3. nedeľa po Veľkej noci, Prvý list Tesalonickým 1, 1 - 10
Pavel, Silvanos a Timoteos cirkevnému zboru Tesalonických v Bohu Otcovi a v Pánovi Ježišovi Kristovi. Milosť vám a pokoj! Ďakujeme Bohu za všetkých vás, kedykoľvek sa zmieňujeme o vás vo svojich modlitbách, a neprestajne spomíname pred naším Bohom a Otcom dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista. Vieme, bratia Bohom milovaní, o vašom vyvolení, lebo sme vám nezvestovali evanjelium len slovom, ale aj v moci a Duchu Svätom a v úplnej istote, veď viete, akí sme boli medzi vami a pre vás. A vy ste sa stali našimi aj Pánovými napodobňovateľmi, keď ste, hoci v mnohom súžení, s radosťou z Ducha Svätého prijali slovo, takže ste sa stali vzorom všetkým veriacim v Macedónii a Acháji. Lebo od vás sa rozhlásilo slovo Pánovo nielen v Macedónii a Acháji, ale vaša viera v Boha sa rozniesla po celom kraji, takže nám ani netreba hovoriť. Však (oni) sami rozprávajú o nás, ako sme prišli k vám a ako ste sa obrátili od modiel k Bohu, aby ste slúžili živému a pravému Bohu a očakávali z nebies Jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych, Ježiša, ktorý nás vytrhuje z budúceho hnevu. (Prvý list Tesalonickým 1, 1 - 10)
Misijné cesty apoštola Pavla, ktoré konal v polovici prvého storočia, boli plné rizík a nebezpečenstiev. Na jednej strane boli ľudia, ktorí prijali s radosťou jeho posolstvo o Ježišovi Kristovi, ukrižovanom a vzkriesenom, a tí tvorili kresťanské cirkevné zbory v jednotlivých mestách. Ale na druhej strane bolo aj mnoho takých, ktorí jeho posolstvo z rozličných dôvodov odmietali. So svojím odmietavým postojom neostali nečinní, ale neraz zorganizovali nepriateľské akcie, pri ktorých buď sfanatizovaný dav alebo aj mestské úrady použili proti Pavlovi a jeho spolupracovníkom fyzické násilie. S takými prejavmi nepriateľstva apoštol počítal, ale nikdy sa nimi nedal odradiť od svojej misijnej činnosti. Podobná situácia vznikla v meste Tesalonika / Solún. Zo Skutkov apoštolov sa dozvedáme, že po niekoľkotýždňovom pôsobení musel Pavel odtiaľ utiecť.
Ani v tomto prípade ani inokedy takýto vynútený odchod nebol útekom zo zbabelosti. Apoštol bol ochotný, keby bolo treba, obetovať aj život v službe evanjelia, a nakoniec aj zomrel smrťou martýra. Pred útokmi sfanatizovaného davu utekal v záujme šírenia evanjelia. Utiekol nie aby sa ukryl do bezpečia, ale aby sa nedal umlčať a aby mohol v ďalších mestách pokračovať vo zvestovaní evanjelia.
Nezabudol však na cirkevný zbor, z ktorého musel za spomenutých okolností utiecť. Často sa v myšlienkach k týmto ľuďom vracal, modlil sa za nich a všemožne sa usiloval nadviazať a udržovať kontakt s nimi. Jedným spôsobom kontaktu bola korešpondencia. Apoštol písal listy cirkevným zborom, cirkevné zbory písali listy jemu. Z toho vznikla zbierka jeho listov, ktoré máme v Novej zmluve. List Tesalonickým, z ktorého je prečítaný odsek, je toho dokladom.
Jeho listy nám umožňujú nazrieť nielen do jeho teologického myslenia, ale aj do ostatných oblastí jeho myšlienkového sveta. Okrem teologických otázok a zborových problémov písal v listoch pochopiteľne aj o sebe, ale dôležité je všimnúť si, že nikdy nerobil zo seba stredobod pozornosti. Písal aj o sebe, ale nikdy neupadol do sebaľutovania a náreku nad svojím utrpením. Spomína síce vecne, čo všetko vytrpel pri šírení evanjelia, ale zo súvislosti vidno, že to uvádza len ako pozadie, na ktorom má vyniknúť pomoc a sila, ktorú dostával priebežne, a predovšetkým v kritických situáciách, od svojho Pána.
