt a predstáv v porovnaní s bežným ľudským myslením. To je jeden z tých ohromne veľkých rozdielov medzi Hospodinovým a medzi naším ľudským spôsobom myslenia, na ktoré poukazuje prorok.
Vrcholným príkladom veľkosti, ktorá spočíva v službe, v pomoci, je sám Ježiš Kristus. On celé svoje pôsobenie chápal ako službu ľuďom. Vyjadril to napríklad slovami: „Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby on slúžil.“ To sa vzťahuje doslova na všetko, čo vykonal v záujme ľudí. Ak chceme jeho službu správne pochopiť, nemôžeme naše ľudské predstavy o službe prenášať jednoducho na neho. Keď myslíme napríklad na službu na gazdovstve alebo v domácnosti, vieme, že tam musí sluha alebo slúžka poslúchať, čo im rozkáže ich pán alebo pani. Naproti tomu Ježiš je pri svojej službe úplne slobodný, nikto mu nerozkazuje, čo má robiť, nikto ho nenúti tú službu konať, On koná tú službu dobrovoľne, zo svojich vlastných motívov, zo svojej iniciatívy. On je vrcholným vzorom toho, ako má vyzerať naša diakonia.
Obsahom jeho služby je všetko, čo konal. Liečil chorých a sýtil hladných. Potešoval ľudí zasiahnutých bolestnými príhodami. Širokým vrstvám ľudu hovoril o Božej vôli tak jasne a zrozumiteľne, že ho mohli bez ťažkostí pochopiť. Zaujímal sa o ľudí na okraji spoločnosti, s ktorými ľudia z takzvanej lepšej a slušnej spoločnosti nechceli mať nič spoločné. Prejavil im ľudskosť a priateľstvo, takže im to pomohlo zmeniť život k lepšiemu. Ľuďom, ktorých trápilo svedomie, odpúšťal hriechy a dával silu k novému životu. Nikto, kto prišiel k nemu s úprimným záujmom o pomoc, neodchádzal od neho s prázdnymi rukami. Preukazoval službu aj pyšným a namysleným, a to tak, že ich podrobil ostrej kritike, aby ich prebudil z ich sebaklamných predstáv o nich samých. Vrcholným aktom jeho dobrovoľnej služby bolo obetovanie seba samého na golgotskom kríži.
Hlavnou témou jeho zvesti bolo posolstvo o kráľovstve Božom. Hovoril o ňom aj priamymi slovami, aj v krásnych podobenstvách. Pre nás je teraz dôležité uvedomiť si, že nielen jeho zvesť, jeho prednášky, ale aj všetky jeho činy, ktoré sme stručne vymenovali, boli začínajúcim realizovaním kráľovstva Božieho. To si málokedy uvedomujeme. Preto treba na to dôrazne poukázať: Všetko, čo Ježiš Kristus robil, všetky jeho činy a postoje pomoci, služby, to všetko bolo kladenie základov a budovanie kráľovstva Božieho. Celá jeho pomáhajúca činnosť, ktorá má ráz diakonie, je praktickou zvesťou a učením o kráľovstve Božom.
Vraciame sa k túžbe po veľkosti, ktorá žije v ľudských srdciach. Ježiš ukazuje, že jediná oprávnená, opravdivá cesta k veľkosti je služba, služba, diakonia v takom širokom a hlbokom zmysle, ako to vidíme u neho. Keďže celý Ježišov život bol diakoniou, má byť celý život jeho nasledovníkov diakoniou. Každý, kto bol pokrstený, je povolaný k takejto diakonii. Hĺbka diakonie spočíva v tom, že v druhých ľuďoch budeme vidieť Božie deti na tej istej úrovni, na ktorej sa my sami považujeme za Božie deti. Rešpektovať dôstojnosť druhých ľudí je predpokladom správneho konania diakonie. Diakonická činnosť nesmie byť konaná tak, aby ponižovala toho, komu poskytujeme pomoc. Diakonická práca musí byť konaná takým spôsobom, aby sme trpiacim ľuďom pomáhali uvedomiť si a upevniť ich ľudskú dôstojnosť. Keď Pán Ježiš povedal, že tí, ktorí plnia Božiu vôľu, sú mu bratmi a sestrami, založil tým vlastne veľkú Božiu rodinu nového typu. Diakonickú pomoc nám treba chápať ako pomoc tým, ktorí sú nám vlastne veľmi blízki, keďže nás s nimi spája duchovná príbuznosť cez Ježiša Krista.
K druhým ľuďom pristupuje človek neraz s vedomou alebo neuvedomenou otázkou: Ako by som ich mohol využiť pre seba? Aký prospech by som mohol prostredníctvom nich získať? To veľké prevrátenie hodnôt, tá veľká zmena myslenia, ktorú priniesol Ježiš Kristus, spočíva v tom, že sa začneme pýtať inak: Čo dobré by som pre toho a toho človeka mohol urobiť? Ktoré sú jeho boľavé body, v ktorých by som mu mohol pomôcť? Konkrétne prejavy služby, diakonie vyplývajú z problémov, utrpenia, bolestí, ktoré nesie na sebe príslušný človek. Môžeme si sprítomniť aspoň niektoré typické, často sa opakujúce bolesti: Samota, keď sa človek nemá ani s kým porozprávať. Sklamanie, ktoré človek zakúsi od blízkeho človeka. Problémy s deťmi. Napätie vo vzťahoch s druhými ľuďmi. Pocit viny, s ktorým si sám človek nevie dať rady. Choroba, či už vlastná alebo choroba blízkeho príbuzného, keď je človek naplnený smutnými myšlienkami a očakávaniami. Smrť blízkeho človeka, ktorá vyvoláva v srdci veľký smútok. Finančné a iné hmotné nedostatky. Chronické hladovanie. Vo všetkých týchto a mnohých iných situáciách je potrebná pomoc. Pán Ježiš nás k nej zaväzuje okrem iných výziev aj zlatým pravidlom: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia robili, robte im aj vy.“
Formy diakonie sú rozličné. Individuálna pomoc v styku medzi človekom a človekom. Účasť na pomocných akciách diakonických a charitatívnych inštitúcií. Dnes myslíme predovšetkým na našu Evanjelickú diakoniu. Ďakujeme Pánu Bohu za to, čo za doterajšie roky svojho pôsobenia vykonala. Prosíme, aby túto prácu i naďalej požehnával. Rovnako myslíme aj na našu zborovú diakoniu. Pamätajme, že podľa Ježišových slov cesta k opravdivej veľkosti je služba. Pán Ježiš nám nedovoľuje vychvaľovať sa ani touto veľkosťou, ale chce, aby sme službu, ktorá aj nás samých dvíha, konali s kresťanskou samozrejmosťou. Vzor jeho čistej a bohatej diakonie nás k tomu zaväzuje.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.