4. nedeľa po Veľkej noci, Ev. podľa Jána 15, 1 - 5
Ja som pravý vínny kmeň a môj Otec je vinohradník. Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá prináša ovocie, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril. Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne. Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť. (Ev. podľa Jána 15, 1 - 5)
Včera a dnes si v našom zbore pripomíname život a dielo sestier Márie a Kristíny Royových. V publikácii, ktorú vydal náš zbor „Život a dielo sestier Royových“ sa možno dočítať, čím všetkým obohatili svoju generáciu ale aj generácie nasledujúce, aj našu. Dnes večer v rámci slávnostného spomienkového večera v Novom kostole odznejú štyri referáty o jednotlivých aspektoch ich činnosti. Kázne na dnešných dopoludňajších službách Božích sa sústreďujú na výzvu: „Buďme Pánovými svedkami“. V akom zmysle nám sestry Royové môžu byť vzorom a povzbudením pri realizovaní tohto dôležitého hesla? Chceli by sme sa sústrediť na otázku, akým spôsobom nám ich piesne, predovšetkým piesne Kristíny Royovej, pomáhajú byť Pánovými svedkami. Zhodou okolností je to v peknom súlade s názvom a myšlienkou dnešnej štvrtej nedele po Veľkej noci: Cantate, Spievajte. „Spievajte Hospodinovi novú pieseň, spievaj Hospodinovi, celá zem!“ (Ž 96,1). Spev a hudba – to je jeden dôležitý výrazový prostriedok, cez ktorý môžeme byť Pánovými svedkami.
Sestry Royové nekonečne milovali Božie slovo. Platilo o nich, čo čítame o tom blahoslavenom človeku v prvom žalme: V zákone Hospodinovom mali záľubu, o Jeho zákone rozjímali dňom-nocou. Kto sa neprestajne ponára do Božieho slova, na tom Božie slovo zanechá hlbokú, nezmazateľnú pečať. Pre koho je Božie slovo najvlastnejším duchovným domovom, ten je týmto slovom formovaný. Taký človek je ako úrodná pôda, do ktorej padne semeno rozsievača a ktorá potom prináša mnohonásobnú úrodu. O tej úrode, či o ovocí, hovorí Pán Ježiš v prečítanom texte. On je ten pravý vínny kmeň, a kto sa neprestajne živí jeho slovom, je ako ratolesť na vínnom kmeni, ktorá prináša mnoho ovocia. Podobne hovorí prvý žalm: Človek ktorý dňom-nocou rozjíma o Božom slove, bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo načas dáva ovocie a jeho lístie nevädne a všetko, čo robí, sa vydarí. Všetko, čo sestry Royové vykonali, vyrástlo na pôde Božieho slova, ktorému ony dovolili vniknúť hlboko do svojich sŕdc. Na tejto pôde, na tomto viniči, na tomto strome vyrástli aj tie piesne, plné bohatého náboženského obsahu.
Keď dnes chceme hovoriť o týchto piesňach, uvedomujeme si ešte inú stránku ich spojitosti s Božím slovom. Ľahko sa dá ukázať, že ich obsah pochádza z Božieho slova. Osobne prežité, zakúsené, vyskúšané, osvedčené prvky, myšlienky, posolstvo Božieho slova je tu pretavené do textov a melódií piesní, ktoré prenikajú hlboko do srdca tých, čo ich spievajú a počúvajú. Ktoré veľké myšlienky Písma svätého nám tieto piesne sprostredkujú? To by sme si chceli dnes aspoň čiastočne všimnúť.
