Vstúpenie, Filipským 2, 5 - 11
Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán. (Filipským 2, 5 - 11)
● Tento text by sme mohli označiť ako panoramatický pohľad na bytosť, život a dielo Pána Ježiša Krista. ● Panoramatický v tom zmysle, že nám nášho Pána predstavuje v najširšom možnom horizonte. ● Siaha totiž od večnosti do večnosti, ● od večnosti, z ktorej prišiel na našu zem, do našich dejín, ● do večnosti, do ktorej bol povýšený po vykonaní svojho veľkého poslania. ● Dnes, vo sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebo, nás zaujíma predovšetkým jeho odchod, či návrt do večnosti, ● ale stručne si všimneme aj to, čo text hovorí o tých predchádzajúcich štádiách jeho bytia a pôsobenia.
● Z textu sa najprv dozvedáme, že Ježiš Kristus mal vo večnom svete, pred príchodom do nášho sveta, božskú dôstojnosť. ● Tak znejú prvé slová prečítaného odseku: „Tak zmýšľajte medzi sebou ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu, a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež.“ ● Inými výrazmi je to isté povedané na začiatku Evanjelia podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha, a Bohom bolo to Slovo“. ● Božskú dôstojnosť mal oprávnene, legitimne, ● a nedosiahol ju, ako text hovorí, lúpežou, teda nejakým neoprávneným spôsobom. ● Týmito slovami sa nepriamo naráža na pokušenie prvých ľudí, Adama a Evy, v ktorom im pokušiteľ našepkáva: „Budete ako Boh.“ ● Oni podľahli tomuto pokušeniu, dali sa naviesť na vzburu proti Pánu Bohu, chceli sa stať ako Boh, ● a týmto veľkým hriechom uvrhli seba a celé nasledujúce ľudstvo do hrozného, tragického položenia. ● Ježiš Kristus sa o nič takéto nelegitímne, nedovolené, nemusel pokúšať, ● keďže on svoju božskú hodnosť mal celkom oprávnene.
● Na tomto pozadí jeho oprávnenej božskej vznešenosti, ktorú mal vo večnosti, ● vynikne jeho ochota vzdať sa – kvôli tomu, aby mohol vykonať svoje veľké poslanie a zachrániť nešťastné ľudstvo a ponúknuť odpustenie a záchranu každému jednému hriešnemu človeku – vzdať sa svojej božskej hodnosti. ● Formulácia, ktorou to vyjadruje prečítaný text, je priamo klasická: pár slovami je tu vystihnuté všetko: ● „Vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobným sa stal ľuďom a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži.“
● On sám to vyjadril napríklad slovami: „Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby on slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“ ● Z evanjelií sa dozvedáme, čo všetko je v tomto dobrovoľnom, obetujúcom sa ponížení obsiahnuté. ● Myslíme s vďačnosťou na jeho obeť na kríži, lebo tá sa týka každého jedného z nás.
● Posledný odsek nášho textu hovorí o udalosti, ktorú si pripomíname v dnešný sviatok: hovorí o jeho povýšení do nebeskej slávy: ● „Preto ho aj Boh nadmieru povýšil a dal mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi aj na zemi aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“ ● Ježišovo vstúpenie na nebo znamená, že sa skončila doba jeho poníženia, ktoré on vzal dobrovoľne na seba. ● Jeho nepriatelia mu už ani pri najdivokejšej zúrivosti nemôžu spôsobiť tú bolesť, ktorú mu spôsobovali v čase jeho pozemského pôsobenia. ● Slová, ktorými on dával odvahu svojim učeníkom, boli vyskúšané a overené na jeho vlastnom životnom príbehu. Sú to tieto slová: „Nebojte sa tých, ktorí mordujú telo, ale dušu nemôžu zamordovať.“ Diabolská zloba a diabolskou zlobou podnecovaná ľudská zloba môže dosahovať veľké, aj obludné rozmery, ale jej ničivá pôsobnosť sa môže uplatňovať len v pevne ohraničenej oblasti – pokiaľ vieme, len v ohraničenej oblasti tejto zeme. Naznačené je to v jednej prosbe Modlitby Pánovej: „Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi“, alebo v presnejšom preklade: „Nech sa deje tvoja vôľa ako v nebi tak i na zemi.“ Do oblasti, ktorú nazývame „nebo“, pôsobenie zlého, ničivého, deštruktívneho, démonského nemá prístup. Do tejto oblasti vstúpil po svojom vzkriesení Ježiš Kristus, a to v novom, oslávenom, duchovnom tele. Toto je jedna stránka posolstva dnešného sviatku.
