3. nedeľa po Veľkej noci, List Židom 13, 8
Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky. (List Židom 13, 8)
V duchovnom živote podliehame rozličnými optickým klamom. Čo je blízko nás, čo vnímame svojimi zmyslami, čo vidíme, počujeme, účinky čoho sa nás radostne alebo bolestne dotýkajú, tomu pripisujeme mimoriadnu dôležitosť. Nekladieme si vždy kritickú otázku, či je to naozaj také dôležité, ako sa nám zdá, či to dokonca nie je neškodné. V dôsledku svojej blízkosti a niekedy krikľavej nápadnosti pôsobia také veci a javy na nás veľkou príťažlivou silou. Na druhej strane existujú skutočne dôležité veci, ktoré rozhodujú o našej duchovnej úrovni, ba o našom bytí či nebytí, a neraz sa stáva, že my im nevenujeme dostatočnú pozornosť, pretože sa nevtierajú nápadne do našej pozornosti. Keby šlo len o nejaké ľahostajné, nezávažné, vedľajšie veci, žili by sme síce v sebaklame, ale nič hrozné by sa nestalo. Ale žiť v sebaklame, aj v optickom sebaklame, o veciach, ktoré sa nás bytostne dotýkajú – to je veľmi nebezpečné.
Preto musíme byť vďační Božiemu slovu, že nás chce vyviesť z našich sebaklamov a darovať nám správny spôsob videnia. Môžeme myslieť napríklad na Pavlove slová: „Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.“ Nikdy by sme nemali zabudnúť na slová Pána Ježiša: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“ Do tejto dôležitej skupiny biblických výrokov patria aj slová z Listu Židom, ktoré sme prečítali na začiatku kázne: „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ Nad týmito slovami by sme sa chceli zamyslieť, a tak prejsť od klamlivého videnia k správnemu videniu. Prechod od klamlivého videnia k správnemu videniu znamená odhodiť od seba klam a poznať pravdu. Poznanie tejto pravdy nie je iba teoretická záležitosť, ale má viesť k zásadným zmenám v živote.
Keď ľudia žijú pod tyranskou vládou nejakého diktátora, sú ním fascinovaní. Niektorí fascinovaní v tom zmysle, že tyrana bezhranične obdivujú, klaňajú sa mu, pestujú kult jeho osoby. Iní fascinovaní v tom zmysle, že sa ho veľmi boja. Ten strach má svoje opodstatnenie, lebo tyranskí diktátori bývajú krutí a spôsobujú nepredstaviteľne mnoho utrpenia. Myšlienka na takého tyrana napĺňa veľkú časť myšlienkového a citového sveta ľudí. Optický sebaklam spočíva v tom, že človek vo svojich predstavách takú tyranskú vládu zabsolútňuje.
Otvorenie očí a oslobodenie od tohto sebaklamu spočíva v tom, že si človek uvedomí: Tyran nie je večný. Nech by zúril a vyčíňal akokoľvek, je pominuteľný a raz príde jeho koniec. Je tu niekto, kto je nekonečne mocnejší, kto je absolútny: „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ Tyrani a diktátori prichádzajú a odchádzajú, ale Ježiš Kristus žije a víťazí. Práve uprostred tyranie treba poznať túto veľkú pravdu, a nielen poznať, ale žiť ňou, stavať ju vo svojej mysli proti strachu, oslobodzovať sa od strachu, stavať ju aj proti pokušeniu obdivovať tyrana, klaňať sa mu, pestovať jeho kult. Veľkolepým rozvedením tejto dôležitej myšlienky je posledná kniha Biblie, Zjavenie Jánovo. Mnohí ju čítajú len ako knihu predpovedí, mnohí vnášajú do nej svoje fantázie. Ale táto kniha je predovšetkým mohutným posolstvom ľuďom, ktorí sa nachádzajú pod tyraniou, posolstvom, ktorého obsahom je toto: Nech by tyran akokoľvek zúril a čokoľvek vyvádzal, jeho dni sú spočítané, skôr alebo neskôr nastane deň jeho pádu a bude to veľký pád, ale Boh a jeho Baránok Ježiš Kristus žije od vekov až na veky a jeho kraľovaniu niet a nebude konca. On je Pán pánov a Kráľ kráľov. „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ Kniha Zjavenia Jánovho bola veľkým povzbudením najprv pre veriacich kresťanov v prvom storočí, ktorí trpeli pod tyraniou rímskeho cisára, ktorý žiadal od svojich poddaných božské uctievanie. Táto kniha bola veľkým povzbudením pre ľudí pod všetkými ďalšími tyraniami, aj pod tými hroznými, krutými, nemilosrdnými tyranmi a diktátormi, ktorých poznáme z minulého aj tohto storočia.
Život pod tyranom človeka poznačí, deformuje, zanecháva rany na duši. Neraz si človek tieto rany a pokrivenosti na svojej bytosti ani neuvedomuje. Liečiť sa z nich pomáha veľká pravda: „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ Ale túto pravdu si treba neprestajne opakovať, aby sa ona stala hlavným formovateľom našich bytostí. Zo života pod tyraniou si treba vziať trvalé varovné poučenie: Už nikdy sa nedať fascinovať nikým a ničím, kto sa nám chce predvádzať a natískať vo svojej domnelej veľkosti. Lebo všetko sa minie, všetci sa minú, minú sa veľkí tyrani, minú sa aj malí tyrani, ktorí často pôsobia ešte bezprostrednejšie ako veľkí tyrani. Všetci sa minú, ale Ježiš Kristus zostáva na veky vekov.
