Misericordias domini, Ezech 34, 1 - 4, 10 - 16.31
Milí bratia, milé sestry,
state o Pastieroch, alebo vládcoch ľudu čítame a počúvame obyčajne s tým, že platia pre ľudí, ktorí nás vedú a nesú za náš duchovný, ale aj hospodársky a spoločenský život zodpovednosť.
Slušnosť káže, aby sme voči úradu mali rešpekt. Ak silní, poverení a obdarení ľudia stoja vo svojej funkcii v dobrej vôli a snahe vydávať čo najviac, cítime k nim prirodzenú autoritu.
Voči mnohým ľuďom na riadiacich postoch máme však konkrétne výhrady. Vidíme ich chyby, nedostatky, zdá sa nám, že presne vieme, o kom tá staro-zmluvná kritika je.
Naše postoje môžu byť oprávnené, v mnohých ohľadoch môžeme mať pravdu. Pokiaľ však naše komentáre zaznievajú iba v ústraní a kuloároch, mieria skôr k intrigám a podozrievaniam ako ku konštruktívnym riešeniam.
V demokratickej spoločnosti sme totiž za svoje rozhodnutia zodpovední viac, ako si chceme pripustiť. Veľmi často sme my tí, ktorí volia, ustanovujú na dôležité miesta ľudí.
Podľa čoho sa orientujeme? Čo na nás platí? Čo musí predviesť človek, aby sme mu dôverovali? Nemusíme sa aj my riadiť veľmi často len tým, ako na nás zapôsobí?
Nie je našou úlohou vykonávať súd na tými, ktorí vládnu dnes. Našou úlohou je dovoliť Ezechielovi, aby prehovoril do nášho života, do nášho prostredia.
Nikto z nás nežije sám pre seba – bez toho, aby mu ktosi nebol zverený. V rodine, na pracovisku, medzi priateľmi, v cirkvi, všade okolo nás sú ľudia, ktorí nás potrebujú. Stoja o nás, sme pre nich dôležití, chcú, aby sme pre nich boli / tí silní.
Možno o tom aj vieme - ale preto, že sa sami cítime byť slabí, neustále sa obhliadame po
niekom, kto bude silný pre nás. A tak sa stáva, že sa aj tí schopní a silní stále rozhliadajú, od koho by čo mohli ešte prijať a... stavajú sa do role obete aj vtedy, keď už dávno dokážu vzpriamene stáť na vlastných nohách.
Taký je trend, / vidíme, že nestačí, aby sme boli dobrí, vždy je tu niečo, čo nás inšpiruje k vyšším výškam, núti k rýchlejším rýchlostiam, ťahá ku vzdialenejším diaľkam.
Je ešte vôbec niečo, čo nás zastaví? Má niekto moc prebudiť nás k tomu, aby sme niekedy svoj pohľad a pozornosť venovali tým, ktorí potrebujú / nás?
Z prorockého textu vyznievajú na adresu zlých vodcov, zlých pastierov hrozby, lebo ignorujú, nestarajú sa o to, čo im bolo zverené. Záleží im len na tom, čo z toho budú mať oni sami. Akoby boli skorumpovaní, uchvátení svojimi možnosťami a schopnosťami úplne všetci.
Z evanjelia však počúvame o dobrom Pastierovi. Ten je pre zverené stádo schopný neustále dávať. Nepohŕda slabosťou. Za zverených ľudí je ochotný dať svoj život.
Nedáva len príklad. Ten, kto je trpezlivým, zhovievavým, dávajúcim Dobrým Pastierom pre nás, nám hneď dáva aj poslanie.
Po vzkriesení Pán poveruje Petra, aby pásol jeho baránkov, jeho ovečky. Má ísť a bdieť nad tými, ktorí nevedia, kam, s kým a prečo majú ísť, koho rešpektovať. Peter má ísť a zvestovať novú perspektívu ľuďom, ktorí už nikomu neveria, v nič nedúfajú.
To, čo má moc ľudí presvedčiť, nie sú Petrove obete, ani fascinujúce slová – je to hodnoverné svedectvo života. To, čo ľudí osloví, je život človeka, ktorý v službe, dávaní, nachádza radosť, naplnenie.
Ako však dávať, keď od nás všetci iba niečo čakajú? Z čoho? Odkiaľ brať na všetko energiu, dobrú vôľu?
Tu je, bratia a sestry miesto, ktoré nás vedie k nutnosti poznať pramene osvieženia pre
seba. Tu je bod, v ktorom vidíme, ako veľmi sme odkázaní na to, aby sme sa najprv my sami nechali viesť Pastierom. On vie, ako uživiť našu vieru, našu lásku a nádej, / On vie, ako veľmi si potrebujeme oddýchnuť.
Petrova služba spočíva v tom, aby ľuďom núkal v mene Ježiša Krista milosť a lásku, aby sa z nej naučil žiť, aby o jej zdroje stále stál a zápasil.
Už v prvom storočí dali mnohí Petrovi a všetkým ostatným apoštolom pocítiť, že taká zvesť do tohto sveta / nezapadá. A je to tak dodnes.