Druhá stránka poukazuje na to pozitívne, čo sa v tejto udalosti stalo. V našom texte je to vyjadrené slovami, že dostal meno, ktoré prevyšuje všetky iné mená: dostal meno „Pán“. Slovo „pán“ sa používa aj v zdvorilostnom spoločenskom oslovení, a s takýmto používaním sa stretnem aj v Biblii. Ale keď sa týmto slovom vyjadruje povýšenie Ježiša Krista, má slovo „Pán“ celkom jedinečný zvuk a obsah. Hovorí o tom sám Ježiš Kristus pri rozlúčke s učeníkmi: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ Hovoria o tom slová z Jánovho Zjavenia: „On je Pán pánov a Kráľ kráľov.“
Ježiš Kristus je Pánom vo výlučnom, exkluzívnom zmysle, to znamená,. že na tej úrovni najvyššej hierarchickej autority, na ktorej je on Pánom, sú pre veriaceho kresťana vylúčení akíkoľvek iní páni. Apoštol Pavel to jasne vyslovil v Prvom liste Korintským (8,5-6): „A hoci sú takzvaní bohovia, už či na nebi a či na zemi, ako je aj mnoho bohov a mnoho pánov, ale my máme jediného Boha - Otca, z ktorého je všetko, a my pre Neho, a jediného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my skrze Neho.“ Cirkev na zemi sa raduje z tohto víťazného povýšenia Ježiša Krista a pridáva sa k chválospevu, ktorý cirkev v nebi spieva na slávu Baránkovi: V Zjavení Jánovom o tom čítame: „Hoden je Baránok zabitý vziať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, česť, slávu aj dobrorečenie! A všetko tvorstvo na nebi, na zemi, pod zemou, na mori a všetko, čo je v nich, počul som volať: Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie, česť, sláva i vláda na veky vekov! Nato štyri bytosti volali: Amen! A starší padli a klaňali sa.“
Zo všetkého, čo sme si – vychádzajúc z prečítaného textu – povedali, vidíme, že vstúpenie Krista Pána na nebo je jeho sviatok, sviatok Pána Ježiša Krista. Ale rovnako je to aj náš sviatok, sviatok tých, ktorí veríme v neho. A to nielen preto, že máme radosť z jeho povýšenia, ale aj preto, že vstúpením na nebo sa on stáva aj naším Pánom, Pánom v plnom a exkluzívnom zmysle. To má veľmi veľké dôsledky pre náš život. Stáva sa, že na Ježišovo postavenie ako najvyššieho Pána nie vždy pamätáme, a nie vždy máme na mysli dôsledky, ktoré z toho vyplývajú. Dnešný sviatok nám to chce túto veľkú skutočnosť znova pripomenúť a oživiť, aby toto dôležité poznanie vstúpilo do nášho permanentného, neprestajného vedomia a do stáleho formovania nášho každodenného života, rozhodovania, správania. Každý by mal odvodiť z toho závažné osobné závery. Každý by si mal povedať:
Ježiš je Pán, Ježiš je môj Pán. Moja myseľ má byť stále orientovaná na neho. Nielen vo sviatočných chvíľach, ale neprestajne. Pri náboženskom zahĺbení, ako aj pri sekulárnych činnostiach. Často by som mal prichádzať k nemu a cez čítanie a meditovanie evanjelia a cez modlitbu mal by som pravidelne prijímať od nehol múdrosť, svetlo, silu. Mal by som sa usilovať, aby vždy viac a viac jeho myšlienok a spôsobov reagovania vstúpilo do mojej duše. Aby tak aj o mne platilo, čo napísal apoštol: „My myseľ Kristovu máme.“
