Ján 4, 46 - 54
Tak prišiel zase do Kány Galilejskej, kde z vody urobil víno. Tam bol kráľovský úradník, ktorému syn bol chorý v Kafarnaume. Keď počul, že Ježiš prišiel z Judska do Galiley, šiel k Nemu a prosil Ho, aby mu prišiel uzdraviť syna, lebo už umieral. I riekol mu Ježiš: Keby ste nevideli znamenia a zázraky, neverili by ste. Odpovedal Mu kráľovský úradník: Poď, Pane, kým mi dieťa neumrie. Riekol mu Ježiš: Choď, syn ti žije. A uveril ten človek slovu, ktoré mu Ježiš povedal, a šiel. Keď bol ešte na ceste, vyšli mu naproti sluhovia a povedali: Žije ti dieťa. Spýtal sa ich teda na hodinu, v ktorú sa mu uľavilo. Povedali: Včera popoludní o siedmej mu prestala horúčka. Tu poznal otec, že to bolo práve v hodinu, v ktorú mu Ježiš povedal: Syn ti žije. I uveril on a celá jeho domácnosť. Toto bolo zase druhé znamenie, ktoré učinil Ježiš, keď prišiel z Judska do Galiley (Ján 4, 46 - 54)
Tento príbeh o ťažko chorom synovi kráľovského úradníka ukazuje, že každý človek sa môže dostať do krízovej situácie, v ktorej si už sám nevie rady. Kráľovský úradník, o ktorom je tu reč, sa v mnohých ohľadoch mal určite neporovnateľne lepšie ako množstvo iných ľudí, ale keď mu syn vážne ochorel, musel si uvedomiť, že mu tu nepomôže ani jeho veľké bohatstvo a spoločenské styky.
Dnes to platí rovnako ako v tých starých dobách. Pre mnohých ľudí, ktorí sa pri svojom bohatstve a iných zaisteniach cítia bezpeční, je v tom aj určité pokorenie, potrebné pokorenie. Mnohí z nich, kým sa im vodí dobre, kým neprídu do ich života nejaké nezvládnuteľné okolnosti, sa cítia bezpeční, mocní; povedia si, že si dajú rady so všetkými problémami života. Ale keď príde niečo takého, ako to, čo prišlo do rodiny tohto kráľovského úradníka, keď nepomáhajú ani všetky dostupné prostriedky, musia si aj mocní ľudia uvedomiť svoju bezmocnosť.
Kto má otvorenú a pravde prístupnú myseľ, uvedomuje si ešte niečo viac. Uvedomuje si nielen svoju bezmocnosť v danej situácii, ale súčasne aj to, že aj vo všetkých iných situáciách svojho života je plne závislý od vyššej moci. Človek by toto mal vlastne vedieť aj bez toho, žeby do jeho života prišli krízové situácie, lebo to, že my ľudia sme vo všetkom plne závislí od vyššej moci, je jedna zo základných právd o našom živote. Netreba ani veľké myšlienkové úsilie, aby sme to jasne videli a mali stále na pamäti. Ale neraz na to v návale iných vecí zabúdame, alebo sa proti tomu búrime, a vtedy sa stáva, že táto základná pravda nám býva nanútená bolestným spôsobom.
Kým sa bohatému, úspešnému, mocnému človeku vodí dobre, zdôrazňuje neraz svoju sebestačnosť: Nepotrebujem nikoho, stačím si sám. Ale keď príde krízová situácia, v ktorej si sám nevie pomôcť, hľadá akúkoľvek pomoc, ktorá by mohla priniesť riešenie jeho problému. Teraz nejdeme rozoberať, aké rozličné druhy pomoci hľadajú ľudia vo svojich krízových situáciách, ale všimneme si tú jedinečnú pomoc, o ktorú sa uchádzal kráľovský úradník v prečítanom odseku: prišiel poprosiť o pomoc Pána Ježiša Krista.
Nevieme, aký bol svetonázor, aké bolo zmýšľanie tohto človeka, či bol veriaci žid, či bol pohan, či bol pochybujúci skeptik alebo aké iné filozofické stanovisko mohol zaujímať. Ale to teraz ani nie je podstatné, lebo keď sa človek dostane do krízovej situácie, odsúva svoje teoretické problémy stranou a jednoducho hľadá pomoc. Je dosť ľudí, ktorí za dlhé roky, kým sa im dobre vodilo, zaujímali v otázke vzťahu k Pánu Bohu ľahostajné, vlažné, skeptické alebo aj odmietavé stanovisko, ktorí však v situácii krízy sa predsa len začali obracať na neho a prosiť o pomoc.