Ale táto veta „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky“ má omnoho širšie pole uplatnenia. Ľudí fascinujú nielen panovníci, nielen ľudia, ktorým sa podarí vyšvihnúť sa vysoko a ktorí tak často svoje postavenie zneužívajú, ľudí fascinujú aj hmotné hodnoty, či už vo forme peňazí, kariéry alebo v najrozličnejších iných formách. Hmotné veci v primeranej miere sú potrebné k životu, ale často sa stáva, že človek začína peniaze a hmotné veci pokladať za cieľ, za hodnotu, ktorú si cení a na ktorú je viazaný kvôli nej samej. V tej chvíli sa z týchto vecí stáva pre človeka boh, ktorého miluje, ktorému dôveruje, o ktorého sa bojí, ktorému sa klania, ktorému slúži, kvôli ktorému sa dopúšťa najrozličnejších priestupkov. V tomto prípade sa peniaze a od nich odvodené hmotné hodnoty volajú mamona. Koľko je ľudí, ktorí sú i dnes mamonou v tomto zmysle načisto pobláznení! Sú ňou plne fascinovaní, kvôli mamone nemajú času na nič, čo sa týka priamo ich bytosti, čo sa týka duchovného pohľadu do budúcnosti, slúžia mamone, obetujú jej celý svoj čas, svoje najlepšie myšlienkové i ostatné sily, obetujú jej sami seba. Hmotné veci majú slúžiť človeku, ale tu slúži človek, tu človek seba každodenne nanovo prináša ako obeť mamone.
Takáto zvrátenosť je možná len preto, že títo ľudia podliehajú optickému sebaklamu, akoby mamona bola večným bohom, ktorý sa nikdy neminie. V tejto situácii majú nesmiernu cenu biblické slová o pominuteľnosti, lebo chcú človeku otvoriť oči, chcú ho prebudiť z jeho nebezpečného snenia. Sú to napríklad slová proroka: „Usychá tráva vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ Takisto slová Pána Ježiša: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“ Raz neodvratne dôjde k definitívnej rozlúčke človeka s mamonou. Neraz sa to stáva už v priebehu tohto života a najneskoršie, a to neodvratne, nastáva táto rozlúčka v hodine smrti. Človek by si síce chcel mamonu podržať ako ten Molierov lakomec, ktorý v hodine smrti pchá ruku do truhlice plnej dukátov a kŕčovite zviera toho svojho boha, ale táto jeho veľká a hrozná láska k mamone vôbec nič nemení na neodvratnej skutočnosti, že sa s týmto bohom, ktorého si vyvolil ako boha svojho života, musí pri smrti rozlúčiť. Lenže čo je to za boh, s ktorým sa človek voľky-nevoľky musí rozlúčiť práve vo chvíli, keď ho najviac potrebuje! Pán Boh nás vo svojom slove znova a znova upozorňuje na tento optický sebaklam, a nespôsobuje to ani takú veľkú myšlienkovú námahu pochopiť toto varovanie Biblie.
Ale človek sa nechce vzdať tohto optického sebaklamu. A ak sa pýtame, prečo, neostáva nám iná odpoveď ako odpoveď biblická: Diabol, protivník dobrého Božieho diela, ľudí tak omámil leskom zlata, že sú ochotní upísať mu i vlastnú dušu, len aby sa mohli z tej mamony tešiť ako zo svojho boha. Tu môžeme vysloviť len vážnu biblickú výzvu: „Kto má uši, nech počuje.“ Jediný Boh, ktorý nás neopustí v žiadnej situácii, ani v žiadnej kritickej situácii, ani v situácii smrti, je Hospodin a jeho Syn Ježiš Kristus. „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ Je azda také ťažké rozhodnúť sa, ktorého Boha si vyberieme, keď nám Božie slovo takto jasne vykresľuje našu ľudskú situáciu a veci, ktoré sa nás bezpodmienečne týkajú?
Uviedli sme dve veľké oblasti života, v ktorých nás k jasnému pohľadu a k správnemu rozhodnutiu vedú slová „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ Tých oblastí, v ktorých tieto slová majú takú istú platnosť, je omnoho viac. Ide prakticky o všetky oblasti nášho života. Tieto slová sú také dôležité a jedinečné, že si zaslúžia, aby sme im venovali pozornosť aj v ďalšom svojom uvažovaní, každý v tej oblasti, v ktorej je to najviac potrebné. Všetky tieto úvahy by mali vyústiť do rozhodnutia, aké povedal Józua: „Ja a dom môj slúžiť budeme Hospodinovi“, mali by vyústiť do vyznania, ktoré povedal Peter Ježišovi, keď sa Ježiš spýtal dvanástich, či aj oni chcú od neho odísť: „Pane, ku komu pôjdeme, slová večného života máš, a my sme poznali a uverili, že ty si Kristus, ten svätý Boží.“
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