Ježiš je Pán, Ježiš je môj Pán. Veci a udalosti okolo seba mal by som hodnotiť jeho očami, a to aj s rizikom, že sa budem veľmi odlišovať od bežného hodnotenia vo svete. Za najcennejšie by som mal pokladať to, čo on pokladal a pokladá za najcennejšie. Voči mnohým povrchne lákavým veciam by som mal zachovať slobodu, rovnako ako on bol od všetkých podobných veci úplne slobodný. Pri hodnotení jednotlivých vecí, udalostí je dôležité, s čím ich porovnávame. Kto za najvyššie hodnoty pokladá veci tohto sveta a s nimi, vzhľadom na ne, porovnáva iné veci, dopracuje sa k veľmi povrchnému a primitívnemu hodnoteniu. Ale kto má na život omnoho vyššie duchovné nároky, a na vrchol svojho hodnotového rebríčka stavia skutočne vysoko cenné hodnoty, ten bude omnoho kritickejší pri hodnotení všetkého, s čím sa stretne. Na túto výšku nás chce náš Pán viesť, a stále nás dvíhať vyššie a vyššie. Lebo kde sa uplatňuje jeho vláda, tam neexistuje stagnácia, státie na jednom mieste, ale tam je stále objavovanie nových horizontov a stály rast, stály pohyb dopredu.
Ježiš je Pán, Ježiš je môj Pán. Mal by som prijať za svoj jeho program pomoci a lásky. On si všímal okolo seba biedu fyzickú, duševnú, duchovnú. A nielen si všímal, ale aj pomáhal. Kde bolo treba, pomáhal slovom, kde bolo treba, pomáhal činom. Tým všetkým nechal vzor aj mne. Ako on nachádzal zmysel svojho života v zmýšľaní a konaní lásky, tak aj ja môžem objaviť, zistiť, prežiť, že práve život s takýmto obsahom daruje človeku pocit zmysluplnosti. Nedá sa to vopred teoreticky vykalkulovať, ale praktická skúsenosť to bohato potvrdzuje.
Ježiš je Pán, Ježiš je môj Pán. V živote sa stretávam a budem stretávať s tým, že rozliční ľudia ma budú chcieť využiť na svoje sebecké ciele. Obyčajne to nejakým spôsobom sprvoti maskujú, zastierajú. Inokedy používajú donucovacie prostriedky, aby urobili zo mňa nástroj svojich sebeckých cieľov. Neraz s tým bývajú spojené požiadavky, aby som robil to, čo je v rozpore s Božím zákonom a vlastným svedomím. To sú nebezpečné situácie, lebo vtedy ide vždy o to, že sa človek vzdáva niečoho zo svojej vnútornej podstaty. Ale Ježiš, môj Pán, mi chce aj v týchto situáciách otvoriť oči, aby som jasne videl nástrahy a nebezpečenstvá, a chce mi darovať silu k odmietnutiu a tak silu k slobode. Na všetko toto, o čom hovoríme, On ako Spasiteľ mi dáva svetlo, múdrosť, silu. On ako môj Pán to odo mňa rozhodne vyžaduje.
Nielen my máme mať pohľad stále upretý na osláveného Ježiša Krista ako svojho Pána, ale aj on má pohľad stále upretý na nás. Všíma si, ako pri stvárňovaní svojho života využívame to veľké odpustenie, ktoré nám svojou obetnou smrťou vydobyl. Všíma si, koľko z jeho myslenia a životného príkladu uskutočňujeme vo svojom živote. Všíma si, ako sa správame voči úsiliu Ducha Svätého, ktorý nás chce usmerňovať a dávať nám silu. Máme upierať oči na Ježiša a súčasne cítiť jeho pohľad upretý na nás. Pred týmto pohľadom niet úniku, nech by sme sa akokoľvek ukryli. Ale netreba pred ním utekať, naopak, treba sa spriateliť s myšlienkou, že sme stále pod hodnotiacim pohľadom svojho Pána. Kto sa dá týmto pohľadom sprevádzať, ten je na ceste k radostnému vyvrcholeniu celého svojho bytia.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