Mimovoľne sa nám natíska otázka, akú cenu má ignorovanie Pána Boha, ľahostajnosť alebo dokonca nepriateľstvo voči nemu, keď skôr alebo neskôr sme vo svojich krízach tak či tak dohnaní do jeho rúk. Krízové situácie nám pomáhajú poznávať dôležité pravdy o ľudskom živote, a my by sme sa mali týmto pravdám usilovne učiť z vlastných, ale aj cudzích krízových situácií. Život vlastný a život druhých ľudí je ako veľmi obsažná učebnica, zdroj poznania. Aj z toho, čo sami prežívame, aj z toho, čo vidíme na životoch druhých a o čom sa dozvieme zo životopisov, sa môžeme o živote naučiť veľmi mnoho.
Tento kráľovský úradník, ktorý prišiel prosiť o uzdravenie zomierajúceho syna, by bol iste za pomoc ochotne zaplatil, aj veľa zaplatil, a takisto aj mnohí iní bohatí ľudia v podobných situáciách. Lenže Ježiš nežiada peniaze, ale ako predpoklad vypočutia a poskytnutia pomoci očakáva niečo iné. Nielen v tomto prípade, ale aj v iných prípadoch, o ktorých hovoria evanjeliá, sa hovorí, že keď ľudia prosili Ježiša o pomoc, očakával u nich vieru.
„Viera“ je mnohoznačné slovo, a vždy, keď sa s ním stretneme, treba sa na chvíľu zamyslieť, čo ono znamená, aký je jeho obsah. Ak sa pozorne zahĺbime do Ježišových slov v prečítanom texte, vidíme, že nežiada len izolovaný akt viery pre momentálnu jednorazovú pomoc, ale že podľa neho viera má byť stálym, nepretržitým, celú bytosť prenikajúcim, všetky životné oblasti zasahujúcim postojom normálneho človeka. Na otcovu žiadosť Ježiš odpovedal: „Keby ste nevideli znamenia a zázraky, neverili by ste.“ To sú zrejme slová, ktoré Ježiš adresoval nielen tomu otcovi, ale aj všetkým, čo stáli okolo. Vidíme, že v tomto príbehu záleží Ježišovi na vzniku viery prinajmenšom v takej vysokej miere, ako záležalo otcovi na záchrane syna. Z toho môžeme usudzovať, akú veľkú dôležitosť pripisoval Ježiš viere ako stálemu, permanentnému postoju v živote človeka. Zo stanoviska toho otca, by sme tento odsek nadpísali slovami: „Záchrana a uzdravenie syna“. Zo stanoviska Ježišovho by celkom primeraným nadpisom bolo: „Vznik viery v živote jednotlivca a v jeho rodine“.
Ježišove slová o viere pokladá prosiaci otec za časové zdržiavanie, retardáciu, a skoro netrpezlivo nalieha, aby Ježiš šiel do jeho domu prv ako mu syn zomrie. Náboženský rozhovor sa mu v tejto naliehavej situácii nezdá na mieste. Vidíme však, že si Ježiš nedá predpisovať spôsob pomoci, ale pomáha tak, ako to On uzná za vhodné. Toto musíme prízvukovať vždy, keď hovoríme alebo uvažujeme o modlitbe. Treba nám to vedieť jednak preto, aby sme sa naučili postoju pokory pri modlitbe, aby sme si uvedomili, že určujúcim a konajúcim subjektom tu nie sme my, ale Pán Boh, Pán Ježiš Kristus. Nejde však pritom iba o to, aby nám Pán Boh ukázal svoju zvrchovanosť, ale vždy aj o to, že on vie lepšie, čo potrebujeme, že on vie lepšie, akým spôsobom nám má byť pomoc poskytnutá.