Z jeho listov sa dá ľahko vycítiť, že napriek všetkým nepríjemnostiam, ktoré musel znášať, bolo jeho srdce je naplnené a preplnené radosťou z Pána Boha, radosťou z Ježiša Krista. Táto radosť prevyšovala všetko, pohlcovala všetko, čo musel vytrpieť. V jednom liste napísal: „Nie sú rovné utrpenia tejto doby sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.“ On mnoho z tejto očakávanej radosti vo večnom Božom svete prežíval už vo svojich časných rokoch. Práve toto prítomné prežívanie očakávanej večnej radosti musíme mať na mysli, ak máme pochopiť jeho odvahu a smelosť, pokoj a vyrovnanosť, neotrasiteľnú istotu. Zo všetkých jeho listov môžeme vycítiť, že záujem evanjelia je v jeho myslení vysoko nad tým, čo by priemerný človek označil ako osobný záujem.
Prejavuje sa to aj v odseku, ktorý sme prečítali. Apoštol má ohromnú radosť, že opäť v ďalšom meste sa srdcia ľudí otvorili evanjeliu. Jedným prejavom tejto veľkej, čistej radosti je to, že sa za cirkevný zbor v Tesalonike modlí – o čom hovorí prečítaný text. Keď jeho srdce prekypuje čistou radosťou, nedokáže to zvládnuť inak, jedine tak, že v modlitbe prichádza do Božej prítomnosti a ďakuje. Keď tieto riadky pozorne čítame, musíme cítiť za nimi radostné nadšenie, vzrušenie. Radosť sa v modlitbe mení na vďačnosť a vďačnosť robí z radosti budujúcu, konštruktívnu silu. Tak rastie osobnosť apoštolova, tak rastú duchovne cirkevné zbory. Toto je krásny model pre nás, aj pre jednotlivcov, aj pre spoločenstvo.
Semeno evanjelia prinieslo v Tesalonike ovocie. Tak ako roľník zastáva v mĺkvom úžase, keď vidí, že po sejbe sa polia zazelenajú, tak apoštol žasne nad tou mocou, ktorá zo sejby evanjelia tvorí nových ľudí. Úžas je o to väčší, vďačnosť je o to väčšia, že nový duchovný život sa rodí, vzmáha, rastie v prostredí, ktoré mu nežičí. Ako zo semienka prikydnutého asfaltom či betónom sa prediera na povrch tráva a dvíhajú hlávky nežné kvety, tak sa duchovný život prebíja na svetlo cez všetku nepriazeň. Šťastný je apoštol, keď na to v duchu pozerá. Zároveň s vďačnou bázňou a rešpektom myslí na to, že aj osobne s ním sa odohral podobný div prerodu a vzniku novej bytosti a že aj on bol vyššou mocou poverený byť veľkým rozsievačom. Každý z nás môže, hoci v skromnej miere, takto siať semeno evanjelia.
Každému prináša evanjelium slobodu a život v jeho osobitnej duchovnej situácii. Tí v Tesalonike boli pôvodne pohania a uctievali modly. Okrem toho – rovnako ako mnohí ľudia v staroveku – žili aj oni vo veľkom strachu z osudu, v strachu z temných, démonských síl, pred ktorými sa cítili bezbranní. Do tejto tmy priniesol apoštol posolstvo o mocnom, živom, láskavom Bohu, o Hospodinovi. Hovoril o Hospodinovi, ktorý nie je obmedzené božstvo, viazané na malú oblasť prírody, ale je Stvoriteľ, Pán celej prírody, Pán celého sveta. On je Pán dejín, Pán všetkých národov. Pre jednotlivca je múdrym a láskavým Otcom. To bol pre tých ľudí nesmierny objav, ktorý ich naučil celkom novým spôsobom pozerať na ich vlastný život. Orientácia na Hospodina, v rukách ktorého sa cítili absolútne chránení, ich oslobodila od strachu pred temnými silami, ich oslobodila od zhubného fatalizmu. Vydýchli si, zas sa im chcelo žiť, pohľad im zjasnel.
Ich sŕdc sa zmocnilo radostné posolstvo o Božom Synovi Ježišovi Kristovi. Dozvedeli sa, s akou láskou sa ujímal úbohých, ako pomáhal k novému životu tým, ktorí sa sami nemohli vyslobodiť z bahna svojich nerestí a hriechov, ako kritizoval a odsudzoval pýchu, namyslenosť každého druhu. Dopočuli sa, aký čistý, sebectvom ani ničím iným nepoškvrnený bol jeho život, a že tento život je vzorom pre všetkých. Vypočuli si posolstvo, že sa obetoval kvôli ľuďom, kvôli všetkým, aj kvôli nim v Tesalonike, počuli a prijali zvesť o tom, že On zvíťazil nad smrťou, že žije v nebeskej sláve a že je svojím Duchom prítomný pri veriacich, prítomný aj v tesalonickom zbore. Spasiteľ, takto s láskou predstavený, našiel trvalé miesto v ich srdciach a oni sa mu dali viesť na novej ceste.