Je to najprv nekonečná bázeň a rešpekt pred najúžasnejším posolstvom Biblie, ktoré sa dá vyjadriť dvoma slovami: „Boh je“. Keď sa Hospodin pri horiacom kre predstavil Mojžišovi slovami „Som, ktorý som“, tušil Mojžiš nevyspytateľné prahlbiny večnosti, a my to cítime s ním. V jednom žalme je tento úžas nad Božou večnosťou vyjadrený slovami: „Skôr, ako sa vrchy zrodili, ako boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov až naveky“ (Ž 90,2). V piesni „Boh náš je láska od večnosti“ cítime ten istý úžas pred večnosťou Boha, toho Boha, ktorého podstatou je láska. Častým opakovaním mnohé slová zovšednejú, ale my by sme si nikdy nemali dať otupiť silu toho úžasného posolstva, ktoré je vyjadrené v slovách: „Boh náš je láska od večnosti.“
V tej istej vete je vypovedané niečo o Božej podstate: On je láska. Všetko, čo robí, je motivované jeho láskou. Všetko v tomto svete má nejakú príčinu, a my môžeme zostaviť nesmierne dlhé reťazce za sebou nasledujúcich príčin a následkov. Ale nenájdeme odpoveď na otázku, čo je príčinou Božej lásky, čím je táto láska spôsobená. To, že Boh je, je príčinou toho, že svet jestvuje. To, že Boh je láska, je príčinou toho, že stvoril svet a miluje život. Ale odpoveď na otázky: „Prečo Boh je?“ a: „Prečo Boh je láska?“ – odpoveď na tieto otázky nenájdeme. To ostáva pre nás večným tajomstvom. Môžeme len zamĺknuť a počúvať slová apoštola: „Boh je láska, a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom“ (1Jn 4,16). Môžeme sa pridať k slovám piesne: „On z lásky stvoril, spravuje svet“. „Z lásky vykúpil stratený svet.“
A je to krásny, nádherný svet, ktorý vyšiel z rúk Stvoriteľa. Na mnohých miestach hovorí o tom Písmo sväte nadšenými slovami. Stačí si pozorne, pomaly prečítať taký 104. žalm. Alebo sa započúvať do Ježišových slov o poľných ľaliách. To isté nadšenie pocítila autorka piesne, keď napísala: „Boh náš je láska od večnosti, On prameň sily, lúč svetlosti. Do rúcha krásy oblieka svet! Kde nieto Jeho, radosti niet. Boh náš je láska, Boh náš je láska.“
Od toho Boha, ktorý z tajomnej lásky stvoril tento svet, je celý vesmír závislý, od neho je každý z nás závislý. Na Areopágu v Aténach podal apoštol svedectvo o tejto závislosti každého jedného človeka, keď povedal: „Ním žijeme, hýbeme sa i trváme“ (Sk 17,28). V piesni je táto závislosť vyjadrená slovami: „Kde nieto jeho, života niet.“ „Len ten žije, na koho ty v láske pohliadneš. Svety vstali, svety padnú, keď Ty rozkážeš.“ Cítime, že tu ide o totálnu závislosť. V každom jednom okamihu vďačíme Stvoriteľovi za jestvovanie vesmíru, Zeme, za jestvovanie každého jedného z nás.
I keď sa nám Pán Boh predstavil vo stvorení a udržiavaní vesmíru, Zeme, prírody, i keď sa predstavil v dejinách izraelského národa a vôbec sveta, i keď sa najdokonalejšie predstavil vo svojom Synovi Pánovi Ježišovi Kristovi, tak predsa tajomstvo jeho bytia je nekonečne väčšie, než aby sme ho mohli svojím rozumom pochopiť. Písmo hovorí: „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto z ľudí nevidel, ani nemôže vidieť“ (1Tim 6,16). To vzbudzuje v nás veľkú bázeň, rešpekt, posvätný odstup. Aj toto veľké tajomstvo Božej bytosti si všimla autorka piesne v slovách: „Kráľu nebies, kto vysloví mena tvojho moc?“ „Panovník náš milovaný, kto ťa pochopí?“ V týchto dvoch otázkach je vyslovená hlboká úcta pred nepochopiteľným tajomstvom večného Boha. Kto tieto dve otázky premyslí a osvojí si ich, v tom sa musí zrodiť nekonečná úcta a rešpekt pred Hospodinom.
Hospodin – nekonečne tajomný, vznešený a svätý. A my napriek tomu túžime byť v jeho blízkosti. Ale ako sa môžeme k nemu priblížiť so svojimi hriechmi, ktorými sú poznačené nielen naše ruky, ale aj naše srdcia? Ako sa k Svätému môže priblížiť bytosť, ktorá si uvedomuje svoju nečistotu? Stačí si prečítať 6. kapitolu prorockej knihy Izaiáš, aby sme videli, o aký závažný problém tu ide. Až keď sú pery Izaiáša žeravým uhlíkom symbolicky zbavené nečistoty, môže zniesť prítomnosť Hospodinovu. Na túto nutnosť vnútorného i vonkajšieho očistenia upozorňujú slová piesne: „Boh náš je láska od večnosti, no neuzrieš Ho bez svätosti. Ó, v čarokrásny, nadhviezdny svet bez rúcha slávy prístupu niet!“ Táto výzva, aby sme sa usilovali o očistenie a posvätenie, je celkom v zhode s tým, na čo nás vyzýva slovo Božie. V Prvom liste Petrovom čítame slová: „Ale ako svätý je Ten, ktorý vás povolal, aj vy buďte svätí v celom svojom počínaní“ (1Pt 1,15). Slová Pána Ježiša upravujú naše mysle tým istým smerom: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský“ (Mt 5,48).