Pán Boh nám dáva viac, ako my prosíme alebo rozumieme. Kráľovský úradník prišiel prosiť Ježiša o záchranu a uzdravenie syna, ale Ježiš vypočúva jeho prosbu tak, že mu jednak zachraňuje a uzdravuje syna, ale súčasne, v tej istej udalosti, vedie tohto človeka i celú jeho rodinu k viere. Dal mu teda nekonečne viac, než o čo ho ten človek prosil. Toto je bežná Božia metóda pri vypočúvaní našich modlitieb, iba že si to my sami nie dosť jasne uvedomujeme, a i keď nám takáto myšlienka prebleskne hlavou, rýchlo na to zabúdame. S vypočutím – neraz originálnym, nečakaným vypočutím – našich modlitieb nám Pán Boh dáva súčasne nový spôsob videnia a hodnotenia vecí, a to je veľký dar; dáva nám pokoj a optimizmus založený na pevnom základe; buduje v nás dôveru pri pohľade do budúcnosti. Tieto veci neraz unikajú nášmu videniu. Ale keby sme sa z tohto hľadiska pozorne pozreli na svoju nedávnu a možno aj dávnejšiu minulosť, objavili by sme pravdepodobne mnoho zaujímavého.
V tomto príbehu názorne vidno, že osvojiť si postoj viery – to neznamená azda iba naučiť sa odriekať určité náboženské pravdy, hoci aj poznanie veľkých náboženských právd patrí k viere, ale že je to spojené s určitým existenciálnym, osobným, bytostným, do hĺbky bytosti siahajúcim zážitkom. Pán Ježiš tomuto človeku nerobí prednášku o viere, ale stavia ho na skúšku viery. Nejde s ním do jeho domu, ako si to ten otec prial, ale posiela ho domov so slovami, že mu syn žije. Čo asi prežíval v tejto chvíli ten otec? Určite musel vybojovať v sebe určitý vnútorný boj. Kládol si zrejme otázku: Mám veriť týmto slovám? Nechce sa ma Ježiš azda ako nepohodlného len zbaviť? Má moc uzdraviť na diaľku? Stretnem sa ešte vôbec s ním, ak teraz odídem? Takýto vnútorný zápas, keď jedna mučivá otázka prichádza za druhou, nám je pravdepodobne dobre známy z vlastnej skúsenosti. V prečítanom evanjeliu nie je opísaný celý tento vnútorný zápas, ale len jeho výsledok: „A uveril ten človek slovu, ktoré mu Ježiš povedal a šiel.“ Prvý krok na ceste k viere bol vybojovaný.
Čo prežíval ten človek cestou domov, sa môžeme len domnievať. Takéto obdobia čakania patria k životu viery – len cez vnútorné stavy takéhoto napätého očakávania môže byť do postoja viery vtiahnutý, zaangažovaný celý človek. Čakanie v tomto prípade nebolo príliš dlhé: Prichádzajú mu v ústrety sluhovia, ktorí prinášajú správu, že mu syn žije a že mu je lepšie. Skončila sa doba bolestnej neistoty, a viera sa v tomto prípade premenila na videnie. Odpoveďou je plné priklonenie sa k viere: „A uveril on i celá jeho domácnosť.“ Takto dostali všetci veľký dar, dar, o ktorom sa im ani nesnívalo, keď sa otec rozhodol ísť za Ježišom.
Možno, keď sa pozerali späť, začali v novom svetle vidieť aj zmysel synovej choroby. Môžeme o tom hovoriť len s určitou bázňou a zdržanlivosťou. Cez synovu chorobu, cez obavy a zúfalstvo, cez hľadanie pomoci u Ježiša, cez vnútorný zápas medzi istotou a pochybnosťami -- cez toto všetko dostali sa k viere. Keď o tom všetkom začali uvažovať vo svetle radostného vyvrcholenia celej udalosti, pravdepodobne si kládli otázku: Viedol nás Pán Boh od samého začiatku týmto spôsobom k tomu, aby sme sa dostali k viere? Ak človek môže vycítiť, vytušiť, priblížiť sa k istote, že ho Boh cez príjemné i nepríjemné zážitky celkom cieľavedome vedie dopredu, je to zdroj nesmierneho šťastia a pokoja. Možno niečo z tejto Božej metodiky poznáme aj vo svojom vlastnom živote. Mohlo by sa stať, že v budúcnosti nás bude Pán Boh viesť svojimi zvláštnymi cestami k posilneniu viery. Treba si nám zachovať istotu, že za všetkých okolností sme v Božích rukách.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