Nie teoretické argumenty, ale moc tvorivého Ducha Božieho, ich vlastná skúsenosť nového života, ich presvedčila, že im apoštol priniesol niečo jedinečné. V tom čase jestvovalo množstvo náboženstiev, ktoré sa navzájom ovplyvňovali a miešali – bol to takzvaný synkretizmus. Aj Tesalonika žila v takom náboženskom prostredí. V takomto prostredí odznela zvesť evanjelia. Tí, ktorí napriek jestvujúcej pestrej náboženskej ponuke prijali posolstvo apoštola, tí intuitívne, majúc zmysel pre to, čo je opravdivé, spoznali, že evanjelium Ježiša Krista vysoko vyniká nad všetko ostatné. A tak za zdanlivo nenápadnými slovami nášho textu sa skrýva mohutný vnútorný dramatický prerod. Kto má zrak, čo preniká aspoň trocha pod povrch, ten vidí, ako tu Duch Boží tvorí nový život. A kto to vidí, ten sám zatúži mať účasť na tomto procese nového narodenia. Všetci sme pozvaní. Toto a mnoho ďalšieho je zakódované vo veľkom slove „viera“, – v jednom z troch kľúčových slov, ktoré sa objavujú v našom texte, ale aj na iných miestach apoštolových listov.
Sú tu ďalšie dve slová z veľkej trojice slov: láska a nádej. Objavili lásku. Objavili lásku predovšetkým v tom zmysle, že sú milovaní, milovaní Bohom, milovaní takou absolútnou láskou, že niet tej sily, ktorá by ich vytrhla z Božích rúk. Kto je milovaný takouto láskou, ten môže milovať, chce milovať, musí milovať. Milovať nie iba krátkodobým vzplanutím citov, ale milovať tak, ako miloval Ježiš: vidieť druhého v jeho budúcnosti, vidieť, aké duchovné pokroky môže urobiť v budúcnosti a pomáhať mu približovať sa k tomuto cieľu. Mať víziu budúcnosti pre druhého človeka a pomáhať mu ju realizovať – to nevyhnutne patrí do biblického pojmu lásky. Toto je Božia láska, to je Kristova láska, a je celkom možné, že nám ju treba ešte len objaviť. Pre ľudí v Tesalonike to bol veľký objav a rovnako veľký bol alebo bude i pre nás.
Apoštol im priniesol vieru, priniesol lásku, priniesol i nádej. Budúcnosť je veľmi vzrušujúca téma – veď to je to, čo nás ešte len čaká. Človek sa snaží preniknúť do tajomstiev toho, čo nám budúcnosť prinesie. Pán Boh má zrejme dobré dôvody, že nám budúcnosť zahalil závojom. Dal nám však niečo omnoho cennejšie – pokiaľ ide o budúcnosť – než je poznanie podrobností o našej budúcnosti, o budúcnosti sveta. Kresťanská nádej je týmto vzácnym darom. Kresťanská nádej je preto taká vzácna, lebo nás oslobodzuje od strachu pred tým, čo prinesie budúcnosť. Nech by priniesla čokoľvek, čokoľvek dobrého alebo zlého, ba aj tragického, nič z toho nás nebude môcť odlúčiť od lásky Božej v Ježišovi Kristovi našom Pánovi. Môžu prísť zlé veci, prírodné a spoločenské katastrofy, zákernosť zlých ľudí, straty a sklamania, choroba a smrť. To všetko nám môže spôsobiť mnoho bolesti a škody, ale nič z toho nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, nič z toho nás nebude môcť vytrhnúť z Božích rúk. Boj dobra a zla v dejinách môže trvať dlho, ale raz, pri triumfálnom príchode Ježiša Krista nastane definitívne Božie víťazstvo, víťazstvo dobra, spravodlivosti, lásky. Kto túto nádej prijme, kto si ju vnútorne osvojí, je dobre vystrojený pre vstup do budúcnosti. Viera, láska, nádej – ak sú pochopené, prijaté, denne prežívané – sú nesmiernym bohatstvom. Toto bohatstvo môže byť aj naše.
Žijeme v tejto viere? Žijeme v tejto láske? Žijeme v tejto nádeji? Kto je stredobodom nášho myšlienkového sveta? My so svojím egoizmom? Alebo náš Boh? Náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus? Koľko je v nás starých, pohanských prvkov a koľko prvkov nového života? Je v nás stála, radosť z Božej lásky? A neprestajná vďačnosť? To je niekoľko otázok na skúmanie seba. Podobné otázky by sme si mali klásť pri každom stretnutí s Božím slovom, aby sme poznávali svoju duchovnú situáciu, stav svojho duchovného života. S takýmto poznávaním seba spájame zároveň prosbu o dar Ducha Svätého, ktorý by nás uspôsobil, aby sa to veľké duchovné bohatstvo viery, lásky, nádeje, stalo naším vlastným.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