Dosiahnuť posvätenie je nad naše sily. Ako sa dostať z tejto neriešiteľnej situácie? Odpoveďou je vykupiteľské dielo Ježiša Krista a odpustenie, ktorým nás oslobodzuje od nášho bremena. Tichý úžas nad paradoxným tajomstvom kríža vyjadrujú slová piesne: „Kriste, Kráľu! Nesmierna je mena tvojho moc! Predsa pretrpel si bolesť, smrti strašnú noc.“ On, nevinný vzal ťarchu našich hriechov na seba. On, nekonečne mocný, dovolil, aby ho ponižovali a týrali nízki hriešnici. Len tichú vďaku možno pridať k tomuto úžasu.
Problémom hriechu a odpustenia je venovaná jedna celá pieseň: „Na Krista svoje hriechy som zložil už cele.“ Tu človek vyznáva: Sám som si s týmto bremenom nevedel dať rady. On vyriešil tento problém za mňa. Vyriešil za cenu veľkej bolesti a utrpenia. Pri každom novom pocite viny smiem prísť k nemu a on mi dáva útechu. On ma prijme, aj keď prichádzam s bremenom iných bolestí a starostí. V jeho srdci som s láskou zapísaný. Ešte nikdy ma nesklamal a ani nesklame. Celý svet potrebuje počuť, že On je Spasiteľ. Budem aj iným rozprávať a svedčiť o jeho veľkej láske, veď všetci ho tak veľmi potrebujú! On ma prevedie aj cez prah smrti do nového života. V ňom mám takú istotu, akú by som inde nenašiel.
Význam Ježiša Krista pre časný i večný život je vyspievaný aj v piesni: „Kto dá mi sily k púti v ďalekú blaha ríš?“ Tam sú vyslovené otázky, ktoré sa v nás znova a znova ozývajú. Ako dokážem zvládnuť ťažkosti života? Čo mám robiť, keď som sám, keď som opustený? Čo keď prídu neúspechy v práci? Ako zvládnem slzy, bolesti a sklamanie? Kto mi dá silu veriť aj vtedy, keď všetky okolnosti hovoria proti mojej viere? Kto bude stáť pri mne v poslednej hodine? Toľko otázok – a na všetky stačí jediná odpoveď: Ježiš Kristus. On mi dáva silu na dlhú cestu do ríše blaha, do Božieho kráľovstva, to znamená k cieľu, ktorý dáva zmysel môjmu životu. On je svetlo na mojej ceste. V labyrinte ciest mi On ukazuje tú správnu. On mi dáva svetlo, keď cesta vedie – obrazne povedané – úskalím. Od mi dáva svetlo, keď ma obklopuje tma zrady. On mi pomáha zvládnuť aj neúspechy. On mi dáva silu obstáť, keď sa mi slzy tlačia do očí. On mi dáva silu veriť, i keď okolo mňa mnoho vecí hovorí proti viere. On je mocný i v mojej slabosti. On ma bude čakať v poslednej chvíli môjho života. On ma privedie do náruče Otca. On je jasná cesta k večnému domovu. On prináša odpoveď na všetky otázky. Nie sú to odpovede, aké čaká človek tohto sveta. Sú to odpovede vyššieho rangu, zakotvené vo večnosti. Ježiš sám sa zaručuje za to, keď hovorí: „Ja som tá cesta i pravda i život.“
Keďže Kristus má taký nesmierny význam pre môj život, je zmysluplné stráviť celý svoj život v spoločenstve s ním. Tesné spoločenstvo človeka so sebou opisuje Pán Ježiš v texte, ktorý sme čítali na začiatku: Vínny kmeň a ratolesti. O tesnom spoločenstve s Kristom hovorí apoštol v slovách: „Žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus.“ Aj vo večnosti sa teší na plné spoločenstvo s Kristom. Táto hlboko zakorenená biblická myšlienka je bohato vyjadrená v piesni: „Smieť žiť pre Krista, pre neho mrieť“. Vyspievané je v nej rozhodnutie zotrvať verne pri Ježišovi Kristovi za všetkých okolností. Vedieť zniesť pre neho aj posmech a utrpenie. V tom je skutočné šťastie a naplnenie života.
V týchto piesňach je podané hlboké, obsažné svedectvo o Pánu Bohu, o Ježišovi Kristovi, ktoré je svedectvom aj pre nás. Ale je to zároveň aj výzva pre nás, aby sme sa aj my stali Pánovými svedkami.
Tomu Pánovi, ktorý sa s toľkou láskou k nám skláňa, patria naše najúprimnejšie prejavy vzývania a oslavy. Pridávame sa k slovám piesne na oslavu Božieho Syna: „Kriste, Kráľu vyvýšený! Teba vzývame, srdcia s láskou k nohám tvojím svätým skladáme. Tebe slúžiť, za Teba mrieť na zemi náš diel, s Tebou večne v sláve tróniť žitia nášho cieľ.“
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