Aj my sme sa narodili a učíme sa prežiť v prostredí, v ktorom jeden druhému // nič nedaruje. Tí, ktorí zaostávajú, lebo sa vyčerpali, unavili, majú smolu. Tí, ktorí sa nevedia prispôsobiť, musia uvoľniť miesto. „Posielam vás ako ovce medzi vlkov“, povedal Ježiš a apoštoli všetkých čias pochopili, že ak s vlkmi vyť nechcú, musia ísť ďalej. Inde.
A to je kruté.
Ezechiel však tlmočí, že Boh neostáva pri konštatovaní – „máte to ťažké“. Boh hovorí: Beda vám, ak sa naučíte takto myslieť a toto budete považovať za normálne.
Raz na to veľmi doplatíte. / Vy sami. Dávate sa strhnúť a zavádzať nájomníkmi - ľuďmi, ktorí sú vodcami len pre svoj prospech a zisk, myslia len sami na seba, pasú len sami seba. Pozrite sa, o čo im ide. Nedajte sa využiť.
Prorok to vyjadril obrazom: Tuk jedia a vlnou sa odievajú, tučné zvieratá zabíjajú, ale stádo nepasú.
Týmto prorok hovorí: Beda. Beda vám, ak beriete tam, kde máte dávať, ak sa nechávate obsluhovať tam, kde máte slúžiť. Beda vám, lebo slabých neposilňujete, chorých neliečite, poranených neobväzujete, porozháňaných nezavraciate, stratených nevyhľadávate.
Hovoríte tomu prirodzená selekcia .... – to, že prežijú len najsilnejší, ste iba vzali na vedomie.
Tých, čo sú medzi vami odkázaní na milosť, vystavujete nemilosti. Je ohavné, ak staviate človeka do pozície, že má prosiť o milosť / vás. To vám pred Bohom neprejde.
Bratia a sestry,
Boh nikdy nehovorí BEDA slabému. Vyslovuje ho tomu, kto zabezpečuje len sám seba. Hovorí ho sebaistému pyšnému - lebo všetko podriaďuje vlastným myšlienkam, snom a pohodliu. Hospodinovo beda znie ľahostajnému, lebo sa nezastáva ustatých a nevládnych. Znie tomu, koho túžba po vplyve a uznaní zaslepila natoľko, že prehliada očividné násilie na bezmocnom.
Beda znie ako výstraha silným. Boh sa však celkom jasne ozýva v prospech tých, ktorí sa cítia byť odsunutí, zranení a preťažení. On to nenechá tak. On priznáva právo. On rozhojňuje moc bezvládneho.
Ak človek spozná svoju slabosť pred silným, zdrví ho to. Ak pochopíme, že to riešiť nevie, že si s tým sám neporadí, núti ho to utekať. Slabý Adam si netrúfa stretnúť silného Boha. Uteká pred ním. Slabý Jákob si netrúfa stretnúť nahnevaného brata. Uteká pred ním. Slabý Eliáš si netrúfa stretnúť rozzúrenú Ízebel. Uteká. Slabý Jonáš si netrúfa ísť a kázať slovo Hospodinovo v Ninive. Uteká.
Ak vidíme, čo je nemožné, čo neznesieme, nezvládame, ak máme výčitky z toho, čo sme pokazili, za čo cítime vinu, utekáme – v naivnej viere, že si pomôžeme sami.
Pre človeka, ktorý sa nedokáže, nevie a nechce nechať viesť, je ovca dobrým znázornením. Stále je na ceste, stále v pohybe, hľadá, blúdi, lebo si myslí, že raz predsa musí nájsť to, čo jej bude vyhovovať.
Aj my sa – práve v našich slabostiach necháme nadchnúť tými, ktorí sa nám zdajú byť silní, originálni.
A je dosť možné, že sa rozhodneme, aby na nás vplývali tí, ktorí nie sú povolaní byť
pastiermi. Možno nás budú chvíľu kolísať a uznávať a doprajú nám pocit, že sme dôležití.
Ale ak jedného dňa nebudeme mať čo dať, ak si jedného dňa nebudeme mať čím kúpiť ich priazeň, dajú nám najavo, že ich vôbec nezaujímame.
Pán Boh pozná našu naivitu. Pozná všetky možné dôvody, ktoré nás odlákajú od Jeho vedenia, od Jeho usmernení. Vie, akí sme náchylní stratiť správny smer.
Ale nikdy o nás neprestane stáť. Práve vo chvíľach, keď si uvedomíme krutosť neľútostnej reality – aj svoju chybu, že sme sa ju pokúšali zmeniť, práve vtedy si nás nájde.
On za nami príde. Vzpriami nás a povzbudí, napriek tomu, že nás o našej neschopnosti a nepotrebnosti presviedčali samozvaní vládcovia.
Silu nik nedostal nato, aby ju zneužíval. Ak sa to stane, Pán Boh zasiahne.
To je dobré vedieť. Pán Boh o nás nestráca záujem – ani o stratených, utekajúcich. Sme povolaní, aby sme išli za dobrým Pastierom a napodobňovali ho.
Sme povolaní, aby sme od Dobrého pastiera vedeli prijímať / a dávať z Jeho bohatstva tým, ktorí potrebujú zažiť posilnenie a útechu práve nami.
To, že môžeme dať len z toho, čo nám bolo dané, nás vzdelá v pokore // a to, že dáme Dobrému Pastierovi k dispozícii svoje ruky a srdcia kvôli iným, nás naučí radosti a oslave.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
